Ľ. Horochonič až v Malajzii zistil, akých zlatých rozhodcov máme na Slovensku

Sportnet|3. dec 2003 o 00:00

Košice - Slovensko má svojich futbalových legionárov roztrúsených naozaj po celom svete. Niektorí sú vo vyspelých európskych súťažiach, iní paberkujú

v druho či treťoligových tímoch v zahraničí, aby si privyrobili do futbalového dôchodku a iní zasa dokazujú svoje kvality v krajinách s nádychom exotiky. Jedným takýmto vyslancom je Ľubomír Horochonič, ktorý uplynulú sezónu strávil v Malajzii, konkrétne v druholigovom klube FA Kuala Lumpur, kde ho viedol ďalší východniar, Prešovčan Igor Novák. Do Malajzie odletel i Martin Filipák, no ten sa po poldruha mesiaci vrátil.

"Domov som sa vrátil 15. septembra. Zatiaľ som oddychoval, no už som začal individuálne trénovať a čakám..." povedal Ľ. Horochonič a hneď aj vysvetlil na čo: "Zmluvu som podpísal na rok a potom sa čaká. V Malajzii sa dosť často všetko mení, nevynímajúc regule súťaže. Nehovoriac, že pre cudzincov platia iné pravidlá. V novembri sa hráči absolvujú všelijaké prípravné tábory. Tréner si vyberie domácich hráčov, s nimi sa podpisujú zmluvy tiež na jeden rok. Na súpisku sa môžu napísať len dvaja cudzinci. Mimo mňa bol v tíme ešte jeden 27-ročný argentínsky útočník."

Ľubo cestoval na ázijský kontinent 25. januára a 9. februára už začala sézona. Pre našinca trochu vyznie prekvapujúco, že už 4. augusta sa skončila. A to sa odohrala i odvetná časť súťaže. Jednoducho v polovici súťaže nasledovala len dvojtýždňová prestávka. "Sezóna bola pre náš tím dosť špecifická, pretože kvôli rekonštrukcii štadióna sme všetky zápasy prvej polovice ročníka odohrali doma. Keď sa začala rekonštrukcia odvetnú časť sme odohrali celú na ihriskách súperov. Kým sme hrali doma, tak do bolo celkom dobre, odveta už bola o inom," usmial sa rodák zo Svidníka. Jeho tím skončil v 12-člennej súťaži v strede tabuľky na 6. mieste.

Pre Ľuba to nebola prvé zahraničné angažmán. Predtým absolvoval mesačnú pobyt v islandskom tíme Valur Reykjavík, odkiaľ sa po zlomenine nohy vrátil predčasne domov. V Malajzii nastupoval pravidelne na poste libera. Z 22 stretnutí vynechal len dva, keď musel stáť dvakrát pre tri žlté karty. "Neviem, či v klube vládne spokojnosť s umiestnením. To uvidím podľa toho, či sa tam vrátim alebo nie. V klube chceli skončiť do 4. miesta, lebo to zaručovalo hrať baráž o I. ligu a rovnako tak i pohár. Chýbalo nám asi päť bodov. Tri kolá pred koncom sme ešte boli na 4. mieste, ale potom sme už nezvládli zápasy," povedal strelec troch gólov svojho tímu. Podľa Ľ. Horochoniča nie je veľký rozdiel hrať doma a vonku. Zásluhu na tom majú slabučké návštevy. "Chodilo strašne málo ľudí. Na lepšieho súpera prišla doma 400-500 divákov. Inak boli ešte slabšie návštevy. Obdobné to bolo, i keď sme hrali vonku. Napríklad ďalší dvaja Slováci, ktorí Milan Žiga a Marián Strelec, ktorí hrali v tíme Selangor Public Bank a postúpili s ním cez baráž do I. ligy, mali tiež slabučké návštevy." Ľubo dúfa, že podobný úspech sa pritrafí i jemu v nasledujúcej sezóne. "V prvom rade sa tam musím vrátiť... Ja by som nebol proti. Počasie je pekné, krajina je nádherná, takže ma to láka. Pochopiteľne, zaujímavá je i finančná stránka veci. Život tam nie je náročný. Bol som tam s celou rodinou - manželkou i dvoma deťmi - a bolo to super," poznamenal Ľubo, ktorý stihol popozerať všetko, čo sa dalo vidieť v Malajzii a nielen v nej. "Trénovali sme iba raz denne, takže sme toho prešli dosť. Dokonca, keďže s nami hral i klub z Brunea, bol som i tam. Do Singapuru sme mali blízko. Často sme obdivovali známu dvojicu vysokánskych mrakodrapov Petronas. Život je tam z nášho pohľadu veľmi dobrý. Mali sme k dispozícii krásny, veľký apartmán, auto k dispozícii. Mimofutbalové zabezpečenie bolo na vysokej úrovni. Malajzia je veľmi pekná, ľudia tam žijú na solídnej úrovni. Sú veľmi milí a sú ochotní v každej chvíli pomôcť. Na všetko majú čas, nikam sa neponáhľajú, stále sú pokojní. Jednoducho, tam nevidíte rozčúleného človeka. Aspoň, keď nerátame cudzincov... V súvislosti s nami zo začiatku hovorili o Československu, no potom si už zvykli na Slovensko. Myslím si, že sme všetci traja robili dobrú reklamu Slovensku. Napokon, prišli tam ešte ďalší dvaja Slováci - Marián Horváth a Martin Adamec. Tiež boli s nimi spokojní, takže podľa mňa, si nás už Malajzičania nebudú mýliť." Keďže si Ľubo urobil dobré meno, zaujímalo nás, či bol záujem aj z iných celkov o jeho služby. Natrafili sme však na ďalšie špecifikum: "Interes nebol a ani nemôže byť, lebo legionár musí hrať v tom istom klube dva roky. Až potom môže prestúpiť do iného klubu! To sú ich pravidlá. Napríklad, cudzinec môže hrať v Malajzii len do 33 rokov." Slovenský futbalista ešte spĺňa tento limit, no nasledujúca sezóna by už preňho bola posledná. "Jedine, že by to opäť zmenili, lebo tam je to bežné." Kapitolou samou osebe sú i rozhodcovia. "Až tam som zistil, akých zlatých rozhodcov máme na Slovensku. Treba si na nich zvyknúť. Zo začiatku som bol z toho trochu nervózny, no po vysvetlení od spoluhráčov, to už bolo lepšie," konštatoval futbalista, ktorého okolnosti donútili naučiť sa hovoriť po anglicky. Na iné športové podujatia veľmi nechodil. "Na formulu 1 som nemohol ísť, lebo sme akurát hrali. Bol som sa však pozrieť na Brazíliu do 19 rokov, keď tam hrala. Inak, boli sme i pri mori, ale to nie je veľmi čisté. Skôr vo východnej Malajzii na Borneu. So stravou tiež nebol problém, lebo dá sa tam kúpiť všetko a manželka je výborná kuchárka. Vyskúšal som aj ich stravu, no ich špeciality sú neuveriteľne štiplavé. Aj som mal s tým problémy. Jedlo štípalo riadne, ale dá sa na to zvyknúť," zasmial sa Ľ. Horochonič.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Ľ. Horochonič až v Malajzii zistil, akých zlatých rozhodcov máme na Slovensku