tmavými hustými lesmi. Keď múry hradu osvieti slnko, zažiaria na temnozelenom podklade ako drahokam. Tiebelostné múry však v histórii neraz zatienili tmavé mraky hroziae skazonosnou búrkou. Práve takáto sa prihnala ku Krásnej Hôrke koncom leta roku 1556. Pravda, nepriniesla ju tam žiadna náhoda. To pán hradu, František Bebek, člen rodu, ktorému Krásna Hôrka patrila takmer tristo rokov, tak dlho sial vietor, až zožal búrku. K hradu pritiahla trestná výprava vyslaná cisárom Ferdinandom I. Pod vedením generála Buchheima mala Bebekovi vystaviť účet za hriechy, ktoré sa rozrástli tak, že ich už ani veľmi zaneprázdnený panovník nemohol naďalej tolerovať.
Rod Bebekovcov urobil z Krásnej Hôrky to, čím je dnes. Teda jeden z najkrajších hradov na Slovensku. Pravdaže, im išlo v prvom rade o vybudovanie mocnej pevnosti, ktorá by svojimi múrmi a palebnou silou odradila akéhokoľvek útočníka. V šestnástom storočí predovšetkým rozpínavých Turkov. Ako sa však dozviete z príbehu, ktorý vám tu vyrozprávame, hradné delá napokon nezahrmeli proti vyznavačom Alaha. Ale to predbiehame. Niekedy po roku 1461 vybudovali Bebekovci na Krásnej Hôrke kasárenské priestory a obytný palác. O storočie neskôr dal práve tento náš František Bebek okolo stredovekého jadra hradu vystavať celý veniec nového opevnenia. Mohutný a predovšetkým účelný, no zároveň aj esteticky príťažlivý renesančný obranný systém. Okrem iného pribudli tri okrúhle delové bašty a medzi dvomi z nich na východnej strane hradu široká delová terasa. Tam Bebek umiestnil ťažké delá. Všetky tieto fortifikačné práce oficiálne prebiehali v súvislosti s modernizáciou pásu protitureckých oporných bodov, tiahnuceho sa od Viedne až po karpatské vrchy. Ukázalo sa však, že košeľa je bližšia ako kabát. František Bebek sa cisárovi obrátil chrbtom a Turci - neturci, začal sa starať o seba. O tom, že si pritom nevyberal prostriedky, svedčí jeho dobové prirovnanie k známemu muránskemu lúpežnému rytierovi Matejovi Bašovi. František Bebek takisto zbíjal na všetkých stranách sveta a dával si aj raziť falošné peniaze. S tým sa však neuspokojil. Otvorene sa postavil proti panovníkovi a dokonca presviedčal východoslovenské kráľovské mestá, ako Prešov, Levoču, Bardejov či Sabinov, aby kráľa zradili a povstali proti nemu. A tak sa Ferdinand I. Habsburský naozaj nahneval.
Buchheimove oddiely vedomé si dôležitosti svojho poslania pritiahli sebavedome pod Krásnu Hôrku a chystali sa k útoku. František Bebek so synom Jurajom po boku ich počínanie sledoval so zlomyseľným úškrnom pod dlhými fúzami. Vedel to, čo cisárski netušili. Totiž, že v zálohe striehnu jeho utajení spojenci. Skôr, ako mohlo začať regulérne obliehanie, zaduneli hradné delá. Nemali ublížiť obliehateľom. Dali znamenie. Potom sa spoza vŕškov prihnala na cisárske oddiely nečakaná pohroma. Bleskovo na ne zaútočili tureckí jazdci, spahiovia, posilnení aj húfom Tatárov na drobných koníkoch. Prekvapení vojaci generála Buchheima zabudli na hrad a snažili sa odraziť neočakávaný útok. Spočiatku sa zdalo, že sa im to darí, ba onedlho sa dokonca divo ujúkajúci jazdci obrátili a zmizli za kopcom. Vojaci rozpálení bojom sa vrhli za nimi. Velitelia sa ich márne snažili zastaviť. Všetko bolo premiešané. Jazdci i pešiaci. Neusporiadané húfy sa valili ako rozbúrené vlny. Pri najbližšom vŕšku sa však zarazili. Z obidvoch strán sa im oproti vyhrnuli peší janičiari s dlhými kopijami v rukách a kindžalmi po bokoch. Vtedy už z hradného vrchu zbiehali aj skupiny Bebekových bojovníkov. Práve keď sa cisárski zrazili s janičiarmi, vpadli im do boka. A navyše sa zasa vrátili aj rýchli jazdci. Buchheim videl, že je zle. Protivníci boli očividne nad sily jeho vojska. A tak urobil jedinú rozumnú vec. Dal povel na ústup. Trestná výprava sa zmenila na bezhlavý útek rozoprášených húfov. Cisárske oddiely ustupovali k Rožňave a cestou sa ako-tak opäť zoskupovali. Na účinný odpor či dokonca protiútok však nebolo ani pomyslenia. A tak ustupovali ako len vládali smerom na Dobšinú. František Bebek zvíťazil.
V týchto neveľkých nakuknutiach do histórie sme už neraz spomínali odbojných uhorských magnátov, ktorí po celé generácie bojovali proti panovníkom pochádzajúcim väčšinou spoza uhorských hraníc. Okrem mien sme však už o týchto viac či menej oprávnených vládcoch uhorskej krajiny nepovedali takmer nič. Aspoň čiastočne to teda napravme. Proti Františkovi Bebekovi vyslal trestnú výpravu Ferdinand I. Habsburský. Hoci na to nevyzeral, stal sa jedným z najschopnejších panovníkov svojho rodu. Zo starých análov sa dozvedáme, že ani zďaleka nebol podobný statnému rytierovi. Bol vraj malý, chudý a bledý. na dlhom, dopredu vystrčenom krku mu visela hlava s masívnym znakom všetkých Habsburgovcov, vysunutou spodnou perou. Ústa mal kvôli nej stále pootvorené. Čo mu však príroda nedopriala na tele, to mu vynahradila na duchu. Bystré oči prezrádzali inteligenciu. Dostal tú najkvalitnejšiu výchovu na španielskom kráľovskom dvore a jedným z jeho učiteľov bol aj Erazmus Rotterdamský. Ferdinand sa vzdelával v politických vedách a čoskoro zistil, že kvalifikovanosť je pri riadení vecí hodná viac, ako rodová vznešenosť. Ovládal viacero rečí. Bol pracovitý a dôkladný. Jeho chladnokrvný mozog fungoval bezchybne. Vyrástol na mimoriadne schopného vodcu a nebezpečného protivníka. Okrem vlastných, habsburských dŕžav v alpských krajinách, mu vďaka dynastickým dohodám spadla po vymretí poľských Jagelovcov do lona aj koruna česká a uhorská. Hoci si to vtedy asi málokto uvedomoval, pod pevnou Ferdinandovou rukou sa v čase trestnej výpravy proti lúpežnému Bebekovi, už nenápadne, ale o to dôkladnejšie uskutočňoval významný dejinný zlom. V podunajskej oblasti vtedy vznikalo mohutné trojštátie, ktoré oveľa neskôr získalo nám všetkým známy názov Rakúsko-Uhorsko.
Ferdinand I. mal od svojho nástupu na trón starostí nad hlavu. Okrem takmer neustálych vojen, sa totiž v zdedených krajinách rozhodol urobiť poriadok. A to bolo asi ešte ťažšie, ako vyhrať vojny. Opäť nenápadne, ale nekompromisne utužoval centrálnu správu vo Viedni. V dejepise sa tomu vraví absolutizmus. Treba povedať, že nejaký Bebek bol na jeho obrovskej šachovnici celkom zanedbateľnou figúrkou. Napriek spomenutému neúspechu pod Krásnou Hôrkou bol samozrejme konečným víťazom Ferdinand I. Bebek napokon musel utiecť z krajiny a všetky bebekovské hrady rad, radom dobylo cisárske vojsko. Sláva rodu Bebekovcov z Gemera pohasla. Zato hviezda Habsburgovcov prudko stúpala.
Krásnu Hôrku dostali do držby Andrássyovci. Ferdinandovi nasledovníci napokon porazili Turkov i uhorských magnátov a ukončili tak nekonečné občianske vojny. Meno Bebek zapadlo prachom stáročí. Nebyť turistických sprievodcov na Krásnej Hôrke, asi by dnes o nich už okrem historikom nikto nevedel.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
