pristupujúcich krajín Európskej únie s jediným bodom programu - ústavná zmluva (ústava) EÚ. Text, ktorý vzišiel z tzv. konventu a bol posvätený ako "dobré východisko" júnovým summitom v Aténach, je predmetom krvavých sporov medzi najväčšími štátmi budúcej E-25.
Smutným a príznačným koloritom blížiacej sa zrážky je úplná ľahostajnosť a nezáujem európskej - vrátane slovenskej - verejnosti. To je najväčší europaradox dneška - politici vymýšľajú inštitucionálne prielomy, ktoré ľudí "dole" vôbec nevzrušujú. Odcudzenie od "pánskych huncútstiev" je obrovské a - tragické. Ide totiž skutočne o agendu, ktorej riešenie ovplyvní životy všetkých obyvateľov kontinentu. Aj na Slovensku. Záležitosti, ktoré budú rozhodovať dnes, zajtra a možno aj pozajtra euroštátnici, sú pre život stokrát významnejšie, ako napr. na Slovensku toľko diskutované čerpanie z eurofondov či napr. vyrovnávanie regionálnych rozdielov, na ktoré sa tešia napr. lokálni politici z košického VÚC. Euroústava v navrhovanom znení totiž zásadne mení právny rámec, v ktorom budeme žiť. Aj oproti podmienkam prístupovej zmluvy, ktoré sme si schválili nedávno v referende. Ak bude ústava EÚ prijatá, zmení sa aj štátoprávne postavenie Slovenska. V nemenšej miere, než sa to stalo pred jedenástimi rokmi pri rozdelení ČSFR.
Paradox číslo dva je, že o samotnej potrebe prijať takýto dokument sa politici v Bruseli ani nebudú hádať. To je už dávno rozhodnuté - občania niektorých (asi nie všetkých) štátov dostanú možnosť ratifikovať ústavu v referende až ex post. Roztržka hrozí fakticky len v jedinom bode - systém hlasovania členských štátov v najvyššom orgáne EÚ, Európskej rade. Na summite v Nice v roku 2000 bol prijatý model tzv. trojúrovňovej väčšiny, čo znamená, že na schválenie návrhu je potrebné prekonať kvórum zložené z členských krajín, počtu obyvateľstva i tzv. vážených hlasov. Hoci tento systém ešte nebol odskúšaný, dnes najmä Francúzsko a Nemecko kategoricky požadujú jeho zrušenie. Prechod na tzv. dvojitú väčšinu - 50 percent členských štátov so 60 percentami obyvateľstva - sa Francúzom a Nemcom podarilo dostať aj do návrhu ústavy. A práve toto sú rozhodnutí vetovať Poliaci a Španieli. Tých systém z Nice bezpochyby zvýhodňuje, keďže s temer o polovicu nižším počtom obyvateľov majú "vážených hlasov" 28 proti tridsiatim, ktorými disponuje 80-miliónové Nemecko. Kauza však nie je zďaleka taká jednoduchá, čoho nepriestreľným dôkazom je, že víťazom summitu v Nice bol celoeurópsky pasovaný nemecký kancelár Schröder. Ten, ktorý dnes nepripúšťa žiadny kompromis ohľadne ústavnej zmluvy. A paradox to nie je jediný - najväčším bojovníkom za "vážené hlasy" bol pred troma rokmi v Nice belgický premiér Guy Verhofstadt. Až do poslednej sekundy sa vyhrážal, že ak nebude schválená taká distribúcia hlasov, aká v niceskej zmluve je, tak Belgicko ju veru vetuje. Ten istý Verhofstadt je dnes najvernejším spojencom Francúzov a Nemcov... A azda najzaujímavejší je fakt, že v Nice stáli Francúzi a Nemci proti sebe. Aj z týchto historických útržkov je zrejmé, že mocenské koalície v rámci EÚ prešli za tri roky veľkými zmenami.
V Nice sa eurolídri hádali tri dni a tri noci a "dohodli" sa tak, že dnes chcú najvýznamnejší aktéri pakt zrušiť. Vetom ústavy hrozia Berlín, Paríž, Varšava, Londýn. Briti ani nie kvôli hlasovaniu, ale návrhu na zrušenie jednomyseľnosti (čiže práva veta) v otázkach zahraničnej politiky a daní. Aj takéto návrhy sú v tejto ústave. Problém sa teda musí vnímať v omnoho širších súvislostiach, než je najhlasnejší a najkrvavejší spor. Oproti Amsterdamskej zmluve, podľa ktorej funguje EÚ dnes (Nice sa projektovala už pre 25 členov), tento návrh ústavy Európu silne federalizuje, napr. vymedzením tzv. pohyblivých kompetencií, ktoré sa môžu mechanizmom jednomyseľného hlasovania posunúť na centrálnu úroveň. Zavádza nové inštitúty - európskeho prezidenta (predsedu Rady EÚ), ministra zahraničných vecí, prokurátora. Posilňuje pozíciu Európskej komisie, atď. Ide skrátka o súbor zmien, ktorých dosahy nie je možné domyslieť ani posúdiť.
Skľučujúce je, že slovenskí vyslanci odchádzajú do Bruselu v kupeckej nálade. Eduard Kukan nedávno jasne naznačil, že za nemecký súhlas so slovenskou prioritou - jedna krajina, jeden komisár - sme pripravení zradiť Poliakov, ktorých akože podporujeme v otázke väčšiny z Nice. Posledné mesiace, v ktorých sa Dzurinda s Kukanom k téme vyjadrovali, ukázali, že problematiku podceňujú a fakticky by súhlasili s akýmkoľvek výsledkom rokovania. (Kukan: "Viete si predstaviť, že by Slovensko vetovalo ústavu?"). Ak teda vypukne po víkende v Európe diplomatická studená vojna, nie pričinením Slovenska. Pre jeho občanov to ale žiadna veľká útecha byť nemôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
