Marián Pavľak. Skúsená pretekárka, v poslednom desaťročí slovenská ženská jednotka a skúsený tréner, práve pre spomínané prívlastky sa nakoniec v Mexiku ocitli. O dovolenku rozhodne nešlo. Momentálne počasie v Mexiku, aj v zámorí je jeseň, neumožnilo dvojici z Košíc žiadne plavky ani "kraťasy". Marián a Eva chodili v bundách, v dlhých nohaviciach. A aj keby počasie bolo...
Program košického dua bol nabitý. "Denne sme viedli dva až tri kurzy," hovorí Marián Pavľak. "V podstate išlo o štyri nezávislé cykly kurzov. Jeden bol orientovaný na trénerov, ďalšie boli pre cvičencov v troch kurzov. Zvlášť zaujímavý bol kurz pre dospelých, ktorí mala na starosti Eva, tu nešlo ani tak o šport, bralo sa to skôr ako fitnes. Boli to mamičky s dvoma troma deťmi." Jazdectvo v Mexiku. Laik si vybaví scény z westernov, kde vystupujú Mexičania, široké sombrerá, malé rýchle koníky. Predstaviť si malého rýchleho koníka v spojení s voltižou... "Videli sme tam aj také, tzv. charos. Ale na jazdectvo používajú normálne športové kone, kupované a privezené hlavne z Nemecka. Zopár koní je tam fakt dobrých, pokojne by mohli ísť aj na majstrovstvá sveta," odhaduje Eva. "Väčšinou už majú za sebou drezúrnu prípravu, takže v tomto smere problém nemajú. Oproti Slovensku je tam oveľa viac koní, tým pádom aj je aj väčší výber koní vhodných pre voltiž."
Základňa v Ocoyocacu
Základným východiskovým bodom Evy Draveckej a Mariána Pavľaka bol mexický jazdecký klub Rancho Madero Viejo, zhruba 60 kilometrov od México City, v mestečku Ocoyocac. V ňom žije trénerka Mónica Alvarado, ktorá Slovákov do Mexika pozývala, spolu so svojou rodinou: bývalým kapitánom kolumbijskej armády Albertom Posadom. Kolumbijská rodina je koňmi nadšená, Mónica je trénerkou, Alberto skvele ovláda drezúru, ich syn je takisto skvelý jazdec a dcéra Manuela Posada je vo svojich štrnástich rokoch mexickou voltižérskou jednotkou. Táto rodina vytvorila Eve a Mariánovi skutočný domov, ktorí opúšťali len počas výprav za ďalšími kurzami či krátkodobejšími návštevami v iných rodinách. V Rancho Madero Viejo viedli Eva a Marián každý pondelok kurz pre desiatku trénerov z rôznych mexických klubov, okrem toho počas týždňa zaškoľovali deti i kone. "Musím povedať, že tam boli veľmi šikovné deti a veľmi dobré kone," hovorí slovenský tréner. Ďalšie kurzy strávila Eva s Mariánom v klube Rancho San Antonio pri meste Toluca a v Club Frances v México City. Vôbec, aká je úroveň mexickej voltiže? "Povedal by som, že jej úroveň je asi taká, ako u nás pred pätnástimi rokmi. Tá spomínaná pretekárka, Manuela Posada, by však u nás v klube patrila medzi najlepšie štyri pretekárky. Pravda, potrebovala by náš tréning, potrebovala by, aby sa jej niekto venoval a aby strávila na koni toľko času, čo naše dievčatá," vysvetľuje Marián Pavľak. "Manuela je v Mexiku najlepšia cvičenka, jej som sa snažila venovať viac. Jednak jej voľnej zostave i povinne, dávala som jej i individuálne kondičné tréningy, venovali sme sa posilňovaniu. Vlastne, trénovali sme spolu, keďže som mala vystupovať na šou na Copa Mexico, tak som si musela niečo nacvičiť," smeje sa Eva.
Bohatí jazdia, chudobní sa prizerajú
Iný kraj, iný mrav. Mexiko je asi o dosť iné. V čom spočívali, z hľadiska práce, najväčšie prekvapenia pre Slovákov? Myslíme na negatívne i pozitívne kontrasty. "Veľmi milo nás prekvapil veľký záujem ľudí a to, že absolútne verili v našu profesionalitu. Vôbec nepochybovali o tom, že to robíme dobre. Snažili sa splniť všetko, čo sme od nich požadovali, čo ani u nás doma, nemyslím v našom klube, ale celkovo na Slovensku, nie je stále zvykom. Na dve veci sme si naozaj nevedeli zvyknúť," hovorí Marián. Prvou bola skutočnosť, že jazdectvo je v Mexiku športom naozaj len pre tých bohatých. "Rodičia, zvyčajne mamičky, nosili deti na takých obrovských džípoch, aké tu ani nechodia. Deti si to odtrénovali, rodičia si ich naložili do džípov a odviezli. Tie chudobnejšie deti sa mohli akurát pozerať, spoza plotu, zo stromu, prípadne povodiť koňa po tréningu. Tie chudobné deti boli vôbec radi, že toho koňa mohli povodiť, očistiť...," hovorí Eva. "Vôbec, sociálne rozdiely boli obrovské, to bol asi najväčší šok, ktorý som v Mexiku zažila." "Bol to pre nás šok," dopĺňa Marián a dodáva:"U nás sa snažíme pracovať podľa toho, kto má aký talent, nie podľa toho, kto má koľko peňazí. V Mexiku je to však strašne drahý šport, myslím, že z det z nášho oddielu by v Mexiku mohli športovať tak dve..." Opäť Eva: "U nás si môže voltiž dovoliť každý, tam sa tie chudobné deti mohli len prizerať..." A tak sa chudobnejšie deri venujú inému fenoménu. Futbalu. Ten na rozdiel od iných športov, v poslednom čase už spolu s atletikou, mexická vláda podporuje v podobe rôznych programov. A aj keby nepodporovala, stačí jedna ulica, štyri kamene ako žrde, jedna lopta a pár chlapcov...
Zlomenie mexickej "disciplíny"
Ďalším špecifikom, ktoré museli Slováci pri svojich trénerských kurzoch prekonať, bol mexický "zmysel" pre dochvíľnosť a disciplínu. "Stále sa vyhovárali na svoju mentalitu, hoci podľa mňa až taký rozdiel medzi ich mentalitou a našou nie je. Museli sme ich naučiť, že keď tréning začína o štvrtej, tak sa skutočne začína o štvrtej. A že na tréning sa chodí stále. Zo začiatku sme s tým mali problémy, potom už neboli žiadne. Pred záverečnou šou sme urobili ešte jeden extra tréning, prišli všetci a prišli načas," hovorí Marián. "Prvý týždeň bol skôr zoznamovací, počas neho som zistila, že deti neboli zvyknuté počúvať, venovať sa športu disciplinovane. Prvý týždeň mi preto trvalo, kým som, im vysvetlila, že teraz je tréning a teraz sa už môžu hrať. Boli to deti od šiestich do štrnástich rokov, takže to bolo aj vekovo rôznorodé. Mojím najväčším problémom však bola ich disciplína," potvrdzuje Eva.
Exhibičný vrchol v México City
Vyvrcholením činnosti Slovákov v Mexiku bolo exhibičné vystúpenie na drezúrnej šou Copa México v México City, ktorú sponzorovali Audi a Scappino. Uskutočnil sa v obrovskom areále, ktorý patril mexickej armáde. Voltiž sa uskutočnila v obrovskej hale, na Slovensku taká nie je. "Prezentovali sme sa tam v rámci Exhibición de Volteo s deťmi z nášho klubu Rancho Madero Viejo, pričom vrcholom večera bolo vystúpenie Evy a Manuely Posada. Na tribúnach boli všetci v oblekoch, po tribúnach chodili čašníci s motýlikmi a roznášali jedlo a pitie, systémom, kto koľko zjedol a vypil, to všetko bolo v cene lístka. Prišli sme tam autom, prevzali ho od nás, odparkovali nám ho, keď sme končili, dali sme im lístok a auto nám z parkingu priniesli nazad. Pripadali sme si zas ako v inom svete, boli to také preteky ako vidíme na Eurosporte. Len s tým rozdielom, že teraz sme tam priamo boli. Aspoň pre mňa bol toto najväčší zážitok, väčší ako pyramíd," hovorí Marián. Cena lístka bola zhruba 300 pesos, čo je asi 30 USD. Deň predtým sa zas uskutočnila skoková šou, pre víťaza bola ako prvá cena určená nová audina.
Pyramídy, Deň mŕtvych a mexické seriály
Byť v Mexiku a len trénovať, trénovať a trénovať? To zas nie, najmä keď táto stredoamerická krajina ponúka neskutočné možnosti. "Poobzerali sme si všetky najzaujímavejšie pamiatky v okolí, pričom nám sľúbili, že počas ďalšej návštevy uvidíme aj tie ostatné," hovorí Marián Pavľak. Mexické pyramídy, teda aztécke pyramídy. "Boli sme na tej najväčšej, pri México City, na Pyramíde slnka. Až tak mi z nej srdce nebúchalo... V ten deň tam bolo strašne veľa ľudí, akurát bol Halloween, boli tam školy, deti..," dodáva Eva a prechádza na ďalšiu tému. Halloween. Ďalší prienik amerikanizmu do Mexika? "Oni to tam volajú Deň mŕtvych, to je doslovný preklad. Oslavuje sa tak, že pripravia veľké oltáre plné tequilly, koláčov, jedla... Tie oltáre sú pri hroboch, rodina tam strávi večer a ´oslavuje´ s mŕtvymi. Na cintoríne teda vidíte plno ľudí, ktorí jedia, pijú, zabávajú sa. Na druhej strane, prenikol tam aj americký Halloween, takže hneď vedľa vidíte decká v kostýmoch, ako vyberajú od ľudí cukríky, hádžu vajíčka a správajú sa už tak americky." Najznámejším mexickým exportom na Slovensko sú (minimálne časovo a dejovo) neprekonateľné ságy televíznych seriálov typu Rosalinda. "Skôr tam pozerajú správy a MTV, verziu pre Latinskú Ameriku. Mám pocit, že oni to tam až tak nesledujú," má zaujímavú skúsenosť Eva, ktorá to s televíziou nepreháňala, zatiaľ čo Marián si v mexickej telke obzrel prenos tamojšej futbalovej ligy. Na kino čas nebol, na diskotéku zas chýbala odvaha. "Všetci nám hovorili, že na diskotéku alebo do baru do México City s nami nejdú, že je to príliš nebezpečné. Chodili sme skôr po múzeách a galériách."
Rodinný klan v Toluce
V jednom múzeu boli Marián s Evou v meste Toluca. "Boli v ňom zastúpené rôzne kultúry. Jednak pôvodné indiánske, jednak španielska z obdobia po dobytí Mexika. Zaujímavá bola výstava jednej členky rodiny, ktorá nás do Tolucy pozvala a ktorú sme trénovali. Maľovala a kreslila krásne, vyberala si typické mexické témy, kaktusy, saranče...," začína už s ďalšou témou Eva. Rodina, ktorá Košičanov do Tolucy, bola tou najbohatšou, aká v tomto dvojmiliónovom meste, vzdialenom asi 60 kilometrov od México City, vôbec existovala! "Patrili jej hádam všetky predajne áút v meste, či už išlo o BMW, Audi, Mercedes alebo Rover, miestna televízia, rádio, pozemky, na ktorých stáli vilové štvrte," hovorí Marián. Rodina Menas (jedn. číslo Mena, Menas sú ako Menovci v množnom čísle) žila na ranči San Antonio, na pozemku mala okrem samozrejmostí (bazén, ihrisko, udržiavané trávniky...) vlastný kostol a aj vlastný jazdecký klub s halou, veľkými stajňami a dostihovou dráhou. Trénerské kurzy v Rancho San Antonio sa venovali vlastne len členom rodiny Menas, členom rozvetvenej rodiny, veď len na spoločnom obede s Mariánom a Evou ich bolo asi 40. Napriek rozprávkovému bohatstvu sa členovia klanu správali ku hosťom zo Slovenska s úctou, rešpektom a príznačnou pohostinnosťou.
Mexičania na Slovensko
Vráťme sa späť ku hlavnej téme. Ku voltiži. "Mexičania prejavili záujem o to, aby sme takto o rok prišli trénovať zas. Prípadne nám ponúkali aj to, aby sme tam boli dlhšie, rok, dva... My však zatiaľ dávame prednosť trénovaniu doma, príprave našich cvičencov, aj keď naša spolupráca môže pokračovať aj tak, že Mexičania prídu trénovať sem," vysvetľuje Marián Pavľak. A pohľad Evy Draveckej na to, že by s Mariánom, s ktorým ju nespíja len spoločný šport, ostala v Mexiku dlhšie? "Neviem, čo bude v budúcnosti. Momentálne to nevylučujem, ale zatiaľ skôr nie. My sme im ani nepovedali, či áno alebo nie. Nakoniec, oni sa ani priamo nespýtali, skôr sondovali," hovorí Eva. A ak by priama otázka padla v tomto momente? "Povedala by som, že nie. Ja musím predovšetkým dokončiť školu..." Jedno záväznejšie rozhodnutie v spoločnej mexicko slovenskej spolupráci predsa padlo. "Predbežne sme sa dohodli na tom, že Manuela Posada príde ku nám trénovať v tom júni resp. júli, s tým, že tu skúsi spraviť nominačné kritériá na MS a ak sa jej to podarí, bude s nami štartovať na MS." Úspech Manuely, pravda, ak sa na svetový šampionát nominuje a ak bude súťažiť na MS za Mexiko (nezabúdajme, je to Kolumbijčanka), by& isto podporil aj ďalší vývoj voltiže v Mexiku. "Jazdecký šport v Mexiku sa vlastne ešte len oboznamuje s voltižou, takže ešte nepatrí medzi tie vychytenejšie. Určite by to nabralo na iných obrátkach," myslí si Eva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
