aj trochu iné "prehánky", než na aké sme obvykle zvyknutí. Tento fenomén padajúcich telies z oblohy je momentálne veľmi aktuálny po celom svete...
Znie to neuveriteľne, ale záznamy o spomínanom jave máme už z obdobia staroveku. V štvrtom storočí n.l. grécky učenec Athanasius napísal, že "na polostrove Chersonese vydesili ľudí rybky, ktoré padali z neba niekoľko dní po sebe". Podobné správy máme aj z obdobia novoveku. Hlavne v 17. storočí dochádzalo v európskych krajinách k takýmto pádom pomerne často. Záznamy Londýnskej kráľovskej spoločnosti z marca až mája 1696 uvádzajú, že v oblasti južného Írska padala z nebies akási odporne zapáchajúca hmota maslovej konzistencie. Hlboko veriace obyvateľstvo ju zbieralo, pretože ju pokladalo za dar Boží a nazývalo "nebeskou medicínou". Neďaleko anglického Norfolku zase spadli na zem tisíce malých žiab, ktoré podľa dobových správ doslova zaplavili okolie.
V roku 1687 sa záhadný úkaz odohral pri litovskom Memete, na pobreží Baltického mora. Z oblohy niekoľko dní padali vločky vláknitej hmoty čiernej farby. Mali rôznu veľkosť, niektoré vraj až ako doska stola. Miestni obyvatelia touto "pozornosťou" však príliš nadšení neboli, lebo vločky ukrutne páchli morskými riasami. Keď o stopäťdesiat rokov podrobili vedci Írskej kráľovskej akadémie tieto vločky serióznemu výskumu, zistilo sa, že majú sčasti rastlinný pôvod a obsahujú až 29 druhov nálevníkov.
Tajomné pády z oblohy sa ale neobmedzovali len na Európu. V júni 1698 zasiahla spŕška rybičiek mesto Quito v juhoamerickom Ekvádore a k nádielke sardiniek došlo i v Hondurase. Zaujímavé je, že obyvatelia mesta Yoro dodnes dodržiavajú tradíciu, ktorá započala ešte koncom 17. storočia. Vždy v prvý jarný deň obdobia dažďov si zoberú vedrá a očakávajú úlovky rýb z nebies. V niekoľkých prípadoch im táto nevšedná rybačka skutočne vyšla...
Záhada pádov z oblohy pretrvala až do súčasnosti a trápi renomovaných expertov už pekných pár rokov. Niektoré z nevšedných spŕšok sa úplne vymykajú nášmu chápaniu. Platí to aj o tzv. "hrude z Mississaugy", ktorá dopadla na pozemok rodiny Matchettovcov v kanadskom Ontariu 16. júna 1979. Bola to zvláštna zelená hmota, z ktorej stúpal plameň ohňa. Donna Matchettová túto hmotu duchaprítomne zahasila vodou. Neznáme teleso vzápätí stuhlo v zelený útvar poďobaný akýmisi vyrážkami. Následná expertíza došla k záveru, že ide o bežný druh plastu, používaného napríklad k výrobe hračiek. Ako sa ale dostal do záhrady Matchettovcov? Jeden z vedcov poskytol vskutku nevšedné vysvetlenie, podľa ktorého nejaká svetlica, zasiahla detský lietajúci tanier z plastu, zapálila ho a odhodila k Matchettovcom. Túto nepravdepodobnú teóriu rýchlo vyvrátil fakt, že o niekoľko dní dopadli podobné zelené hrudy aj na ďalšie okolité pozemky. Robil si snáď nejaký vtipkár z miestnych ľudí kanadské žartíky, alebo za tým stálo niečo iné?
Spomínané pády môžu byť v niektorých prípadoch i životu nebezpečné. Istý muž z amerického mestečka Rock Hill len o vlások unikol smrti, keď na jeho traktor, na ktorom práve oral pole, dopadla kovová reťaz. Tento prípad, ako i väčšina iných, nebol dodnes vyriešený. Odborníci predniesli niekoľko teórií, ktoré sa snažia fenomén pádov z oblohy vysvetliť. Bohužiaľ, jedna a tá istá teória, sa vonkoncom nedá aplikovať na všetky prípady.
Je viac ako isté, že časť pádov majú na svedomí tornáda. Tieto neobyčajne silné veterné víry môžu dosiahnuť rýchlosť až 450 km/h a vyvinúť tak obrovskú silu. Ak do seba pohltia určité predmety, stane sa, že ich vymrštia až niekoľko desiatok kilometrov od ich pôvodného miesta. Známy je prípad z Mount Carmelu v Illinois, kde v roku 1877 odnieslo tornádo kostolnú vežu (!) a zhodilo ju na zem až po tridsiatich kilometroch. Tornáda do seba môžu vtiahnuť aj malé rybníčky a ich obsah preniesť niekde úplne inde. To by mohlo vysvetľovať niektoré nádielky žiab, rýb a rias, ktoré dopadli z oblohy.
Časté pády morských živočíchov prinútili niekoľkých stredovekých i novovekých mysliteľov k téze, že pochádzajú z akéhosi nebeského oceánu. Túto myšlienku podporil aj americký bádateľ Charles Fort, ktorý vyhlásil, že spŕšky pochádzajú a obrovského atmosférického oceánu Supersargasového mora. Táto teória vyvolala úškrnky na tvárach ďalších vedcov, no Fort na ne stroho reagoval: "Už ma totiž unavujú rozumné vysvetlenia, ktoré iba podporujú nové bludy".
Uspokojivo vysvetliť sa zatiaľ nepodarilo ani prípady tzv. ľadových bômb, teda rôzne veľkých kusov ľadu, ktoré z ničoho nič padali z nebies. Ich ničivá sila je naozaj veľká, sú totiž ohlásené prípady, keď bomba zdemolovala strechu domu, či prerazila väzy krave. K ľudským obetiam našťastie zatiaľ nedošlo.
Časť vedcov tvrdí, že ľadové bomby vznikajú z toho, čo sa vypúšťa z umývarenských systémov lietadiel. V roku 1984 spadla do domu neďaleko francúzskeho mesta Aube ľadová bomba, ktorá obsahovala 20% močoviny. Dom ležal pod koridorom, ktorým pravidelne prelietavajú lietadlá, takže je veľká pravdepodobnosť, že naozaj pochádzala z pokazených toaliet. Lenže Charles Fort si dal tú námahu a zhromaždil desiatky historiek o pádoch ľadových bômb zo začiatku 20. storočia, kedy výškové lietadlá ešte neexistovali. Takže aj otázka ľadových bômb ostáva stále otvorená...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
