doteraz vždy akosi pokonali. Hoci po troch dňoch a troch nociach - ako v Nice 2000. Nuž, teraz sa nedohodli. Nová skúsenosť a možný nový začiatok.
Nič sa nedeje. Hoci nádejný bruselofil Dzurinda neskrýval sklamanie, nekoná sa žiadna tragédia. Pre Slovensko a jeho občanov je dôležité toto: Aj keby boli cez víkend v Bruseli schválené tri ústavy, na našej integrácii do EÚ a jej podmienkach by sa nič nezmenilo až do roku 2009. Dovtedy platí zmluva z Nice - teda platí od novembra 2004. Zmeny, ktoré by sa prípadnou ústavou založili, by boli aktuálne až o päť rokov. Teda nestalo sa nič, čo by malo najmenší význam pre každodenný život v najbližšej i vzdialenejšej budúcnosti.
Projekt euroústavy sa roztrieštil na jedinom konfliktnom bode - hlasovací systém v Európskej rade. Nemci a Francúzi, ktorí do návrhu presadili a obhajovali zjednodušený model dvojitej väčšiny (viď komentár v piatok), neprekonali odpor Poliakov a Španielov, pre ktorých bolo rozdelenie hlasov z Nice jednoducho výhodnejšie. Ale nielen pre nich - málo sa o tom píše, ale treba: Niceský systém vážených hlasov zvýhodňuje všetky stredné a malé štáty, dáva im proporcionálne vyššiu váhu, než by prislúchalo podľa populácie. Ak sa teda hovorí, že kompromis z Nice nie je spravodlivý, je to pravda - v prípade, že nie je spravodlivý samotný princíp solidarity. Ten patrí - údajne - k zakladajúcim hodnotám EÚ. Nemci a Francúzi sa teda legitímne zachraňovali pred predstavou, že nával malých nových členov ich rozhodovaciu silu v EÚ neúmerne zníži. Zabudli sa ale pozrieť na vec z opačnej strany - napríklad, aký bude vplyv Slovenska, ak stratí svojich 7 hlasov v ER. V tejto kauze neexistuje objektívna spravodlivosť a ak nielen hlásame, ale aj žijeme na princípe solidarity, ustupovať by mali silnejší.
Je iste paradoxné, že ústava stroskotala na jednom, hoci kruciálnom, bode. Práve tento konflikt však prekryl podstatnejší rys ústavného dokumentu, ktorý deň po jeho predložení v máji tohto roku sformuloval prestížny The Economist: Celá ústava patrí do koša. Nezávislí právnici, ktorí nepatria do tzv. bruselského prúdu politiky, sa zhodujú v jednom - ide o výnimočne nekvalitný, zmätočný a bezprecedentne obsiahly dokument. Jednoducho a jasne - táto ústava je od začiatku vyjadrením politickej vôle po tuhšej integrácii, nie slušný právny rámec, podľa ktorého by sa mala riadiť a žiť slobodná spoločnosť. Neprijatie teda nie je žiadna katastrofa. Mimochodom, pred tromi rokmi v Nice ešte nikto o ústave nehovoril. Nápad sa zrodil až o rok neskôr v belgickom Laekene len ako možnosť pre európsky konvent, ktorého pôvodnou úlohou bolo iba zosúladiť chaos v jestvujúcich právnych dokumentoch únie.
Premiér Dzurinda "neskrýva, že ústava bola pre Slovensko výborná" a je mu ľúto, že neprišlo k dohode. Fakt je ten, že Dzurindovi bola "výborná" akákoľvek verzia. Len nech by bola. Hoci mal jasne vyznačené priority, ktoré odsúhlasil aj parlament, náš premiér sa nechal presvedčiť nemeckým lobingom a doslova zapredal visegrádskeho partnera - Poľsko - za sľub podpory slovenskej priority "jedna krajina, jeden komisár". Toto sľuboval nemecký MZV Joschka Fischer po celej Európe - jediný, kto sa verejne nechal podplatiť, bol Dzurinda. Fakt je ten, že Poliaci bojovali predovšetkým za seba, ale dôsledkom ich tvrdohlavej vytrvalosti je aj lepšia pozícia Slovenska. Je smutné a paradoxné, že náš premiér "sa nebojí kvalifikovanej väčšiny". Po pošliapaní Paktu stability, k čomu došlo dva týždne pred bruselským summitom, je toto vyhlásenie skutočná slepota. Keby sme boli vyspelou demokraciou, Mikuláš Dzurinda by sa za svoj laxný a neprincipiálny prístup v rokovaniach o ústave musel zodpovedať pred parlamentom.
Európskou témou najbližších týždňov a možno aj mesiacov bude tzv. posilnená spolupráca. Po krachu ústavy totiž Francúzi a Nemci naznačili kroky k užšej integrácii a teda tzv. viacrýchlostnej únii. Je to vyhrážka a mienené ako trest, keďže najmä novovstupujúce štáty sa obávajú, že rýchlejšia integrácia "jadra" ich vytesní na európsku perifériu. Je nevkusné, že Dzurinda sa ako jediný z kandidátskych premiérov do posilnenej spolupráce okamžite prihlásil. Nemá na takéto vyhlásenia politický mandát. Je ale omylom štítiť sa posilnenej spolupráce ako princípu. Naopak, keby sa Európska únia prebudovala na základe akejsi ponuky dobrovoľných oblastí, z ktorých by si jednotlivé krajiny vyberali hlbšiu či plytšiu integráciu, bol by to správny krok k demokratizácii a debyrokratizácii únie.
Od toho sme však ešte ďaleko. Sobotňajší Brusel je politickým zlomom. Historicky prvým, ktorý spomaľuje plazivú federalizáciu Európy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
