Dr. Jozef RODÁK, Vojenské múzeum

Najkrajším sviatkom roka Vianociam zvykneme hovoriť, že sú sviatkami pokoja a mieru. Tradične sa stretne celá rodina a pri štedrovečernom stole vychutnáva nezvyčajnú sviatočnú atmosféru ľudových obyčají a zvykov, zaspomína sa na tých, ktorí sú vzdialení mimo domova. Tak tomu bolo pred 59. rokmi na Dukle, keď vojaci čs. armádneho zboru trávili vianočné sviatky vo frontových zákopoch ďaleko od svojho domova. Pri zalistovaní do spomienok frontových vojakov alebo do ich denníkov zistíme mnoho zaujímavých príhod a udalostí, ktoré sa odohrali na bojiskách počas vianočných sviatkov.

Nie inak tomu bolo aj na frontovej línii našich vojakov v obci Kružľova neďaleko od Svidníka v decembrových dňoch v roku 1944. Išiel deň za dňom, hodina za hodinou, až prišiel Štedrý deň. Zo zápisov frontových denníkov sa dozvedáme, že v tom čase boli tuhé mrazy, až na korunách stromov sa ozýval praskot dreva. Plášte vojakov boli namrznuté inovaťou, a tí, ktorí nosili fúzy, mali ich pokryté ľadom, obuv od mrazu bola zdrevenená. Okolité svahy boli zasnežené, v noci obloha jasná s jagotavým hviezdami, typická zimná idyla. Štedrý večer 1944. Pokoj ľuďom dobrej vôle. Ale v Kružľovej pokoj nebol, veselo sa strieľalo pri svätovečernom začiatku. Bola to len rušivá streľba, ale predsa len ozvena streľby tu bola. Sotva sa zotmelo a v zákopoch našich vojakov sa objavili vetvy z jedličiek. Niekde aj holý stromček opretý o steny zákopov bez svetiel a hýrivých farieb, bez pozlátka a vianočných dobrôt, ale pre vojakov to bol predsa vianočný stromček.

V niektorých zákopoch prišli k sebe dvaja - traja vojaci, aby Štedrý večer oslávili spoločne. Tu v zákopoch si všetci boli rovní, zbrataní, aj keď pochádzali z rôznych kútov republiky, z Čiech, Slovenska, či zo Zakarpatskej Ukrajiny. Prelievaná krv na bojisku z nich urobila bratov. V jednom zákope blízko mohutnej borovice boli traja. Ako všetci ostatní aj oni mimo normálnej večere obdržali prídel bieleho bochníka, cigarety a vodku. Všetko mali uložené v kúte pod stromčekom. Potom si tesnejšie sadli k sebe a začali s večerou. Tak a na čie zdravie si pripijeme, ozval sa tichý hlas a ruka po tme siahla po poľnej čutore, v ktorej sa ozval pleskot príťažlivej tekutiny. Ej, trebárs na zdravie tých, ktorí v tejto chvíli na nás spomínajú a potom už čutora kolovala medzi prítomnými. Na chvíľu sa potom každý uzavrel do seba. Ale kde v túto chvíľu leteli ich myšlienky? Určite všetky ďaleko do sveta - jeden snáď mal na mysli manželku s deťmi, druhý milenku a ten tretí možno matku. Koľko len myšlienok letelo odtiaľ z týchto mrazivých snehom zasýpaných zákopov. Občas sa niekto v priebehu toho času vztýčil zo zákopu a chvíľu sa zadíval smerom k nepriateľovi, ktorí z času na čas vystrelenou svetlicou osvetľoval medzifrontovú bielu plochu. Potom jednu alebo dve rany vystrelil z pušky a opäť sa prikrčil k dnu zákopu. Inde zase zaštekal automat, niekde zase maxim vypálil niekoľko dávok olova. Sem-tam vo vzduchu zahvízdala mína alebo granát. Takto bola dotváraná celková frontová atmosféra.

Aj na štábe práporu v Kružľovej bola sviatočná nálada, kde ktosi doniesol stromček. Bol postavený v podlhovastej miestnosti domu na stole a večer sa na ňom objavili chumáčiky bielej vaty, pár orechov a niekoľko jabĺk. Na vrchole stromčeka zažiarila malá žiarovka, ktorú pre tento večer ktosi vytiahol z vreckovej baterky. Vedľa nej blikala jedna sviečka. Prítomní zo štábu zasadli za dlhý stôl, na ktorom bolo biele plátno a na jeho čelo sa posadil štábny kapitán F. Sedláček, nadporučík Jenč a Repčín, podporučíci Baconi, Suchara, Rejzek, Giglan a niekoľko poddôstojníkov. Ticho povstali, cvengli poháriky s vodkou a niekto so stiahnutým hlasom povedal: "Na zdravie tých tam doma!" V tú chvíľu sa všetko odohrávalo v takej tichosti, že nikto neutrúsil ani slovo. Po chvíli nadporučík Jenč povedal: "Tu by nás teraz mali vidieť naše mamy", keď už všetci sedeli pri večeri. A táto veta akoby každého definitívne dorazila. Po chvíli od spojárov narýchlo prišli zozbieraní koledníci. Zaspievali niekoľko vianočných melódií, ale ani tie nerozptýlili myšlienky prítomných, ktoré boli rozptýlené do šíreho sveta. Až okolo jedenástej hodiny pred polnocou všetci sa v tichosti nepozorovane vytratili od štedrovečerného stola. V ten večer mesiac žiaril svojou mohutnosťou, akoby chcel bilancovať všetky tie spomienky, ktoré prebehli pri štedrovečernom stole. Koľko matiek a žien v tento večer povzdychlo nad spomienkou na svojich drahých, koľko kľačiacich detí pod vianočným stromčekom sa modlilo s prosbou na všemohúceho, aby sa im vrátil otec.

Podobný Štedrý deň vianočných sviatkov roku 1944 trávila aj časť čs. tylových jednotiek v neďalekej Ladomírovej. Vojaci tu od nepriateľskej obrany boli vzdialení asi poldruha kilometra. Časť vojakov s konskými povozmi sa ubytovala v domčekoch so slamenou strechou v malých útulných izbičkách. Po dlhom čase to bolo konečne ubytovanie pod strechou. Okenice domov boli rozbité, niektoré pozabíjané drevenými doskami alebo zalepené papierom. Takýto bol obraz dediny po výbuchoch delostreleckých granátov.

V jednej malej izbičke domu sa tiesnilo šesť povozníkov. Prevažne to boli starší vojaci volyňskí Česi z Volyne a z Podkarpatskej Ukrajiny. Spoločné lôžko mali ustlané na hlinenej podlahe, na ktorej bola roztrúsená slama prikrytá stanovými pláštenkami. Oproti ubytovaniu počas trojmesačných bojov, ktoré bolo pod šírym nebom v karpatských horách, to bol úplný komfort. Zvlášť sa cenilo, že vojakovi netieklo za golier, nebol premrznutý, nemal premoknutú obuv, že lôžko bolo suché a prípadne aj možnosť ohriať sa pri ohni. Popoludní 24. decembra 1944 sa vojakov zmocnila štedrovečerná nálada. Bol to frontový štedrovečerný deň ďaleko od domova, od rodín. Zvlášť tí starší otcovia sa rozcitliveli pri spomienkach na svoje ženy a deti. Jeden z vojakov - volal sa Ledvina - kdesi našiel prázdne lístky nemeckej poľnej pošty. Pastelkami začal na ne kresliť vianočné motívy a krajinku okolo Ladomírovej. Nakoniec vytvorené dielo ukázal ostatným. V tejto chvíli sa všetkým tieto naivné kresby veľmi páčili. Pripísal k nim novoročné pozdravy pre manželku a deti.

Ďalší z jeho spolubojovníkov vojak Mála sa rovnako pokúšal napodobniť sviatočné kresby. Nedarilo sa mu to. Preto poprosil priateľa Ledvinu, aby mu na niekoľko lístkov niečo nakreslil. Kým Ledvina stvárňoval sviatočné motívy, Mála vytiahol fotky svojej ženy a detí Jaroslava a Tonka. Dlho sa na ne díval a všetky bozkával, až sa mu tlačili slzy do očí. Keď kresby boli hotové, napísal na ne vianočné a novoročné pozdravy a spolu s Ledvinovými "pohľadnicami" ich odniesol na poľnú poštu. Slnko zapadlo, všetci vyšli z domku, aby nakŕmili kone. Len Mála zostal v izbe, aby ustlal spoločné lôžko.

V tom čase sa všetkým naskytol pohľad na rozbitý most cez Ladomírku do Vagrinca a pozdĺž palebné postavenie našich delostrelcov. Za krátky čas batéria našich delostrelcov vypálila salvu na nemeckú obranu a hneď aj druhú. Posielajú frickom štedrovečernú nádielku, povedal jeden z vojakov. Len aby ju frickovia neposlali nám, povedal druhý.

Kde zostal pokoj pre ľudí dobrej vôle? Prečo si aspoň dnes nedoprajeme pokoj? Veď sú tam tiež ľudia... povedal ďalší. Nestihol dopovedať, keď vo vzduchu zahvižďali nemecké míny a granáty. Do dediny ich dopadlo asi šesťdesiat. Bola to odveta. Jeden z granátov vybuchol pri dome našich vojakov a tlak vzduchu vyhodil okná i dvere. Začal nárek a stenanie a mnohí vojaci boli ťažko poranení. Pomoc bola nad sily vojakov, prišlo aj sanitné vozidlo so zdravotníkmi. Zranenie utrpel aj vojak Mála a zastenal "moja ženo", "moje deti" a po niekoľkých minútach zomrel.

Keď pani Málová dostala lístky poľnej pošty z Ladomírovej s vianočným pozdravom, ešte netušila, že jej manžel už nežije. Zomrel snáď vo chvíli, keď sa doma manželka chystala zasadnúť s deťmi za štedrovečerný stôl...

Smutný bol príbeh našich vojakov z frontu, ďaleko od domova v Ladomírovej. Preto spomienka na padlých, ktorí už nie sú medzi nami, bude patriť počas nastávajúcich sviatočných dní aj týmto neznámym bojovníkom Dukly.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.