Slovensko, bytostne sa kauza dotýka aj nás. Aj na východe, kde regionálni politici a iní krátkozrakí ľudia hľadajú východisko z biedy v peňazovode z eurofondov. Možnože bude dotácií (a korupcie, ha-ha) menej, než sa nádejajú.
Vzápätí po krachu rokovaní o európskej ústave oznámilo šesť najbohatších krajín EÚ listom Európskej komisii, že chcú zmraziť rozpočtové výdavky únie na úrovni jedného percenta HDP. Nie hneď, je to plán na fiškálne obdobie 2007 - 2013. Momentálne, pred rozšírením a teda pri omnoho menších regionálnych rozdieloch, sa prerozdeľuje na úrovni únie 1,24% HDP. Znamenalo by to teda citeľné zníženie pomoci slabším a oslabenie princípu solidarity, ktorý je údajne jeden zo základných pilierov EÚ.
Sotvakto pochybuje, že oznámenie nemá súvis s bruselským bankrotom. Západná tlač otvorene píše, že ide o "trest" Španielom, ktorí sú dnes najväčšími poberateľmi pomoci, a Poliakom, ktorým bude patriť tento "primát" po rozšírení. Ako je známe, práve týmto dvom krajinám sa kladie za vinu, že ústava neprešla, keďže trvali na hlasovacom mechanizme podľa zmluvy z Nice, ktorá dáva Varšave a Madridu skoro rovnaký vplyv ako o polovicu ľudnatejšiemu Nemecku.
Nezmrazujú sa len rozpočty, mrazí najmä atmosféra, ktorá sa v EÚ rozhostila po Bruseli. Najmä od francúzskych, belgických a luxemburských politikov počuť vyjadrenia, ktoré sa dajú tlmočiť skoro ako ultimáta. Ešte drastickejšie je to vidieť na druhom fronte metania hrozieb, ktorým je projekt tzv. dvojrýchlostnej Európy. Ten predpokladá užšiu integráciu "tvrdého jadra" EÚ, zvyšní by zostali akýmisi druhoradými členmi, kdesi na periférii. Ako ukázali okamžité reakcie slovenského, českého i maďarského premiéra, ide o veľké bu-bu-bu, veď všetci traja obratom prejavili o účasť v užšej spolupráci záujem. Rezervovanejší zostali štátnici z Pobaltia. A múdrejší - nie je to totiž vôbec taká veľká hrozba, ako si stredoeurópski lídri myslia. Skôr nádej.
Tlaky sú ale obrovské. Belgický premiér Verhofstadt napríklad vyhlásil, že "Poľsko a Španielsko majú už len niekoľko týždňov na prehodnotenie svojho postoja. Potom šesť zakladajúcich krajín EÚ pristúpi k hlbšej integrácii a štáty, ktoré s nimi nesúhlasia, môžu zostať mimo". Nevybrali sme tento citát náhodou. Špeciálne od belgického predsedu vlády ide o neuveriteľnú elasticitu chrbtice a farizejstvo par excellance. Pred troma rokmi v Nice to bol totiž práve Verhofstadt, ktorý zdvihol najvyššie zástavu boja za práva malých krajín a sabotoval dohodu doslova do poslednej sekundy, aby v pondelok nadránom (summit začal vo štvrtok!), keď napokon zvíťazil, vyhlásil toto: "Bil som sa za všetky malé krajiny, pretože si myslím, že nemôžeme mať úniu, v ktorej budú rozhodovať o všetkom tri či štyri veľké krajiny". Rozumiete tomu - tento človek, Guy Verhofstadt, má kardinálnu spoluzodpovednosť za to, ako vyzerá hlasovací mechanizmus v zmluve z Nice. A presne o tri roky neskôr nielenže zmení názor o 180 stupňov, ale ešte sa vyhráža tým členom, ktorí bojujú iba za to, aby systém, ktorý sám cez mŕtvoly presadzoval, zostal v platnosti. No nepomilovali by ste ho?
V spore o európsku ústavu neexistuje spravodlivé a dobré riešenie. Svoju pravdu majú aj veľké (resp. bohaté) štáty, ktoré tvrdia, že hlas nemeckého voliča nesmie mať nižšiu váhu, ako hlas napr. voliča poľského. Je tiež absurdné a jednoducho proti rozumu žiadať od tých, ktorí financujú spoločné aktivity, aby boli znevýhodnení a nechali si diktovať od tých, ktorí peniaze poberajú - solidarita, nesolidarita. Na strane druhej, hlasovací model navrhnutý v ústave by prepožičal už dnes úzko spolupracujúcemu tandemu najsilnejších, Nemecku a Francúzsku, nadvládu nad Európou. Títo dvaja so svojimi satelitmi - Benelux, Taliansko - by boli schopní prehlasovať i zablokovať všetkých zvyšných členov.
Poučenie je jasné: Netreba sa usilovať o projekty, kde sa nedá nájsť taký najnižší spoločný menovateľ, s ktorým by boli všetci spokojní. Ak nechceme znásilňovať priateľov, integrácia môže ísť iba takým tempom, aké vyhovuje najpomalším a najobozretnejším účastníkom. Áno, nikto tiež nemôže brániť Francúzom a Nemcom, aby fúzovali hoci aj do unitárneho štátu, ak majú chuť. Východisko je jednoduché - viacrýchlostná Európa. Teda únia ako strešná organizácia voľného pohybu osôb, kapitálu, tovaru a služieb, a v rámci nej potom viac tematických okruhov spolupráce, do ktorých sa jednotlivé štáty slobodne prihlásia. Idea, s ktorou teraz vyšli Francúzi a spol., je teda dobrá a hrateľná. Dala by sa uvítať - len keby nebola mienená ako vydieranie a vyhrážka.
Európa stojí pred studeným konfliktom a erupciou nacionálnych vášní. Komu to bolo treba?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
