železnica stále nestratila svoje čaro. Aj dnes malí chlapci túžia po vláčiku a vyhlasujú, že raz by radi kočírovali plechové monštrum. Nie každému sa sen splní, niekomu stačí aj model železničky pod vianočným stromčekom. Košický rušňovodič, Ján Micuch, však v kabíne rušňa postáva už dvadsať rokov. A ako hovorí, stále sa mu to neprejedlo.
"Vášeň k mašinkám som zdedil po otcovi. Ako chlapca ma zobral na rušeň, čo mi veľmi učarovalo. Rozhodol som sa preto pokračovať v otcových šľapajách. A neľutujem," hovorí rušňovodič, ktorý priznáva, že hlavne časy štúdia boli momentami, kedy sa jeho budúcnosť lámala. "Štúdium nebolo jednoduché, vedomosti som naberal na dopravnej priemyslovke. Pamätám sa, že vo štvrtom ročníku nastala kríza a začal som premýšľať o filozofii. Keďže som videl otca, ako pracuje, toto povolanie som poznal. Učarovali mi rušne, a tak som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil k železnici ako rušňovodič - kandidát. Po nevyhnutných skúškach som začal rušeň kočírovať. Riadil som nákladné vlaky, momentálne môj rušeň ťahá rýchliky. Medzi Košicami a Žilinou," vraví muž, ktorý sa hneď po škole oženil a má dve už dospelé dcéry. Aj napriek tomu, že v rušni, ktorý ťahá vlak, stojí sám, pri každej púti po koľajniciach ho niečo nadchne.
"Je fascinujúce, že jeden človek z jedného bodu do druhého môže takú obludu ovládať. Neopísateľný je však prechod cez Tatry. Povedal by som, že je to permanentný vizuálny zážitok. V zime, či v lete, stále, ak je dobrá viditeľnosť, človeka hory upútajú. My máme to šťastie, že na východe máme spomínané Tatry, ale aj tunely a mosty, čo nám kolegovia zo západu Slovenska závidia. Ich trať je síce rýchlejšia, ale zato monotónnejšia."
Zaujímavá práca ale skrýva viacero neduhov. "V poslednej dobe veľmi veľa kolegov po 40-ke dostáva infarkty, vždy sa teda zamyslím, či je teda možné ťahať to až do dôchodku. No po tých rokoch sa človek tak trocha zdegeneruje a začať robiť niečo nové je vždy otázne. Láska k mašinám pretrváva."
Nepríjemné zážitky na cestách sa J. Micuchovi vyhýbajú. "Raz som však pri Štrbe skolil jeleňa. Spozoroval som ho, no nič sa nedalo robiť. Ak vidíte, že sa niečo pohybuje v koľajisku, tak na dvesto metrov to môžete rozoznať. No brzdná dráha vlaku je od 500 do 700 metrov. Ak sa niekto v koľajisku objaví, premkne ma pocit totálnej bezmocnosti. Preto ma zaráža, že vodiči autobusov často prejdú hlavne na dedinských priecestiach spustené závory. Riskujú životy ľudí, proste urobia esíčko a idú ďalej."
Na Jána Micucha už neraz vyšla služba aj počas Štedrého večera. "Vždy je to nepríjemné, všetko sa viaže na deti. Aj keď Vianoce vo mne iritujú pretvárku. Už sme večerali aj o desiatej hodine večer, či napoludnie. Proste sa celý ten proces prekladá. V rýchliku nemáme vysielačku, keby sa niečo stalo v lesoch, ani by sme nevedeli dať o sebe vedieť. Našťastie, už máme každý súkromný mobil, no signál nemusí byť všade."
Na Vianoce si nosia všetci železničiari do šichty rekvizity. "Stepujeme s obedármi, v ktorých je kapustnica, väčšinou každý príde v novom svetri. Nechýba ryba v hrnčeku, pripadáme si ako školáci. Podobne tak na Silvestra. V čase sviatkov sú to však zaujímavé vlaky. Aj keď si väčšinou cestujúcich neuvedomujem, vtedy je úplne prázdny vlak. Cestujúci sú len sprievodcovia, vlakvedúci a ja, ktorý to všetko ťahám. Vlak prechádza len kvôli tomu, aby bol niekde k dispozícii. Počas sviatkov panuje solidarita, nik nešpekuluje, na koho vyjde zmena."
A najzaujímavejší vianočný zážitok v službe? "Pamätám sa na to, ako by to bolo dnes. Na štedrý večer sme sedeli a rozprávali sa. Následne sa strhla mela a posunovači sa medzi sebou pobili. Po chvíli sa zas každý každému ospravedlňoval. Štedrý večer som už trávil aj v železničiarskom ´útulku´ na stanici v Spišskej Novej Vsi."
Aj napriek tomu, že J. Micuch celý život ťahá vagóniky, jeho hobby je úplne odlišné. "Nechápem kolegov, ktorí prídu z práce domov, pustia si train simulátor a jazdia aj dvanásť hodín. Ja som vo svojej profesii exot, píšem poéziu a scenáre. Vyšla mi básnická zbierka: Ticho, tichšie, horúco. Napísal som niekoľko rozhlasových hier, vytváram sprievodné slovo do rozhlasovej estrády Superšopa. Proste, počas šichty som v rušni sám so svojimi myšlienkami a keď mám voľno, tak to zo seba dostanem."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
