sebe o niečo lepší aj inokedy.

Režisér Miro Košický je známy tým, že v predstaveniach, nad ktorými drží režisérku taktovku, rád porozpráva veci na plnú hubu. Hoci ho hľadanie pravdy stálo najmä v minulom režime mnoho sklamaní, nezatrpkol, ani sa nenaučil byť k veciam okolo nás hluchý a slepý. So žoviálnym rebelantom, ako ho mnohí nazývajú, M. Košickým sme sa stretli počas jedného pokojného predpoludnia, aby sme si pri džúse a šálke kávy poklebetili na najrôznejšie a aj trošku filozofické témy. Časť rozhovoru, ktorý vtedy vznikol, si môžete teraz prečítať.

Čo myslíte, aké miesto má v súčasnej spoločnosti pravda?

- Pravda a spravodlivosť sú relatívne pojmy. Každý vám povie, že v spore dvoch strán sú pravdy najmenej dve, obyčajne sa ukáže, že aj tri a že tá, ktorá sa stane oficiálnou, nie je pravdou ani jedného z týchto ľudí. Ale ak by sme brali, že pravda je, ak pomenúvame veci tak, ako sa nám javia, tak potom je jej strašne málo. Lebo dnes sa nevypláca hovoriť to, čo si myslím, pomenúvať veci, tak ako sa mi javia. V tom sa súčasnosť niekedy podobá rokom sedemdesiatym, keď si drvivá väčšina ľudí myslela o normalizácii svoje, ale hovorilo sa čosi celkom iné. Dnes vám nikto nepovie pravdu, čo si myslí o svojom zamestnávateľovi, ba dokonca ani o politikoch. Každému sa totiž všetko môže vymstiť.

Bolo pre vás jednoduché nestať sa ľahostajným napriek všetkým vaším skúsenostiam?

- Ja už, nechcem povedať, že som starý, lebo to je volovina, ale už mám svoj vek a vekom sa strach alebo obavy otupia. Aspoň podľa mňa. Lebo človek si stále viac a viac uvedomuje, že je zodpovedný predovšetkým samému sebe a zo seba samého síce každý inteligentný človek strach má, lebo si uvedomuje, že človek je vždy najväčším nepriateľom sebe, ale na druhej strane je to oslobodzujúce. Okrem toho sa priznám, že som nikdy v živote, aj keď mi to samozrejme prinášalo problémy, nemal ťažkosti hovoriť to, čo si myslím. Nezaujímalo ma, čo za to platím. Keďže som bol vždy dostatočne hlúpy a dostatočne nevzdelaný, tak pocit ješitnosti, že som to dokázal povedať, mi spôsoboval taký pocit zadosťučinenia, že strach alebo dôsledky ma nezaujímali.

Čo vás naučili vaše smutno-smiešne životné skúsenosti?

- Všetkému. Kedysi dávno som bol optimista, potom zas istý čas pesimista. Ale môj priateľ a divadelný kritik Tóno Kret o mne hovorí, že aj v divadle, aj v živote som zdravý cynik. Že som si uchoval istú schopnosť analyzovať veci a nejak zvlášť sa tých analýz nebojím. Takže život ma naučil byť cynikom, naučil ma pozerať sa na veci okolo seba podľa možností čo najtriezvejšie a s istou dávkou skepsy, čo mi však nebráni v tom, aby som do iste miery neveril v krajšie začiatky a nemal svoje sny a túžby.

Aké sny a túžby teda máte?

- O svojich snoch a túžbach s vami žiaden muž nebude hovoriť absolútne úprimne, pretože pubertálne sny a túžby sa neprezrádzajú. A už vôbec nie dámam. A tie moje? Tie sa dotýkajú osobného i verejného života. Keď začnem pri osobnom, tak si prajem, aby všetko fungovalo tak, ako má. Aby moja mladšia dcéra, ktorá ešte žije so mnou, rástla a múdrela do krásy, a aby sa jej splnilo, po čom túži. A aby sa mojej krásnej, múdrej a talentovanej manželke darilo najmenej tak, ako sa jej darí teraz, a aby ma pri sebe ešte nejaký čas tieto dve čarovné ženy zniesli. V pracovnom živote mám niekoľko túžob a projektov, na ktorých pracujem, ale o tých by som teraz veľmi nerád hovoril. Nie že by som bol poverčivý, ale už viem, že o nich netreba hovoriť nahlas. Nie preto, aby ste ich nezakríkli, ale aby vám ich niekto neukradol.

Enfant teribble slovenského divadelníctva, aj takto vás zvyknú označovať. Šokujete svoje okolie často a rád svojou pravdovravnosťou?

- Keď som v 70. rokoch začal systematickejšie pracovať v divadle, tak sme robili Vampilovu hru Rozlúčka v júni a to je predstavenie, v ktorom sa nie práve najlichotivejším spôsobom opisuje vtedajšia sovietska socialistická prítomnosť. A uvádzanie sovietskych hier bolo na Slovensku vždy problematické, lebo sa vedelo, že to môže byť tzv. protištátne, hoci v Sovietskom zväze to napísali tam etablovaní a uznávaní autori. A keď sme toho Vampilova inscenovali, a samozrejme aj iné texty, tak sme si dovolili do všeličoho rypnuť. Ale vždy sme si tam museli nájsť nejakú oporu. Najzábavnejšie na tom bolo, že na generálke toho predstavenia som kolegyňu nahovoril, aby ukázala na javisku holý zadok. A ona ho ukázala presne v okamihu, keď tam zasadala preberacia komisia z okresného výboru strany a divadla. Ten holý zadok ich tak vyviedol z miery, že zabudli na všetko ostatné a potom sme už rokovali len o ňom. No a ja som s ťažkým srdcom a tým ako som ublížil umeniu, holý zadok zo scenára škrtol. A až na premiére si potom súdruhovia uvedomili, že tam ostali veci, ktoré boli oveľa podstatnejšie, no keďže na ne kvôli zadku zabudli, prešli. Vtedy som mal obrovský pocit víťazstva, že sa podarilo takýmto spôsobom šokovať.

Je pre vás divadlo drogou?

- Neviem nakoľko si môžem teraz dovoliť byť úprimný, kto každý to bude čítať... Ale pre mňa je divadlo predovšetkým spôsob obživy. Som totiž režisér a keď sa tak nad sebou zamyslím, vlastne ani nič iné robiť neviem. Viem sem tam niečo napísať, urobiť niečo pre televíziu, nejaký dabing, ale to je všetko. Ja by som sa nemohol zajtra začať živiť ako murár, lebo nedokážem postaviť rovný múr, musel by som sa to tvrdo učiť. Takže divadlo je pre mňa existenčná nevyhnutnosť, lebo to je niečo o čom si myslím, že to viem aspoň tak, že sa nehanbím to robiť. A či je pre mňa drogou? Do istej miery. Je to však hlavne spôsob existencie, ktorý mi umožňuje vyjadrovať sa k istým veciam a javom na tomto svete, keď mám potrebu. A to je pre mňa veľmi dôležité.

Je niečo, čo svojmu osudu vyčítate?

- S osudom je to ako s časom - je to pojem relatívny. Ešte ho nikdy nikto nestretol, nevidel som ho a nikto mi žiaden osud nepredstavil. V živote môžete všeličo všelikomu vyčítať a potom to dohromady nazývať osudom. Takže ja ak niečo vyčítam, tak to vyčítam sebe. Napr. more nedôslednosti, ktorého som sa dopustil. A svojmu otcovi, ktorého som nekonečne miloval, vyčítam, že ma nikdy nenaučil láske k práci (smiech). Existujú ľudia, ktorí povedia, že si nevedia život bez práce predstaviť. Ja si ho viem bez práce predstaviť úplne bez problémov. Keby som bol nesmierne bohatý, tak by som v sebe možno tú lásku našiel a tak raz za dva roky by som šiel niekde niečo zinscenovať, keby už bola túžba priveľká... (úsmev)

A vy svoju 11 ročnú dcérku Mirku učíte láske k práci?

- Veľmi neúspešne (smiech), pretože, samozrejme, je to nádherné a múdre dieťa, ale vždy som svedkom tvrdých stretov medzi ňou a jej mamou, keď si vysvetľujú, prečo sa niečo neurobilo načas. A moja dcéra je nekonečne rafinovaná, lebo keď má niečo urobiť, vždy si za to nájde nejakú adekvátnu náhradu - napr. kreslí domácu úlohu alebo ide radšej nakúpiť. Je presne taká, ako ja...

Teraz, v predvianočnom období, sa často skloňuje slovo hodnoty. Aké sú tie vaše?

- To je veľmi komplikované a zložité. Najbanálnejšie, čo človek môže povedať je, že to najdôležitejšie je zostať verný sám sebe. A jednou z najdôležitejších hodnôt je dôvera - schopnosť dôverovať a u ľudí dôveru vzbudiť. Nesmierne dôležité však je, nesklamať ju. No mne sa nekonečne úspešne celý život darí sklamávať ju. Obávam sa, že keby som sa tak za seba obzrel, našiel by som tam niekoľko vagónov sklamaných dôver. Ale aj tak si myslím, že je to to najdôležitejšie, čo vôbec môže existovať.

Pozeráte sa v čase najkrajších sviatkov roka na svet inou optikou?

- Ani nie. Ale vnímam to, že je v nás iná atmosféra, že sú ľudia akýsi zmäknutejší. Mne je len ľúto, že sa to koná iba na Vianoce. Ľudia by mohli byť k sebe o niečo lepší aj inokedy.

Máte Vianoce rád?

- Milujem ich. Najmä v poslednom období, pretože sme s rodinou dospeli do štádia, že si síce doma pripravíme vianočnú výzdobu, ale potom odídeme kdesi, kde sa o nás postarajú. Keď sme to po prvý raz s manželkou urobili, tak si pamätám, že po Štederovečernej večeri sme si sadli v hale a ja som sa pustil do hrozného smiechu. A keď sa ma Danka opýtala, prečo sa smejem, tak som jej povedal: ´Predstav si, že teraz začnú všetci umývať riady.´ Také Vianoce, ktoré pozostávajú z toho, že prídete niekam, kde je pohoda, to si viem vychutnať. Vedel by som si to vychutnať aj doma, lebo raz za čas je príjemné naháňať všetkých tých kaprov a nákupy, ale to je milé ešte tak na Štedrý večer - vtedy som ochotný do piatej večer variť, dať si sprchu, slušne sa upraviť, sadnúť si za stôl a tváriť sa, že máme Vianoce. Lenže to trvá 40 minút a potom už treba umývať riady a všetko ostatné... Navyše potom "vypuknú" ďalšie dva dni, keď treba opäť variť a robiť všetko možné. A tak z rodinných sviatkov, keď má byť pohoda, ak si z varenia a umývania riadov neurobili jej členovia koníčka, sa stáva niečo frustrujúce. Ale keď sa odoberiete kdesi, kde sa o vás za slušnú cenu postarajú, tak je to pohoda, všetci sú na vás milí, ráno vstanete, hneď máte voľno, už na raňajky vás čakajú švédske stoly... To je úžasné.

Zvyknete sa počas sviatkov stretávať so svojou staršou dcérou Lenkou?

- Stretávame sa, hoci nie počas Vianoc, lebo ona ich s rodinou zvykne tráviť v inom hoteli (smiech) bližšie k Bratislave, kde žije a pôsobí. Ale stretávame sa pravidelne. V lete sme tam boli s Mirkou a ja som tam bol aj na jeseň.

Ako vyzerá rodinné stretnutie dvoch hercov a režiséra? (herečka Lenka Košická je manželkou Jána Krónera, pozn. red.)

- Ako každé normálne rodinné stretnutie, v rámci ktorého sa debatuje o najbežnejších veciach. Sem tam sa to síce obráti aj na prácu, ale nikdy to nie je dominantná téma. To ani nemôže byť, bola by to nehorázna nuda, keby sme sa bavili vždy o tom istom. To by som nemohol žiť ani s Dankou, keby sme sa vždy bavili iba o robote. Ja som sa druhýkrát neoženil s herečkou (prvou manželkou M. Košického bola herečka Lena Košická, pozn. red.) preto, že by mal človek potrebu mať vedľa seba niekoho blízkeho povolaním. To vyplýva z toho, že s nikým iným sa človek proste nemá šancu ani stretnúť. Keď trávite istý nevyhnutný čas v práci a po práci idete do inej práce, kde je však ten istý okruh ľudí, tak kedy by som mal čas prehovárať nejakú lekárku alebo učiteľku? A kedy by som sa s ňou stretol? To je vylúčené. Piloti sa ženia s letuškami a režiséri s herečkami. Nemám čas zamilovať sa do niekoho iného (smiech).

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.