chatách. Pre ľudí, ktorí tam pracujú, však sviatky znamenajú obyčajný deň. Od ostatných dní pracovného kolotoča sa odlišujú len tým, že je možno aj pri väčšom "frmole" príjemnejšia atmosféra, ľudia sú o čosi milší a prostredie je tradične vyzdobené.
MEDZITITUL: Zhorená večera nikomu nevadila
Už takmer k "inventáru" Zamkovského chaty v ústí Malej Studenej doliny patrí Ján Vernarčík. Začínal tam najprv ako pomocník, nosič, chlapec pre všetko, ale aj kuchár či kurič pred takmer dvadsiatimi rokmi. Za ten čas si na chate odkrútil nemálo sviatočných dní. "Na Štedrý deň býva na chate zvyčajne pohoda, návštevníkov mávame len počas dňa, na prenocovanie ich veľa nezostáva. Takže aj my, ktorí máme službu, si nájdeme priestor na vytvorenie sviatočnej atmosféry, dáme si darčeky, pripravíme sviatočné jedlo. Väčší nápor začína až v prvý vianočný sviatok," vysvetľuje služobne najstarší člen personálu Ján Vernarčík.
V kuchyni nechýba voňavá kapustnica a iné dobroty, spojené s tradíciou Vianoc. "Kedysi pred viac ako desiatimi rokmi boli iné časy, stalo sa mi, že som sviatkoval na chate aj úplne sám. Pokiaľ viem, na tento rok už máme Silvester plne obsadený. Spomínam si, že ešte s bývalým chatárom Lacom Kulangom sme chystali silvestrovskú večeru, dali sme do rúry piecť mäso a vtom sa pokazil agregát. Šli sme ho opravovať, a tak sme sa zabrali do roboty, že sme na všetko zabudli. Pochopiteľne, mäso nám zatiaľ zhorelo a zo sviatočnej večere nebolo nič. Museli sme improvizovať. Nikomu to však nevadilo, nálada bola výborná a s hosťami sme sedeli pri petrolejových lampách," spomína na zážitky Ján Vernarčík.
Tvrdí, že stráviť Silvestra na Zamkovského chate je pre mnohých hostí veľkým zážitkom. "Vždy pred polnocou celé osadenstvo chaty vytiahneme von, vyzbroja sa lampášmi a ideme chodníkom na Peknú vyhliadku po magistrále smerom ku Skalnatému plesu. Na miesto dôjdeme tak päť minút pred polnocou, počkáme na posledné minúty starého roku, strelíme šampanské, blahoželáme si a vychutnávame nádherný výhľad. Odtiaľ je totiž výborne vidieť celú popradskú kotlinu, vidíme čarovné svetlá ohňostrojov zdola, dokonca je krásne počuť aj zvony z kostolov. Na taký zážitok sa nezabúda," opisuje tradičné zvyky.
Tento rok mu služba vychádza až na silvestrovské oslavy, Vianoce bude výnimočne tráviť doma s rodinou.
MEDZITITUL: Ostrieľaný nosič sa dnes zo zmrznutých kaprov smeje
Medzi hostí a rodinu sa naučil deliť svoj čas aj najstarší aktívny vysokohorský nosič, dnes chatár z Rainerovej útulne Peter Petras. Vo Vysokých Tatrách začínal ako 17-ročný chlapec v úlohe nosiča, dnes má o 40 rokov viac a vášeň k najmilším horám ho neopustila. Aj v tieto sviatky bude deliť svoj čas tradične - na súkromný a pracovný.
"Nejeden Štedrý deň som veru trávil vynáškami. Nikdy som to necítil ako krivdu, bola to moja voľba, moja práca, takže siatok či piatok, na tom nezáležalo. Práve naopak, malo to isté čaro, cez deň sa trápiť s ťažkou vynáškou, často v nie najpríjemnejšom počasí a večer sa ponáhľať domov k sviatočnému stolu. Človek si to viac vychutnal," spomína Peter Petras.
Na niektoré zážitky zo sviatočných dní asi nikdy nezabudne. K pamätným patrí štedrovečerná vynáška z roku 1964, keď niesol kapre na slávnostnú večeru pre hostí vtedajšej Nálepkovej chaty (dnes Zamkovského chata). "V Smokovci som kúpil kaprov, dobre som ich uskladnil v hliníkovej kanve od mlieka a vydal som sa na cestu. Ale tá bola veru dlhá. Už v Smokovci som stretol kamaráta, dali sme si nejaký vianočný vinš, potom som sa zastavil na Hrebienku, ďalší známi ma zdržali na Bílikovej chate, na Kamzíku a kým som prišiel k nám na Nálepkovu chatu, kapry aj s vodou boli úplne tuhé. No čo, museli sme ich rozmrazovať, inak im nič nebolo," smeje sa ešte aj dnes zo svojho mladíckeho zážitku Peter Petras.
Ani v Rainerovej útulni, ktorú doslova obnovil z ruiny, nezatvára počas sviatkov dvere pred návštevníkmi. Naopak. "Každý, kto sa snaží poskytovať služby pre cestovný ruch, musí počítať s tým, že sme tu pre hostí a práve počas sviatkov sú ich nároky zvýšené. Takže súkromie musí ísť trochu bokom a my sa snažíme pripraviť im takú atmosféru, akoby sme sviatky robili sami pre seba, proste atmosféru domova a pohody," tvrdí chatár. "Na Štedrý deň máme otvorené do tretej popoludní, potom sa tu už nikto nezastaví, každý sa ponáhľa domov k štedrovečernému stolu. Pre nás budú tieto Vianoce trochu iné v tom, že máme po lete zrekonštruovanú chatu a v podkroví sme si urobili priestor, kde môžeme prespať. Takže po prvý raz nebudeme utekať domov, ale môžeme zostať v chatke."
Na návštevnosť bohaté bývajú oba nasledujúce vianočné sviatky a najmä Silvester. To sa na "Rainerke" schádzajú priatelia i náhodní návštevníci, aby si popriali šťastie do roku nasledujúceho. Vyvrcholením sviatočných dní býva na Starolesnianskej poľane slávnosť Troch kráľov. Pri snehovom betleheme majú návštevníci Tatier možnosť spoznať aj čaro goralských ľudových zvykov. Peter Petras už dnes s napätím sleduje oblohu a verí, že spustí poriadnu snehovú nádielku. "Už trochu nasnežilo, začnem zhŕňať sneh z celej poľany, aby sa nám aj tento rok podarilo s bratom postaviť poriadny snehový betlehem. Je to naša tradícia a neviem si predstaviť, že by sme ju túto zimu mali vynechať," dodáva chatár.
MEDZITITUL: Ušiel zo zhonu civilizácie, aby zažil najkrajšie biele Vianoce
Jediná tatranská vysokohorská chata, ktorá v zime nie je v prevádzke, je tá najvyššie položená. Chata pod Rysmi. Teoreticky je teda Viktor Beránek jediný z chatárov, ktorý si môže bez výčitiek svedomia užívať Vianoce v ruchu "civilizácie". Ako pravé dieťa prírody však na to nemá nervy a občas aj mimo chatárskych povinností unikne znovu - na chatu.
"Nemám rodinné povinnosti, a tak mi je jedno, kde trávim sviatky. Posledné roky sú však Vianoce tu dole bez snehu, hektické, uponáhľané, hlučné, z bytovky počuť len hluk televíznych programov, všade sú preplnené stoly a žalúdky. Raz vo mne skrsla myšlienka, že z toho uniknem a skúsim ísť na chatu, porozprávať sa s ňou a zažiť ozajstné biele Vianoce, pravé horské. Dohodol som sa s priateľkou, deň vopred som vyšiel hore, musel som chatu rozmraziť, vykúriť, sprevádzkovať. Na druhý deň som zišiel na Popradské pleso, kde som mal pripravený stromček. Naviazol som si ho na krošňu a vybral sa hore. Nečakal som, že to bude taká fuška, začalo fučať, čoskoro som sa boril v hlbokom snehu a padal som, lebo vietor narážal do stromu na chrbte. Bol to tvrdý zápas, menil som taktiku, plazil som sa a chvíľami sa zdalo, že už hore ani nedôjdem," popisuje pamätné Vianoce chatár spod Rysov. Keď sa mu v tme a z posledných síl podarilo dôjsť do cieľa, chata už bola znovu studená, v peci vyhaslo. "Vysilený som padol do kresla, zmrznutý stromček som hodil na zem a nemal som chuť ho zdobiť. Trvalo mi skoro hodinu, kým som sa ako-tak prebral. Zmáral ma hlad, ale nemal som chuť začať niečo variť. Zakúril som, donútil som sa zdobiť stromček. Priateľka neprišla, darček nebol. Ale aj tak to boli moje najkrajšie Vianoce, takmer pôstne, ale ozajstné biele. V oknách chaty sa odrážali svetlá sviečok zo stromčeka, spoločnosť mi robili koledy z rádia a za oknom blikali milióny hviezd. Nič krajšie sa nedá hádam ani želať. Ľudia sa ma pýtajú, či to nie je smutné, byť na Vianoce sám, ale ja tvrdím, že smutné je, ak človek zostane cez sviatky opustený v civilizácii. Tu v horách má samota úplne inú podobu," dodáva chatár.
V minulosti už chata zažila pár silvestrovských pobytov, väčšinou tu trávili novoročné sviatky horozelecké kluby. Len samotná príprava chaty, jej sprevádzkovanie v tvrdých zimných podmienkach, zabrala niekoľko dní. S hosťami potom chatár vítal nový rok na vrchole Rysov a z výšky sledovali búrlivé oslavy dolu v nížinách. Tieto Vianoce ani Silvester však chata hostí neprivíta, počas celej zimnej sezóny je zatvorená.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
