Vídně". Množstvo nezabudnuteľných postáv vytvorila v komédiách ako napríklad "Pane, vy jste vdova!", alebo "Což takhle dát si špenát". K jej posledným filmovým postavám patrí politicky angažovaná matka Zachová v horkej komédii "Ene bene", alebo matka vlastných dcér Sabiny a Teodory v snímke "Výlet". Vynikajúce herecké výkony predviedla v seriáloch Eliška a její rod, Sňatky z rozumu, Nemocnica na kraji mesta, Arabela, Bambinot, Dobrá voda.

S obrovským úspechom sa predstavila publiku v Košiciach spolu s rodinným zájazdovým divadlom. Obľúbená partnerská výčitka "Vrátiš sa ku mne po kolenách," podnietila Ivu Janžurovú a jej muža Stanislava Remundu k napísaniu rovnomennej divadelnej komédie plnej vydarených manželských súbojov a udobrení.

"Rozhovory inak nedávam, ale dnes to urobím, tak si to vážte," prisadla si ku mne po predstavení v divadelnom bare. Trochu unavená, ale spokojná s obrovskou odozvou publika.

Máte vzťah k východu Slovenska?

- Keď boli dievčatá malé, mohli mať tak sedem rokov, boli sme na dlhom zájazde v Sobranciach a strašne nám tam chutilo víno. A pochvaľovali sme si aj tamojšie publikum. Prichádzali sme sem v pokoji a v pohode. Pred pol rokom som navštívila Košice po skutočne veľmi dlhom čase. Slovenské publikum bolo vždy na nás veľmi láskavé. A možno aj preto, že sme si boli dôverne známi z rôznych televíznych a filmových rolí. Diváci ma preto prijímali s dopredu vytvoreným obrazom: Fajn, to bude nejaká psina. To mi potom uľahčovalo cestu na slovenské pódiá.

Neotravuje vás občas, že od vás všetci očakávajú najmä zábavu?

- Mávala som celkom nedávno, asi tak pred piatimi rokmi, obdobie, keď som chodila na javisko s ťažkým záväzkom. Asi to bolo tým, že som mala veľa práce a mám už celkom dosť rokov. Naraz zakaždým, ešte pred tým, ako som začala hrať, cítila som takú zvláštnu nevoľnosť a neochotu. Nie svoju, ja som mala dobrú vôľu, ale celá moja bytosť akoby sa proti mne postavila a hovorila: Božemôj, ty si chudina, že tam zasa musíš vystrájať... Dostala som sa však z toho. V divadle som robila množstvo úplne vážnych rolí. Napríklad veľmi ťažkú Becketovu hru Šťastné dni, hodinový monológ na javisku, do pol pása zahrabaná v piesku. Na filmovom festivale v Moskve som bola členkou delegácie filmu Výlet režisérky Alice Nelis. Bola tam jedna z najznámejších ruských rozhlasových kritičiek, robila filmové a divadelné recenzie. Keď som jej povedala, že som hrala Šťastné dni poznamenala: Fíha, tak to už potom zahráte všetko. A potom mi prezradila, že v Moskve sa hru pokúšali inscenovať a nikdy to nedopadalo dobre. Do českého jazyka ju preložili v roku 1968 a nikdy ju nehrali. Iba naši dramaturgovia v Národnom divadle text naraz vytiahli. Blanka Bohdanová rolu odmietla a ja ako večný dobrodruh som si povedala, že to skúsim. A hrala som ju potom 5 rokov. Ale hoci ide o vec náročnú, aj tam som si našla miesta zábavné pre diváka. A vždy som sa ne tešila...

Upútali ste schopnosťou hlboko precítiť drámu vo filme Juraja Hertza Petrolejové lampy. To on vo vás objavil talent pre drámu?

- Bol to ešte skôr režisér Karel Kachyňa vo filme "Kočár do Vídně". Tam som dostala jednu z prvých veľkých a krásnych filmových rolí. Mladú vdovu. Napísal mi ju režisér so scenáristom Janom Procházkom. Ten film možno nepoznáte, lebo ho hneď po premiére stiahli. Zakázali ho, lebo zobrazoval partizánov v nie príliš lichotivom svetle. Hrali tam Luděk Munzar, Hanzlík a ja. A bola to veľmi vážna úloha. Hrala som ženu, ktorej Nemci zabili muža a potom ju na konci vojny prinútili dvaja rakúski zbehovia, aby ich previedla cez hranice. Ona sa rozhodla, že sa im pomstí za smrť muža. Počas veľmi dramatickej cesty oboch zabije. A potom ju partizáni odsúdia, že sa dopustila zrady. Bol to nádherný scenár. A moja prvá veľká úloha. Film sa premietal až po revolúcii v klubových kinách. Takže som vlastne začala ako vážna filmová herečka. A viete, že mi vždy na škole tvrdili, že budem okolo štyridsiatky hrať veľké charakterové role? Ale všetko sa zvrtlo úplne inak.

V hre "Vrátíš se ke mně po kolenou" ste sa realizovali aj ako autorka. A vaša dcéra Sabina je úspešná autorka televíznych hier. Robí vám to radosť?

- Mám za sebou také písačky do rôznych školských časopisov, ale rýchlo som sa zamerala na divadlo. Keď som spoznala všetky úskalia herectva, aké je často namáhavé preraziť, nechcela som svojím dvom dcéram dovoliť, aby šli za herečky. Oni to však vnímali trošku skreslene. Videli, že mám ustálené postavenie, príležitosti... Mysleli si, že je to čosi ľahšie. Ale to vôbec nie je také jednoduché. Viete, celkom by sa mi páčilo, keby písali a nie hrali divadlo. Sabina píše a vlastne aj Teodora. Tá na gymnáziu preplávala vďaka tomu, že jej triedny bol zamilovaný do jej slohových prác. Takže jej prepáčil aj iné veci. Obe sú nadané literárnym smerom. Snažila som sa to v nich pestovať. Sabina napriek tomu, že študovala herectvo a hrá v divadle, napísala dva televízne scenáre. Oba realizovali v ČT. Jeden sa volal Na psí knížku a druhý Maryška. A ja som si v oboch zahrala.

Pokračovanie seriálu Nemocnica na okraji mesta opäť pripútalo milióny Čechov a Slovákov k obrazovkám. Vaša sestra Pěnkavová je diváckym miláčikom.

- Nemala som predstavu, aký bude skutočný výsledok. Pre istotu som si dopredu veľmi nepredstavovala, ako sa mi to podarí. Objednala som si od režiséra Hynka Bočana celý seriál na kazetách. A priznám sa, že som akosi nemala odvahu pustiť si ho. Ale vlastne sa naň veľmi nestíham pozerať. Mám niekedy strach pozerať sa na veci, čo som nakrútila. Režisér bol taký láskavý, že mi po záverečnej klapke tvrdil: Bude to veľmi dobré. Ale ja mám svoje súdy ďaleko prísnejšie. Ten bič vo mne ma občas postaví na pranier, aby som to nevidela cez ružové okuliare.

Pocity pred kamerou po dvadsiatich rokoch v tej istej postave?

- Keď som prišla na pľac, mala som pocit, že posledný záber som dotočila iba pred týždňom. Tú rolu som mala uloženú niekde v sebe a dobre zakonzervovanú. Jednoducho som otvorila zásuvku a všetko šlo ako po masle. Aspoň si to myslím. Neviem, či aj diváci majú taký pocit.

Chýba mi však Miloš Kopecký. Ale nielen ako osobnosť, ale chýba mi postava v seriáli vôbec podobného razenia. Myslím si, že tam je iba taký pokus o niečo podobné v tom, čo hrá Tomáš Töpfer. Ale ja som si predstavovala, že by v Nemocnici mohol hrať Oldo Kaiser. V jeho podaní by mohla postava dospieť do sebaironického humoru. A myslím si, že Kaiserovi tá poloha sedí. Hoci si o ňom všetci myslia, že je to iba ten pajác, čo robí psinu. Táto poloha v ňom však je rovnako, ako bola veľmi dobre utajená v Milošovi Kopeckom pred tým, než dostal úlohu Štrossmajera. Všetci sa potom čudovali. Nedopátrala som, prečo Kaiser odmietol účinkovať. Vraj nechce hrať v seriáloch. Ale mohlo to byť aj inak. Ktovie, z akého dôvodu sa z toho chcel vyzuť. Možno, že sa mu nepozdával scenár. Že sa to posunulo nejako úplne inam.

Ste umelecká rodina, ako vyzerajú vaše stretnutia?

- Tie sú skôr náhodné. Rozhodne sa nestretávame programovo. Napríklad nedávno šla Sabinkina Maryška v televízii, tak sme si ju spolu pozreli. Teodora chýbala, lebo bola na Sardínii s našim vnúčikom. Remund to videl už pred tým na projekcii a Sabínu veľmi chválil. To sú také optimistické veci, z ktorých sa spolu tešíme.

Je ťažké žiť s režisérom? Kritizuje vás občas?

- Niežeby sme sa nejako navzájom pranierovali a posudzovali, to u nás veľmi nefunguje. Možno sme už obaja príliš vyhranení ako ľudia, ktorí majú radšej, keď sú chválení.

Ako to funguje medzi vami na javisku?

- Po každom predstavení sa s mužom živo bavíme. O tom, čo bolo. Napríklad dnes mu hovorím: Prosím ťa, keď dvíham ten telefón, tak ma láskavo nechaj dopovedať trikrát: Buj, buj, buj. A on vraj, ja som ťa to minule nechal povedať celé, ale nedalo sa to vydržať. Alebo mu vyčítam: Nemôžeš sa mi pozerať na nohy vo chvíli, keď mám naraziť na tvoj pohľad. Alebo mi zas on povie: V tom hľadisku boli snáď nejakí roztlieskávači. Oni ti nám rozbíjali naše pointy. Stáva sa mi, na cudzích javiskách, že sa niekde zamotkám, lebo je tam iný priestor a ja musím vybehnúť spoza portálu, kde by som sa s kuframi nezmestila. Aj teraz som sa drala von stredom javiska aj s tou všetkou batožinou. Kým som sa vymotala, prišla som pozde. Takže občas na javisku prebiehajú v druhom pláne medzi nami hotové súboje. Ale divák si nič nevšimne. Také veci sa nám stávajú často. Chvíľu sa potom hádame, ale hádka rýchlo prejde.

Nemáte chuť napísať novú hru? O tom, čo sa deje v druhom pláne?

- My už sme na zájazdoch vymysleli toľko nových hier, ale vždy zabudneme na pointu. Musíme so sebou nosiť tužku. Máme nápady.

Vymyslíte teda pokračovanie?

- Pokračovanie by už bola naša story. Už by som tam nemala také ťažké a vypäté veci, pri ktorých sa zapotím. Včera som cez prestávku musela ísť pod sprchu, lebo mi prišlo zle. Sabina prišla za otcom do šatne, či vraj vie o tom, že mi nie je dobre. A on, predsa sa nebudem pýtať, ako jej je. Po pauze bolo všetko v poriadku.

Aké sú hercove nočné mory?

- Keď sme hrali v Prahe prvú reprízu "Vrátiš se ke mně" po prázdninách, nestihla som si zopakovať text. Vlastne, opakovala som si ho až v ten deň a stále mi do toho niekto vstupoval. Najprv mi dali strážiť dieťa, potom som ohrievala obed a stále som sa k tomu nemohla dostať. Popoludní sme to išli s Remundom skúšať a ja som si nemohla na nič spomenúť. Tak ma to stresovalo, až mi prišlo úplne zle. A k tomu ešte mala k nám prísť známa, ktorá sa ohlásila, že nám porozpráva o dovolenke. Studený pot mi naskočil, keď som si predstavila, že Svetlana mi do všetkého bude ukazovať fotky a ja už nič neurobím. Bola som z toho zúfalá. Cestou k divadlu som zistila, že nám v aute chýba jeden balík s kulisami. Vrátim sa domov? Ale v duchu som videla Svetlanku, ako tam číha. Museli sme to otočiť. Ako v Prahe, s rôznymi zastávkami a posúvaním sa v kolóne áut. Na niečo to bolo predsa len dobré. Cestou sme si stačili zopakovať všetky texty. A večer som vyšla na javisko úplne pokojná. Bolo natrieskané a ľudia fantasticky reagovali.

Onedlho vás už aj dcéra Sabina urobí babičkou. Tešíte sa?

- Nechcela by som prísť o príležitosť byť pri tom, ako deťúrence rastú, vlastne až vnúčatá vám naplno predvádzajú nádherný vývoj človiečika, ktorý ste pred tým nejako pre zaneprázdnenie prehliadali. Takže, keď mi teraz Teodora prinesie dieťa a povie: Mami, idem si zacvičiť, môžem ti tu nechať Alfrédka? Väčšinou nepoviem nie. A som veľmi spokojná, že je to tak. Teraz budem len Sabine držať palce, aby všetko prebehlo tak, ako treba. Tak, ako sa to podarilo Teodore. Nechám to na tom, ako sa to vyvinie. V tejto sezóne som sa rozhodla, že musím svoje divadelné záväzky trošku stlmiť. Mám naskladaných vedľa seba veľa úloh v Národnom divadle. Vymohla som si, že za túto sezónu budem skúšať iba tri inscenácie a že budem mať trochu voľnejšieho času. Zistím aspoň, či sa chcem venovať viac rodine, alebo zasa radšej ujdem do divadla.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.