klávesový hudobný nástroj patrí medzi vzácne výnimky s miernou nadsázkou by sa dalo povedať, že je jediný. Nachádza sa v kresťanských chrámoch a kostoloch, tak ako v koncertných sálach. Čelné postavenie na piedestále kultúrneho vývoja umožňuje organu jeho osobitosť. Každý je iný.
Pretrvávajúci záujem o organ a organovú hudbu na začiatku tretieho tisícročia má svoje príčiny. Organ vždy bol a ostáva výraznou individualitou, podstatou blízky človeku. Tak ako človek má svoju minulosť, autentickú podobu, charakter a hlas. Môže spievať, hnevať sa, kričať, plakať a triumfovať. Bol uznávaný, prenasledovaný, likvidovaný a znova objavený. Poznali ho v staroveku, v antickom Grécku a Ríme. Organ spoluvytváral dejiny. Prispel k zmiereniu, uctievaniu v duchu a pravde. Vianočné sviatky a cirkevné obrady v západokresťanských kostoloch celého sveta, sú bez neho nemysliteľné. A sobáš bez organového sprievodu je ako nevesta bez ženícha.
Sú ľudia, ktorí chodia do kostola z náboženských dôvodov. Niektorí kvôli umeniu. Pozrú si oltár, fresky, vypočujú hudbu, spev na chóre. Sú aj takí, ktorí sem prídu, keď je kostol prázdny s ladičským náradím v tichosti a pracovne. Udržujú chod organu. Na východnom Slovensku je ich ako šafránu. O ladenie, údržbu, stavby a prestavby kostolných organov, prakticky aj mimo lokality kraja, sa stará košický organár František Vitéz. Je jedným zo 14 zaevidovaných v SR, poctený navyše zápisom v prestížnej encyklopédii "Kto je kto na Slovensku".
Žiak klasickej organárskej školy významného slovenského organára Štefana Gábora, začínal u majstra v dielni ako 13-ročný junák. F. Vitéz hovorí: "K remeslu som sa dostal prostredníctvom svojej sestry. Pracovala v Košiciach u Gábora. Mala na starosti povrchové úpravy a montáž. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, kedy som sa prvý raz dotkol organových píšťal, klaviatúry a registrov, firma fungovala pod hlavičkou štátneho podniku Remesloslužba. Spolu s Gáborom, ktorého bývalá dielňa bola vyvlastnená, pracovalo asi šesť organárov. Medzi nimi pôvodne trenčiansky organár Baxa a tunajší, nedávno zosnulý Kmetz. Košická firma bola najväčšia na Slovensku. Robili sme aj pre Bratislavu. Ja som, do dielne chodil pomáhať vždy po skončení školského vyučovania. Neraz som si tu písal i úlohy. S veľkým nadšením som brúsil drevené súčiastky, jednotlivé dielce nástrojov som kreslil a montoval. Gábor si všimol moje nadanie a dával mi čoraz zložitejšie úlohy. Zvládal som ich bez problémov. Organárska práca sa mi páčila natoľko, že som už pri nej zostal."
Učňovské roky malého pomocníka najväčšej organárskej dielne na Slovensku pokračovali štúdiom v príslušnom odbore v Čechách. Vitéz musel cestovať do Hradca Králové, do jedinej prísne výberovej školy v ČSSR, pre technikov klávesových hudobných nástrojov. V srdci si niesol túžbu, v rukách a v hlave šikovnosť a nadan
ie a vo vrecku doporučenie od majstra Gábora. Sprievodný list od organára, ktorého nástroje sú ozdobou pôvodného slovenského organárstva dvadsiateho storočia v kostoloch Krásna pri Hornáde, Zemplínske Teplice, v prestavbách v Humennom, Bardejove a v evanjelickom kostole v Košiciach, mal stále ešte v republike nepodporujúcej sakrálne umenie, svoju váhu. Majstrovstvo prekonalo ideológiu. Spolu s Vitézom študoval na škole v Hradci už iba jeden Čech. Úroveň vzdelania našťastie nezodpovedala nezáujmu štátu a školstva.
Problémy sa vyskytli iba v cirkevnom poslaní. Uprednostňovali sa Konzervatóriá a koncertné sály. Na oficiálne organové kostolné opravy sa požadoval súhlas štátom určeného cirkevného tajomníka. Bežné boli prieťahy, ktoré sa úmyselne predlžovali. Zákon sa preto obchádzal osobným pozvaním farára a ľudovými zbierkami. V takýchto umeleckých a spoločensky rozladených podmienkach, ukončuje F. Vitéz svoje odborné stredoškolské vzdelanie v roku 1981. S čerstvým dokladom o získaní kvalifikácie sa vracia do Košíc, do dielne majstra Gábora. Zdokonaľuje sa v ladení, opravách klavírov, harmónií a organov.
Napriek nevhodným spoločenským podmienkam, boli organárske začiatky F. Vitéza úspešné. Pri celkovom počte asi 4000 kostolných organov na Slovensku, napokon iné byť ani nemohli. Popri oficiálnom povolení, boli starosti skôr pri zháňaní vhodného materiálu na opravy. Chýbali lepidlá, súčiastky a kože. A tak sa improvizovalo, pašovalo, obchodovalo, menilo a dopĺňalo, kde sa len dalo. Vynaliezavosť košických organárov bola v tejto oblasti minimálne tak veľká, ako ich zručnosť a fantázia.
Práca rýchlej roty košických organárov, pod vedením Š. Gábora sa neuveriteľne darila. Pripomínala život potulných remeselníkov, kočovníkov a dobrodruhov, ktorí dosť často celé týždne a mesiace trávili mimo domova. V útulnej dielni v pokoji a v teple sa robia len prípravné práce. Samotná oprava a montáž sa realizuje priamo na mieste, pod vysokou klenbou, veľakrát poriadne studeného kostola. Zvýšená aktivita úspešnej organárskej dielne Š. Gábora, dokonale paralyzujúca prieťahy cirkevných tajomníkov, však neunikla pozornému oku štátnych orgánov a tak bol jej vedúci, v tom čase asi najvýkonnejší a najkvalitnejší organár na Slovensku v 1984 roku pod zámienkou odchodu do dôchodku odvolaný z funkcie. Na jeho miesto sa dostal Kmetz. Š. Gábor veľmi ťažko znášal vynútené prepustenie. Jeho sny a projekty sa nikdy neuskutočnili úplne.
František Vitéz pod dozorom Gábora ale už dozrel. Začiatkom 80-tych rokov si urobil dobré meno ako oficiálny ladič medzinárodných organových festivalov a v Košickej filharmónii. Odvtedy sa datuje aj jeho osobné priateľstvo s organovým koncertným majstrom Ivanom Sokolom. Na sklonku 80-tych rokov sa pokúša o vlastné projekty. Prestavba v r. k. kostole v Olšovanoch sa uskutočnila symbolicky v 1989-90, na prelome československých politických a spoločenských zmien. O dva roky na to sa Vitéz osamostatňuje. So svojou sestrou sa stal majiteľom vlastnej organárskej firmy, fungujúcej s príležitostnými pomocníkmi do dnešných dní.
"Organ r. k. kostola v Olšovanoch, bol pre mňa prvou veľkou skúškou schopností," spomína F. Vitéz. "Robil som ho ako samostatný projekt. Vydaril sa nad očakávanie dobre. Z pôvodného nástroja postaveného prešovskou firmou Guna, začiatkom minulého storočia, som v rámci prestavby ponechal skriňu, pedálovú a manuálovú klaviatúru a základný píšťalový fond. Ten sa obohatil o dva nové registre, flautu a octávu. Vymenil som tiež vzdušnice, mechy a spojky. Boli celkom opotrebované a nefunkčné. Elektrický ventilátor, zabezpečujúci chod nástroja sme dostali s pomocou kostolného kurátora F. Lacka zadarmo od rakúskej kresťanskej charity. Po dlhých rokoch, vďaka politickej zmene nebolo potrebné povolenie. Získal som sebavedomie. Z Olšovanského organu som urobil kvalitný nástroj, vhodný aj na náročnejšie hudobné interpretácie. Definitívne sa dokončil v 1991 roku."
Organárskej firme Františka Vitéza začali po počiatočnom úspechu pribúdať objednávky jedna za druhou. Stav zanedbanosti kostolných organov spôsobený dlhoročným socialistickým pôstom bol rozsiahly a vyžadoval okamžité zreparovanie. Paradoxne, v politicky slobodnom prostredí po rozpade bývalým režimom riadenej košickej Remesloslužby a sporadickom vzniku malých organárskych dielní roztrúsených po celom Slovensku, sa počet organárov preriedil. Ostali len najvernejší. Priamo úmerne situácii sa u Vitéza hromadili na opravu čakajúce registratúry, manuály, hracie stoly, vzdušnice a píšťaly. Na rok v priemere 10 až 12 rekonštrukcií, nepočítajúc bežné poruchy a ladenie.
Kostolné organy sa obnovujú zásadne v duchu pôvodných prospektov. Organár sa musí intuíciou dostať do doby v ktorej nástroj vznikol. Intonácia nesmie byť náhodná. Inak by sa organ zničil. Najčastejšie závady sú upchaté píšťaly zanesené kostričkami vtákov, perím a prachom. Sem tam sa nájde aj zdochnutý netopier. Myši dutiny kvôli zvukom nepriťahujú. Bežné sú perforácie mechov, netesnenie vzdušníc a ventilov, korózie píšťal, magnetov a nástavcov. Do dobre odležaného dreva sa s chuťou zahrýza červotoč. Doslova katastrofou je nedostatočné vetranie kostolov, teplotné rozdiely medzi klenbou a spodkom chóru, kde je organ umiestnený, čo spôsobuje zrážanie vlhkosti na chladnejších miestach a zatekanie do nástroja. Generálne opravy sú nevyhnutné, podľa náročnosti každých 15 - 20 rokov. Fary však tak ako predtým nie sú dosť bohaté.
Ťažiskom práce F. Vitéza sú popri Košiciach vidiecke kostoly a fary v malých mestách. Neraz sa v nich nachádzajú pamiatkové organy, vysokej historickej hodnoty. František Vitéz, žiak predstaviteľa klasickej organárskej školy Štefana Gábora, sa pokúša o zachovanie tradície. Jeho nástroje v Brezove, v Kračúnovciach, dvojmanuál v Hrabovci pri Vranove, už spomenutý v Olšovanoch, no najmä 39 registrový dvojmanuál v r. k. kostole Kráľovnej Pokoja v Košiciach, ktorý je momentálne Vitézovým vrcholným staviteľským dielom, znesú tie najnáročnejšie kritériá a sú vhodné aj na koncertné účely. Organár Vitéz v súčasnosti zasväcuje do tajov remesla svojho pravdepodobného nasledovníka. Zoznámil sa s ním pri generálnej oprave organu Bardejovského chrámu.
"Moje organy sú zvyčajne prestavby," hovorí F. Vitéz. "Podľa možnosti využívam pôvodné zachovalé píšťaly a stavebné prvky, obohatené o nové registre, čím sa zvukovosť zvýrazní. Uprednostňujem romantickú dispozíciu obsadenú principálom, slákmi a flautami. Dosahujem ňou bohatú zvukovú farebnosť a čistý tón. Niekedy prerábam celú skriňu a čelné prospekty. Pri povrchovej úprave nástroja a montáži mi pomáha sestra, elektroinštaláciu má na starosti Gabriel Ryba. Bez neho by som väčšie organy nespravil. Som rád, že píšťalový organ prežíva renesanciu. Úpadok spôsobený digitálnymi nástrojmi bol dočasný. Hodia sa len do moderných sídliskových kostolov a vydržia 30 - 40 rokov. Klasický organ prežije stáročia a stále je dobrý."
Podľa nepísaného príkazu musia byť všetky kostolné organy najlepšie naladené na Vianoce. Štedrovečerná slávnosť je posledným vrcholným dňom celoročného úsilia organára. Vysvietené a vyzdobené kostoly, stromčeky a polnočná omša najkrajšieho kresťanského sviatku na svete, majú nespochybniteľné čaro aj vďaka nádherným kostolným organovým chorálom a skladbám. Najznámejšia z nich "Tichá noc" vznikla vlastne kvôli poruche organu na Štedrý deň. Napochytre sa musel skomponovať spievaný chorál. Ten sa pred 180 rokmi v zapadnutej Rakúskej fare pri Salzburgu vydaril natoľko, že ho okamžite prebrali organisti ako oficiálnu Vianočnú pieseň. Organ tak slávil svoj triumf dvakrát. Keď zájdete na Vianoce na východnom Slovensku do kostola vypočuť si koledy, mnohé z organových chorálov sa vám budú prihovárať zásluhou práce organára Vitéza.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
