stvárňovala temperamentné ženy so zmyslom pre humor, z mnohých filmov i inscenácií. Východoslovenskému publiku sa nedávno predstavila v rámci Festivalu európskych nezávislých divadiel, kde stvárnila hlavnú postavu v predstavení divadla a.ha Pobrežie a kde zaujala svojou prirodzenosťou a vitálnosťou. V zákulisí navyše žiarila optimizmom a pokojom a každý, kto s ňou prehodil aspoň zopár slov, musel uznať, že je to osobnosť s veľkým O.

- Cítili ste sa na košických divadelných doskách príjemne?

- Áno. Košický divák je veľmi priaznivo naklonený divadelnému umeniu. Navyše, ja som tu často hrávala a vždy tu bolo veľmi príjemne.

- V predstavení divadla a.ha stvárňujete životaschopnú Nancy, ktorá je veľkou bojovníčkou a aj na sklonku života ešte túži vytvárať hodnoty pre seba i ostatných. Zdá sa, že vám táto postava mimoriadne sedí...

- Asi mi je to vlastné. Nancy chce svojho muža prebrať k životu a zdôrazňuje, že staroba nie je dôvod na vzdanie sa všetkého. Nejakú víziu musí človek mať. Nemá len tak čakať na smrť.

Je obdivuhodné, ako vám ani pribúdajúce rôčky neuberajú z energie...

- S energiou je to v mojom prípade tak, že si až musím trikrát odpľuť, lebo ju skutočne mám. Vždy sa ju snažím dobíjať a zatiaľ sa mi to darí. A ak budem cítiť, že jej už nemám dostatok, tak to bude čas, keď začnem premýšľať o tom, že by bolo potrebné prestať. Lebo na hranie treba aj fyzickú silu.

Už sa vám stalo, že ste si povedali: "Tak na toto už naozaj nemám vek?"

- Ide o to v čom. Samozrejme, už nemôžem hrať 30-ročnú ženu, ani 40- a pomaly už ani 50-ročnú. No, tú 50-ročnú by som ešte možno nejak odšvindľovala (úsmev). Ale je veľmi dôležité, aby človek robil to, na čo má a je nezmysel, aby sa stále hral na mladšieho, než je. Vek treba priznať - sebe aj všetkým okolo. A sú aj postavy pre také ročníky.

Nie je to ale nefér, že mladšie herečky pokojne stvárňujú staršie postavy a naopak to nejde?

- Tak to vôbec nie je problém, lebo ja som mala 35 rokov, keď som v hrala Ostrovského Lese Gurmišskú. Bolo to v Divadle na korze, kde vtedy pôsobili absolventi vysokej školy. Takže sme tam všetci starci boli vlastne mladí. To sa dá. Ale aby 60-ročná hrala 30-ku, to už je smiešne.

V jednej pasáži predstavenia hovoríte o tom, že rozum často vytvára svoje vlastné predstavy. Dobehli vás už niekedy vaše vlastné predstavy?

- V človeku existuje niečo také, ako je inštinkt, ktorý nemá nič spoločné s raciom. Niekedy a v mojom prípade je to tak stále, je prvý dotyk s inštinktom pravdivý.

Ste Rak a tí vraj majú inštinkt vrodený...

- Áno, bohužiaľ.

Prečo bohužiaľ?

- Lebo okrem kladnej stránky to má aj zápornú. Táto danosť je síce veľmi príjemná, človek vycíti veľa vecí, ale zas na druhej strane si nemyslím, že máme vedieť všetko.

Potláčali ste ho niekedy vedome?

- To sa prakticky nedá. Je to veľmi krátky moment, keď zacítite určitú pravdu a potom má človek istý pud sebazáchovy. Tak ak aj niečo veľmi nepríjemné cítite, snažíte sa zabudnúť a zabudnete. Lebo nemôžete chcieť všetko hneď riešiť - nepriateľstvo, nepriazeň alebo zlú atmosféru. Ako to vyriešite?

Sú i ľudia, ktorí idú do všetkého hŕ.

- Ale to nie je rozumné. Ono sa nie nadarmo hovorí, že napočítaj najprv do desať. Človek určite nemá reagovať okamžite.

- Rozzprávame sa na festivale, kde sa stretli a komunikujú navzájom herci z najrôznejších kútov Európy. Aká ste vy zdatná v cudzích jazykoch?

- Na túto tému nechcem hovoriť, lebo nie som zdatná v žiadnom jazyku, takže sa nemám veľmi čím chváliť (úsmev). Celý život si sľubujem, že toto si dorobím, toto sa doučím... Lenže zasa na druhej strane, chválapánubohu, že mám toľko práce, že mi nejako ten čas nezostáva. A keď mi aj ostane, tak som aj trošku lenivá a poviem si: "Veď zajtra, zajtra".

Veď človek musí aj pasívne oddychovať...

- To je aj lenivosť... (smiech)

Kedy u vás začínajú tie pravé vianočné prípravy?

- Prosím vás, o čom to hovoríte (úsmev)? Teraz som tu, o chvíľu budem inde, takže tá príprava Vianoc... Ale už si sľubujem, že budem tento rok piecť, pretože obyčajne ma zabezpečí dcéra alebo kamarátky, ktoré mi donesú plné krabice. No každý rok si sľubujem, že začnem už v novembri. Tak ako naše mamy kedysi postupne do krabíc odkladali pečivká a všetko bolo pripravené. Nejako sa mi to však nedarí. Ale povedala som, že tento rok už musím! Takže priprava je u mňa vždy zmätočná, na poslednú chvíľu, ale vždy to nejako stihnem.

A predvianočné upratovanie praktizujete?

- Túto zásadu dodržujem a vždy sa mi to podarí na takých 70%. A potom si poviem, no Bože, toto okno nikto neuvidí, sem nikto nebude liezť.

Ako prebieha vo vašej domácnosti Štedrý deň?

- Sviatky sú už v pohode. V divadle máme voľno, takže si dám záležať na vzhľade bytu, všetko vyzdobujem, aj stôl. Na to si čas nájdem vždy, aj keby som mala vstávať ráno o piatej.

Máte nejaké rodinné špeciality na tento deň?

- To sa nedá povedať, lebo ja pochádzam z inej oblasti ako manžel, tým pádom sa u nás varí kapustnica i rybacia polievka. Nebohá pani svokra musela mať vždy na stole med, ktorým robila krížiky na čelo - ona bola evanjelička, my katolíci. Takže dá sa povedať, že u nás je zo všetkého. Len jedno nerobíme - neveštíme z jabĺčok a orechov.

Dodržiavate vianočné zvyky?

- Nie. Iba to, že sa zazvoní, príde Ježiško a všetci sa čudujeme, hoci sme ten stromček robili spoločne. Ale darčeky si pod neho dávame tajne a potom sa vytešujeme, pustíme si platňu s vianočnými koledami. Ale musí to byť pravá vinylka - manžel to síce má aj na páske a cédečku, ale z pravej platne to má inú atmosféru. Potom sa pomodlíme a čudujeme nad darčekmi. V posledných rokoch sme to trošku zmenili, lebo kedysi sa u nás najprv išlo k stromčeku a potom sa večeralo. Ale keďže sme už boli všetci hladní, tak to čudovanie sa bolo vždy iba veľmi krátke. Teraz to robíme tak, že sa zje jedna časť večere a aby sa to v žalúdku usadilo, ideme k stromčeku a začíname sa diviť a vytešovať. Potom sa to preruší, lebo sa donesie ryba. Takže to máme na etapy a je to rozumné.

Aj si s manželom zaspievate?

- Nie (smiech).

Kedy ste prestali ako dieťa veriť na Ježiška?

- To, čo si pamätám, nie je spojené s Ježiškom, ale s Mikulášom. Mala som asi 5 rokov, keď môj otec hral Mikuláša a zabudol si papuče, ktoré mu spod tej dlhej košele trčali. A ja som povedala: "To sú tatinove papuče", proste som ho odhalila. Ale nebolo to spojené so smútkom, vôbec nie. V takom veku sa to tak nevníma, ja som to iba skonštatovala a o rok si už dal pozor. Ale na hranicu, kedy som prestala veriť na Ježiška, si už nepamätám.

Spomeniete si na nejaký špeciálny vianočný darček, ktorému ste sa mimoriadne potešili?

- Áno, to si pamätám, bábkové divadielko, ktoré sa vtedy dalo kúpiť. Bolo drevené a hrávali sme sa s ním s otcom.

Aký máte vzťah k Vianociam?

- Pre mňa sú mimoriadnym obdobím. To mám v sebe zakódované ešte z domu, že je to čas pohody, pokoja a radosti. Lebo život toho veľa nedáva. Vianoce v sebe nosia nejakú víziu, že musí byť všetko dobré, evokujú pokoj a optimizmus, pocit, že všetko už musí byť aspoň chvíľu dobré. Pocit, ktorý Vianoce prinášajú, funguje aj v zlých časoch. Keď už nič nefunguje, Vianoce fungujú vždy!

Ale prečo to funguje, že sme odrazu všetci lepší?

- To je viera a nádej. Vianoce evokujú silu viery v niečo, každý v to svoje a dávajú pocit nádeje. Ja si myslím, že aj pre ateistu sú Vianoce mimoriadne. Že si tiež rád sadne k peknému stolu, zapapá si a možno aj zaspieva, neviem...

Aký význam má vo vašom živote láska?

- Podstatný. Nemusíme tomu hovoriť láska, môže to byť aj vzťah k človeku, ku kamarátke, ku kamarátovi, ktorý je opätovaný. Kamarátstvo považujem za veľmi dôležitý vzťah v živote. Je to otázka dôvery, ktorá, keď sa sklame, je to veľmi zle.

Okresal život nejako vaše ideály z mladosti?

- Neviem, či si mladý človek uvedomuje, že má ideály. Má len isté celkom prirodzené predstavy, ktoré nejako v človeku vznikajú. Ja som si napríklad myslela, že je každý ako ja. A postupne, ako veľmi mladá, som zistila, že každý je iný, že nie je taký istý človek ako ja, takže nemôžem ho ani cez seba hodnotiť. Nemôžem predpokladať, že čo by som neurobila ja, neurobí on. A to okresanie, to záleží od každého individuálne. A keďže ja som optimista, nie som totálne sklamaná. Ešte stále verím vo vzťah človeka k človeku, že aj rôzne typy môžu spolu vychádzať, len potrebujú pestovať sebavychovávanie. Každý musí vychovať seba, aby bol férový, aby sa nedal zmanipulovať na nejaké nekalé vzťahové veci a aby bol charakterný.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.