porovnateľný s rokom 1918 či 1993. Bol to aj rok nesmierne kontraverzný, pretože sa v ňom zrazili dva úplne protirečivé trendy: Ťah po rozsiahlych reformách a zároveň neľútostný mocenský zápas vo vedení štátu. Taký sme síce na samostatnom Slovensku už zažili, povšimnutiahodný je však práve tým, že väčšmi vyžaroval orientálne, ako európske charakteristiky. Jeho priebeh a symptómy vyvolávajú vážne pochybnosti, či vnútorný prerod, ktorý krajina a jej politici prekonali na ceste k integrácii, je naozaj zavŕšený.
Na konci roka 2003 je ekonomicko-sociálny systém Slovenska zdravší, než na začiatku. A čo je zvlášť dobré, sú založené všetky predpoklady, aby na konci roka 2004 bol zdravší ako dnes. Séria reforiem, ktoré vláda spustila, je ojedinelá a zasiahla nimi do fungovania štátu viac, než všetky predošlé vlády za uplynulých desať rokov dohromady. Hoci nespokojnosť je veľká, reformy nesú Slovensko správnym smerom. Sú však zároveň nedôsledné a, veľmi paradoxne, aj bojazlivé. Ak sa totiž už jedna politická garnitúra rozhodne k takýmto celoplošným zákrokom, musí ísť na doraz, pretože polovičatosť neumlčí kritikov ani nespomalí pokles preferencií, odďaľuje ale výsledky na vzdialenejšiu budúcnosť. A to je značné riziko. Obrovský paradox je v tom, že hoci napr. zmeny daňového alebo dôchodkového systému sú prelomové, mohli byť ešte hlbšie a lepšie. Miklošova sebakritika, že vláda zlyhala v komunikácii reforiem, je absolútne trefná. Verejný zápas o interpretáciu deja vyhrávajú Fico so Saktorom, čo môže mať na ďalšiu realizáciu neblahé dopady. Stačilo by pritom vysvetliť, že skutočným zdrojom rozčarovania resp. nízkej životnej úrovne, čo mnohí pociťujú, nie sú reformy, ale stav, ktorý musia meniť.
Rozklad vládnej moci nezaložili spory o reformy, čo by bolo pochopiteľné (ako napr. u pravicovej vlády Jerzy Buzeka v Poľsku na konci 90-tych rokov), ale mocensko-ekonomické ambície jednotlivcov, resp. skupín a skupiniek v ich pozadí. Na Slovensko sa opäť vrátila tzv. vojna inštitúcií, čo sa prejavilo v súperení silových štruktúr, a to prostriedkami, ktoré ďaleko prekročili hranicu únosnosti. Je neprijateľné, ak v údajne slobodnej krajine vrcholoví politici nepoužívajú mobilné telefóny na dôverné rozhovory a ešte o svojom strachu otvorene hovoria. Štát začína byť nedôveryhodný v oblasti, ktorá definuje demokratické usporiadanie oproti autoritatívnemu - ochrániť svojich občanov nielen pred vonkajším nepriateľom, ale aj pred sebou samotným. Je neudržateľné, ak časť koalície tajnú službu zneužíva a druhá časť sa tvári, že sa s tým nič nedá robiť. Takzvaná kauza skupinka (Mojžiš) demaskovala premiéra Dzurindu ako človeka posadnutého konšpiratívnym videním sveta a neštítiaceho sa zneužívania svojich ústavných kompetencií. Vôbec najväčším objavom roka 2003 je, že v hierarchii nepriateľov demokratického vládnutia sa na prvé miesto posunul práve on. Je zrelý na rezignáciu a post eurokomisára v Bruseli by bol skutočne elegantným riešením.
Zlyhania Dzurindu i Pavla Ruska poznačili parlamentnú i politickú scénu, ktoré sa hýbali celý rok a všetko nasvedčuje, že destabilizácia bude pokračovať. Platforma Ivana Šimka sa síce asi pridruží ku koalícii, udalosti, ktoré viedli k jej vzniku, však poznamenajú vzťahy i kvalitu budúcej spolupráce. Proces štiepenia parlamentných klubov, ktorý prebiehal po celý rok, je nesmierne zhubný. Nielenže je zdrojom nestability, ale ochromuje dôveru občanov v politický systém, ktorý sa stáva neprehľadný a je terčom populistov, vyžadujúcich všemožné zmeny. Rok to nebol dobrý ani z hľadiska zápasu proti korupcii a klientelizmu - na Slovensku sa definitívne utáborilo presvedčenie, že štát a jeho spravovanie sú vynález, ako ľudí legálne okradnúť o peniaze.
Spôsob, akým Dzurinda zúčtoval s riaditeľom NBÚ a vyhnal z ministerského kresla svojho niekedy najbližšieho spolupracovníka, ťažko naštrbil obraz Slovenska aj v zahraničí. Európska únia ani NATO nám už neuniknú, najmä v súvislosti s alianciou však vyvstávajú pochybnosti, či SR nebude iba členom druhej kategórie. Poklesu dôvery napomáha aj škandalózne odkladanie menovania Mojžišovho nástupcu, ktoré akoby dokumentovalo, že skutočné bezpečnostné priority sú politickému vedeniu štátu ľahostajné, prípadne ich brali vážne len dovtedy, kým sa rozhodovalo o vstupe. Podobne ignorantsky vyznievalo aj pristupovanie k Európskej únii. Politici zaťažili verejnú debatu nepodstatnými otázkami, pričom ťažiskové problémy zostali ležať úhorom.
Dvetisíc tri bol kontraverzný letopočet. Až sa ho o desať či dvadsať rokov pokúsime v spomienkach oživiť, nebude to zložité. Necháva po sebe toľko vyčnievajúcich udalostí a konfliktov, že nebude splývať v rade s rokmi "obyčajnými".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
