svojou krásou ho dopĺňala. Iným druhom krásy sa o vaše oči uchádza budova košického divadla, tak ako ju vyprojektoval Adolf Lang.
Slávny architekt, ktorého stavby nájdeme v Budapešti, Bukurešti, Karlových Varoch, Pécsi a Viedni, sa v Košiciach rozhodol pre eklecistický štýl s prvkami neobaroka a secesie. Do architektonickej súťaže sa prihlásil už v r. 1893, kým jeho projekt "prešiel", trvalo to niekoľko rokov. Potom podpísal s mestom zmluvu, podľa ktorej bol zodpovedný za výstavbu, výber umelcov a dodávateľov, vedenie stavebného denníka i vyúčtovanie stavby. Musel byť na stavbe prítomný aspoň jeden deň v týždni a pri dokončovaní aj viac, stihnúť termín kratší ako 2 roky a byť pri jej odovzdávaní. V zmluve ešte bolo, že za ten čas nesmel podpisovať žiadne iné zmluvy.
Toto všetko dodržal, mesto mu (s oneskorením) aj zaplatilo a 28. septembra 1899 sa mohla vo vtedy novučičkej budove začať slávnostná premiéra. Košice razom nabrali na architektonickej a kultúrnej vážnosti.
No divadlo sa v Košiciach hralo už v 14. storočí, keď divadelníci vystupovali na trhoch. Neskôr to boli učitelia, ktorí dostali od mesta pridané za to, že s deťmi nacvičili predstavenie. O rozvoj divadla sa postarali aj jezuiti (1648 - 1773), ktorí stále nacvičovali niečo nové a snažili sa do toho zapojiť čo najviac ľudí. To sa ešte stále hrávalo najčastejšie na ulici a neskôr aj vo Veľkej učebni starobylej univerzity.
Kamenné divadlo však postavili na mieste dnešného až v r. 1789. Z druhej strany tej istej budovy (zvanej aj Reduta) bola tiež tančiareň a kaviareň s kasínom. O storočie neskôr sa uvažovalo, či budovu prestavať alebo zbúrať. V r. 1894 sa tam odohralo posledné predstavenie a už bolo jasné, že sa zbúra.
Langova budova z r. 1899 sa za 88 rokov dočkala rekonštrukcie (1987 1994). Po nej je okrem múrov a strechy už všetko nové. Štátne divadlo síce vyzerá ako predtým, ale zvnútra je ukážkou modernosti. Jeho podzemné šatne, strojovňa i sklady na kulisy siahajú pod zemou až takmer po Morový stĺp. V parku pri ňom nenápadne vidno aj núdzový východ. Pod chodníkom Hlavnej ulice je i chodba, ktorá spája starú budovu s novou vo dvore. V tej je riaditeľstvo, nacvičuje sa tam a postáva pred ňou Auróra - priateľka múz.
Jej navlas rovnaká kópia (po rekonštrukcii) vás z výšky 32 metrov pozýva do iného sveta, než je skutočný. Ak ho prijmete, vo vnútri vám už ozdobnosť útulného, ale pritom nie malého divadla zvedie oči až k plafónu, na ktorom sú vyjavené štyri Shakespearove hry (v podaní rakúskeho maliara Peregrina Gastgeba). A tie sú predohrou zážitku, ktorý vás ešte len čaká na doskách, ktoré aj v Košiciach znamenajú celý svet.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
