francúzsky. Reč je o Josefovi Lauferovi, šarmantnom českom umelcovi, ktorý sa v metropole východného Slovenska predstavil na Medicusbále, kde nielen moderoval, ale čo-to i zaspieval. A počas prestávok si našiel čas aj na tento rozhovor.

Povinnú vojenskú službu ste si odkrútili na východe našej republiky...

- Áno, v Košiciach a v Trebišove. Metropolu východného Slovenska si pamätám, ešte keď to boli staré Košice a aj starý hotel Slovan. Ja som sem vždy utiekol z kasární v nedeľu popoludní a vystupoval som tu na popoludňajšom čaji, aby so mnou vôbec dievčatá hovorili. Tie navyše vedeli zväčša iba maďarsky, tak som sa musel nejaké vety naučiť. Rád si na toto obdobie spomínam - na prostredie, na ľudí aj na kamarátov.

Koľko ste sa kvôli dievčatám z maďarčiny naučili?

- Iba tie úplne najdôležitejšie vety (úsmev). Inak by som nemal žiadnu šancu.

Máte v Košiciach ešte nejakých priateľov alebo známych?

- Ja som už taký starý, že mám triedne schôdzky na cintoríne... Z tej doby tu mám nejakých známych, ale s nimi sa stretávame skôr náhodne, napr. keď som sem prišiel koncertovať.

Ako to, že momentálne nemáte v ruke cigaru, bez ktorej si vás už nikto hádam ani nedokáže predstaviť?

- Pred chvíľou som jednu zahasil, zapálim si novú...

Koľko ich denne vyfajčíte?

- Neviem.

Viete si bez cigary predstaviť svoj život?

- Mám pocit, že dôležité veci v živote si človek dokáže predstaviť aj bez toho.

Je to vaša neresť?

- Mnohí si mysleli, že je to image, ale ako sama vidíte, nie je to len image, je to moje prirodzené ja. Možno to iní vnímajú ako neresť, ale každý má nejakú slabosť. A toto je moja.

A čo iné slabôstky?

- Mám slabosť pre krásne veci. Keďže som v znamení Leva, tak je to asi prirodzené. Mám rád krásne výtvarné umenie, dobré divadlo, príjemných ľudí, rád sa pozerám na pekných ľudí a pekné slečny. Ale to ani nie sú slabosti, to je môj pohľad na svet.

Ste optimista?

- Jednoznačne áno. A situácie, ktoré by som mohol vnímať inak než optimisticky, tak ich radšej introvertne spracujem.

Takže aj ranky si fúkate zásadne sám?

- Najradšej sám alebo veľa vecí riešim aj spoločne s mojou ženou.

O vás je známe, že ste dlho robili s kaskadérmi, jazdili ste na terénnych okruhoch... Nemali ste nikdy strach?

- Strach je prirodzená vec. Ale to nie je o strachu, ale o tom, ako sa s ním vysporiadate.

A ako sa s ním vysporiadavate?

- Dobre (úsmev). Vždy sa na vec musíte pozrieť tretím okom. Ja sa tým, že veľa režírujem, dokážem pozerať na veci akosi globálne. Ale sú aj situácie, keď sa nedá skultivovať do takej podoby, aby ste sa ho celkom zbavili. Ja mám teraz momentálne napr. strach o svoju dcéru, ktorá robí v Iraku cez organizáciu Človek v tísni ľudské práva.

Čoho sa bojíte vy osobne?

- Mám trošku klaustrofóbiu a aj prirodzený strach z toho, že by sa mi s pribúdajúcimi rokmi krátila pamäť, že by som s ňou mal problémy. To je pre herca veľký problém.

Až nočná mora, však?

- Áno, lebo to človek nikdy nevie. Stačí, aby praskla jedna cievka a hotovo. Len dúfam, že ma nič také nepostretne. To je naozaj to jediné, z čoho mám veľký strach.

Stalo sa vám už niekedy, že ste dostali totálne okno?

- Niekoľkokrát mi už text vypadol, ale totálne okno som ešte nezažil. Vždy som sa z toho nejako "vyhrabal", alebo mi to naskočilo. Najhoršie je to v muzikáli, keď hudba letí a vy musíte pokračovať.

Ako si udržiavate kondičku?

- Teraz som dlho nebol cvičiť, lebo na to nemám čas. Ale inak cvičím, hrám tenis, jazdím na koni. Som taký typ - neholdujem alkoholu a snažím sa dodržiavať spánkový režim i pitný režim.

V čo veríte?

- Verím v takého Boha, ktorého má človek sám v sebe. Myslím, že najkrajšie je veriť pravde v človeku. A verím v to, čo môžem ja sám zhodnotiť, vo vzdelanie, v normálnu životnú integráciu, že človek je sám za seba zodpovedný a verím v tých blízkych, o ktorých som sa presvedčil, že to so mnou mysleli dobre.

Keďže ste už pôvodom kozmopolitný človek, predpokladám, že sa tešíte, že sa onedlho ocitneme v spoločnej Európe.

- Vždy som bol a som federalista. Všetko mi to bolo veľmi ľúto. A viem, že nie len mne, ale aj mnohým iným ľuďom u nás. Takže budem, samozrejme, rád. Vaša mentalita mi je veľmi blízka a nechcel by som, aby ľudia zabúdali na to, že hoci majú na všetko málo času, že si majú vždy povedať aspoň niečo pekné. Alebo sa aspoň na seba pekne pozrieť a usmiať sa.

Praktizujete to aj vy iba tak sa bezdôvodne usmievať na cudzích ľudí?

- Praktizujem. Je krásne, ako tí ľudia reagujú. A to je tá filozofia - že aj zachmúrenému človeku odrazu poihráva na perách úsmev.

Ale nemyslíte, že sú na vás ľudia milší práve preto, že ste známa persóna?

- Ja si myslím, že je to, bohužiaľ, často tak. Svojím spôsobom to nie je príjemné, ak sa odrazu stanete akousi ilustráciou človeka. Lebo ten človek ma môže za rohom ohovoriť a ja som si toho, samozrejme, vedomý.

Robí vám popularita dobre alebo vás naopak obťažuje?

- Keď som bol mladučký, tak mi robila veľmi dobre, lebo som ako každý mladý človek mal potrebu vedieť, že o mne iní vedia (úsmev). A potom, keď sa to stane rutinou a prácou, tak si na to človek zvykne ako na dennú hygienu. Keď som bol malý, otec mi vravieval, aby som do kopca radil nižšiu rýchlosť a tiež veľmi múdru vec, že prvý dojem dvakrát neurobíš. A tiež mi vravieval, hej, Joe, choď pomaly, najbližšia nemocnica je 16 míľ.

Držali ste sa teda hesla pomaly ďalej zájdeš?

- Samozrejme. Keď režírujem nejaké predstavenie, tak sa vôbec nerozčuľujem a nechávam veci plynúť a vyzrieť do momentu, keď môžu aj iní presadiť vlastnú myšlienku alebo ďalšiu myšlienku, ktorá z toho vzišla. Je na to síce potrebná naozaj slušná vnútorná disciplína, ale tú ja mám.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Že sa dcéra vráti domov a pôjdeme niekam spolu na dovolenku k moru.

Lyžovať sa nechodievate?

- Kedysi som lyžoval, ale v roku 1971 som mal autohaváriu a po nej problémy s kolenom. Lekári mi teda neodporúčali, aby som lyžoval, lebo ten pohyb v kolene by mi mohol ublížiť. Ale aj tak som hral hokej, športujem a behám. Ale lyžovaniu sa radšej vyhýbam.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.