mňa šťastie, dostal som pozvanie, letenky na cestu do USA a sľub, že si vyplávame na more na ryby. Priatelia telefonicky objednali loď s kapitánom a v polovici júna sa malo vyraziť na more na desaťhodinový "výlet" za žralokom.
Po príchode na loď nás kapitán poučil: zdržiavať sa v kajute, nefajčiť, na palubu vychádzať vždy vo dvojici, na záchod na lodi počas plavby sa nesmie, nabrala by sa voda a na malú potrebu ísť na palubu cez zábradlie.
Kto z vás sa viezol na korbe nákladného auta v teréne, ten si bude vedieť predstaviť, ako to začalo s loďou a hlavne s nami v kajute hádzať. Chcel som filmovať plavbu, ale po chvíľke som toho mal dosť a tak som sa doplazil, nadhadzovaný, na svoje miesto v kajute. Takto sme skákali na vlnách tri hodiny. Pomocník Justin prišiel za nami z kapitánskeho mostíka, ktorý bol nad našou kajutou a začal chystať háčiky. Chvíľu na to loď spomalila. Boli sme 150 kilometrov v Atlantickom oceáne. Motory stíchli. Loď stojí. Sme na mieste. Kapitán a pomocník chystajú udice. Prúty dĺžky asi meter a pol a veľký multiplikátor. Silón hrúbky asi 0,7 milimetrov vedený vrchom prútu, namiesto očiek malé naklápacie kladky. Na jeden prút, ako návnada makrela, na nej umelá modrá chobotnička a háčik je zašitý niťou v bruchu návnady, len špička trčí von. Na druhý koniec oceľového lanka nafúknutý púťový balónik ako plavák, napojiť vlasec z multiplikátora a môže sa chytať. Návnada putuje do vody a z cievky sa pomaly odvíja silon. Balónik unáša vietor asi 70 metrov od boku lode. Už je hotový druhý prút a o chvíľu tretí... Aby sa silóny nekrižovali, pripevnia sa gumičkou k držiaku prútov v zábradlí lode. Justin dal do siete vedro s mrazenými zvyškami rýb a na zadnej časti lode ho ponoril do vĺn mora. Voda odplavovala kúsočky rýb v smere nástrah a tvorila sa pachová stopa. Na druhom a treťom prúte sú filety narezané z asi päťdesiatcentimetrovej ryby.
Pozoroval som to dianie veľmi pozorne, ani som si nevšimol, ako sa loď hojdá, unášaná bokom k vetru. Hrdlo sa mi začalo zvierať, žalúdok zdvíhať a čelo pokrývať studeným potom. Vyrovnával som rovnováhu opretý o zábradlie paluby a očami hľadal obzor, ktorý jediný sa nehýbal. Márna vec! Chvíľu som bol dvadsať centimetrov od mora, chvíľu dva metre. Len sa nedívať na nohy a hľadať obzor. Loď unášal vietor a ten strhával vlnám biele čapôčky. Ako to asi na mori vyzerá za búrky?
Asi hodinu sme čakali na záber, až kapitán zavelil - udice von z vody. Po 20 minútach pomalšej plavby to skúsime znova. Na palube je to lepšie. Nie dobré, len lepšie. Stojíme. Udice putujú do vody a o pätnásť minút je prvý záber. Balónik ide pod vodu a Justin zasekuje. Nič. Tri centimetre za háčikom je návnada odhryznutá. Znova nastraží makrelu chobotničkou, ale už nedáva balónik, len spúšťa návnadu do mora asi 15 m hlboko. Záber! Z cievky sa odvíja silon cez brzdu. Pomocník zasekuje. Dostávam pomocný pás okolo bokov a do ruky prút. Zastrčím koniec do výklopnej trubky pása, zapriem sa kolenami do okraja paluby, aby som nespadol do mora a navíjam prvé metre silónu. Hodinky, hodinky! Kričí na mňa Justin anglicky. Až slovenský preklad ma prebúdza do reality a priatelia mi rýchlo snímajú hodinky z ľavej ruky, v ktorej držím prút. Silón sa odvíja len pol centimetra od kovového náramku, mohlo dôjsť k úrazu. Ryba sa zastavila a tak ju priťahujem. "Pumpujem". Stojím na ľavoboku a silón sa sťahuje na zadok lode. Budem musieť podísť za ním. Je to fuška udržať rovnováhu a nespadnúť do mora. Nie, tak toto nevzdám! Húpanie lode vnímam, ale žalúdok sa ukľudnil. Prút sa viac prehol, ryba na konci začala zase ťahať. To čo som pracne navinul, je zase preč a ryba ťahá. Kapitán naštartoval motory a loďou cúva za rybou. Pozor! Silón ide kolmo dole pod loď. Až teraz vidím, ako je posádka zohratá. Justin dáva kapitánovi pokyny podľa správania a pozície silónu. Keď navíjam, popochádza s loďou, naopak cúva, keď ryba odvíja z cievky. Trvá to asi 5 alebo 10 minút a mne začína povoľovať ruka v lakti. Už ju mám natiahnutú, ale za chvíľu mi povoľujú prsty ruky. Striedať! Striedať! Nastupuje Rudo, po ňom Janko a potom Jančo, zvaný Sančo a zase ja. Každých 5 až 10 minút striedanie, podľa "fyzičky". Tak to ide dookola. Začína nás všetkých zmáhať únava. Justin nám pomáha pri striedaní, aby nám nespadol prút cez palubu. Ako dlho ešte? Už to trvá hodinu. Vymieňame si i kameru, aby sme to mali natočené. Žralok! Žralok! Dvíham oči od kamery. Za zadnou časťou lode sa prevalí chvostová plutva a zase mizne. Čo to bolo? Videl som dobre? Takú dlhú plutvu som ešte nevidel! Na rybe je vidieť únavu. Pomaly je priťahovaná k lodi. Pripravujeme háky na pritiahnutie. Už je na dosah. Rýchlo háky! Žralok je pri boku lode zahákovaný. Kapitán schádza z mostíka a strieľa puškou žraloka do hlavy. Na zadnú plutvu viaže lano a púšťa ho za loď, aby vykrvácal. Vlečieme ho za loďou asi dvadsať minút. Je to Treesher, jedlý žralok a na palube môže mať len jedného.
Nasledoval trojhodinový návrat do prístavu. Na stožiar pod hviezdnatú vlajku putuje červená vlajka s bielym žralokom a tak každý v prístave vidí, čo sme zdolali. Na brehu v prístave sa zbiehajú zvedavci. Žralok ide na váhu zavesený za chvostovú plutvu. 215 pounds (100 kg), kričí z váhy pomocník. Prevezú nám rybu ku kotvišťu lode, kde bude nasledovať porciovanie. Pivom si pripíjame na zdarný lov. Justin zatiaľ opláchol loď od morskej vody a prezlečený s nožom v ruke meria žraloka. Štyri metre od hlavy po koniec plutvy. Pomocník sa zručne obracia a ukazuje nám srdce. Ešte pulzuje. Po štyroch hodinách! Kapitán dobre vedel čo robí, keď do žraloka strelil.
Hlava a chvost ostáva posádke lode a mäso nám dávajú do ľadu. Doma si ho podelíme. Požiadal som o trofejný háčik. Dostávam ho. Naša rybárska výprava na more za vydarila.
Autor: Jiří LIŠKA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
