nevyniesol - nový vizuál, virtuálne štúdio i ďalšie dizajnové vložky, vrátane moderátorských tvárí, dostali v lepšom prípade rezervované, v tom horšom surovo záporné recenzie. Spravodlivo - to, čo predviedol, bola bublina a finta na hlúpych.

Múdre postrehy recenzentov z kruhov politických, novinárskych i Rady STV sú však smiešne. Rovnaké závery mohli urobiť už dávnejšie, keby si preštudovali programové zmeny v rámci tzv. nového začiatku - nemuseli čakať na živé vysielanie. Už z programových prehľadov bolo vidieť, že k žiadnej dramatickej zmene nedochádza. Inovácie sa sústredili na Televízne noviny. Aj to sú čisto formálne. Obsahovo zostali TN presne také biedne, ako boli za Materáka či v "krízovom režime". V STV proste spravodajstvo robiť nikdy nevedeli a nie je jasné, prečo sa to mali naučiť za Rybníčka. Môžeme aj spoľahlivo vyveštiť, že zvyšok nového začiatku - asi štyri nové pôvodné programy - tiež žiadny zázrak nebudú. A keby aj boli, veľa na celkovom dojme nezmenia. Televízia, o ktorej je reč, totiž vysiela na dvoch kanáloch týždenne cca dvestopäťdesiat hodín. Nie desať či dvadsať, koľko "nový začiatok" pokrýva...

Celá chyba, ak vôbec nejaká je, však nie je u Rybníčka. Vyčítať sa mu dá zbytočne fanfarónska kampaň s narcistickými vložkami, v ktorých sám vystupoval. Inak veľa nie. On sa ocitol pod tlakom, aby niečo konečne ukázal, tak ukázal toľko, koľko vedel, resp. koľko bolo možné. Rozsúdiť, či výsledok na obrazovke je daný subjektívnymi alebo objektívnymi obmedzeniami, sa dnes nedá. Za svoje limity Rybníček nemôže, maximálne ešte za to, že koho do cirkusu angažoval (Marián Kardoš!). Lepšia otázka stojí tak, či ktokoľvek iný na jeho mieste by vyprodukoval viac a lepšie. Dvanásťročná skúsenosť hovorí, že ani s dvojnásobným počtom zamestnancov sa to zatiaľ nikomu nepodarilo.

Kritika je veľká, nespokojných aj medzi koncesionárskym ľudom asi veľa. Treba ale vedieť, že podstata je kdesi úplne inde, než v takom či onakom výsledku Rybníčkovho snaženia. Zápas o dobrú verejnoprávnu televíziu je totiž kvadratúrou kruhu. Môže byť iste lepšia ako dnešná STV, v slovenských podmienkach ale nikdy nie taká, aby s ňou bola väčšia spokojnosť ako nespokojnosť. Príčin je viac. V prvom rade samotný tzv. verejnoprávny profil vysielania - ratingy sledovanosti jasne ukazujú, že ľudia od sedenia pri TV prijímačoch nečakajú poučenie, kultiváciu a informácie, ale zábavu. Preto sa bude vždy masovo prepínať na komerčné stanice, ktoré žánrovú objednávku väčšiny uspokoja lepšie. Nič na veci nezmení, ak Rybníček urobí - podľa plánu - z jedničky tzv. rodinný kanál. VP TV bude pozerať vždy len zanedbateľná menšina.

Po druhé - financie. Tri milióny slovenských koncesionárov a chudobný reklamný trh nikdy nevytvoria také zdroje, aby Rybníčkove sny o kráčaní "v trende modernej európskej verejnoprávnej televízie" (a pod.) mali akýkoľvek reálny základ. Brať si za vzory BBC, ARD a pod. je absurdné, keďže fungujú s tridsaťnásobkom prostriedkov z koncesií a reklám. Je smiešne pripodobňovať sa či naháňať ich v kvalite a kvantite spravodajstva, pôvodnej tvorby a pod. Dobrý príklad je terajšia situácia v ČT - pri dvojnásobnom počte koncesionárov a trojnásobných inzertných príjmoch nový riaditeľ Janeček ruší obrovské množstvo programov, mierne prepúšťa a prechádza na úsporný režim. Nespokojnosť s programom ČT je pritom v ČR temer rovnaká, ako na Slovensku nespokojnosť s programom STV, pričom - a to je tá krása - náš mediálny, kultúrny a politický establishment pokladá ČT za nedostižný vzor.

Verejnoprávna televízia na Slovensku nikdy nebude fungovať. Vždy bude len živoriť a uspokojovať úzky okruh ľudí, ktorí z jej existencie majú obživu, spoločenský profit či moc. Alternatívou je jav, ktorý vidíme napríklad v ako-tak porovnateľnom Rakúsku - totálna komercionalizácia ORF. To však už nie je VP TV, ale NEKALÁ KONKURENCIA súkromných kanálov, ktoré nemajú príjem z koncesií (či priamych dotácií z rozpočtu - ako napr. Maďarsko).

Preto je zbytočné filozofovať o tom, či "nový začiatok" STV je pekný alebo škaredý, dobrý či zlý. Je to kvadratúra kruhu. Na STV budeme nadávať neustále, keďže z podstaty veci dobrá nikdy nebude. A medzi nadávaním a platením koncesií môžeme čakať na prvú generáciu politikov, ktorá konečne pochopí, že verejnoprávna televízia nemá vo veku internetu a tisícky iných informačných kanálov žiadny praktický zmysel. A uvedomí si, že je nemorálne pokladať ľudí za nekultúrnych a nevzdelaných tupcov, ktorí nevedia, čo potrebujú, a preto im treba vziať násilím peniaze, aby ich potom osvietená a vyvolená elita mohla povznášať a prevychovávať.