z lásky, na báze dobrovoľnosti, pritom zadarmo, pričom neraz za túto činnosť mali nepríjemné opletačky. Výnimkou nebol ani katolícky kňaz Anton Harčar narodený 7. januára 1914 v Jarovniciach. Keď sme ho navštívili v jeho súčasnom košickom bydlisku, nechcelo sa veriť vlastným očiam. Tento muž, čo klope na dvere deväťdesiatky, vyzeral neuveriteľne sviežo, ba čo nás prekvapilo najviac, pamätal sa na udalosti, ktoré zažil pred vyše šiestimi desaťročiami, ako dnes. A nešlo o hocičo, predsa bol zakladateľom Športového klubu Jednota Košice v rokoch, keď mesto patrilo Maďarsku.
Založiť slovenský klub v nežičlivých časoch to bola udalosť, ktorá si zaslúžila vtedy i teraz mimoriadnu pozornosť. Vo svojich písomných pamätiach Dr. A. Harčar rozoberá všetky zložité prekážky, ktoré musel zdolávať na zložitej ceste, ale súčasne píše: "Keď sa však začal uplatňovať princíp reciprocity, čo má maďarská menšina na Slovensku, to má mať aj slovenská menšina v Maďarsku, dostali sme povolenie zvolať zakladajúce valné zhromaždenie slovenského športového klubu v Košiciach. Zišlo sa v Slovenskom katolíckom dome 7. februára 1943. Prišli naň nielen členovia SKK (Slovenského katolíckeho klubu), ale aj iní športoví nadšenci. Hoci som bol prácou a povinnosťami preťažený, na naliehanie zhromaždených, musel som prijať funkciu predsedu aj v novom športovom klube, ktorého zázemím bol SKK." Po krátkom príhovore predložil návrh pomenovať klub názvom: ŠK Jednota. A dodal: "Aj pomenovaním zdôrazňujeme, že svoje menšinové sily chceme spájať, lebo sme presvedčení, že v jednote je sila. Môj návrh sa stretol s nadšeným súhlasom." Po zverejnení týchto slov napadla Jednotu "Naša zástava" a miestne športové kluby. O tom A. Harčar píše: "Pod ich tlakom hlavný riaditeľ školského inšpektorátu L. Ujváry prinútil Ing. F. Bajuza vystúpiť z klubu a dokonca musel to oznámiť aj v miestnej tlači. Podobne osud čakal aj zamestnancov štátnych železníc Janka Bandáka a Juraja Skalona pod hrozbou prepustenia zo zamestnania, alebo preloženia z Košíc. Aj predstavenstvo pološtátneho priemyselného podniku "Poledniak" si predvolalo svojich zamestnancov Janka Alexyho a Jána Pajora, ktorí boli aj členmi klubového výboru, a dohováralo im, aby vystúpili z klubu. Ako futbalisti môžu hrať v ktoromkoľvek klube, len nie v Jednote. V opačnom prípade sa môže stáť, že budú musieť nastúpiť na vojenskú službu, od ktorej boli doteraz oslobodení, ako pracovníci vo vojenskom podniku." Aj napriek týmto veľkým ťažkostiam zostavila Jednota dve jedenástky, ktoré trénovali dvakrát do týždňa. Hrozby však klub poškodili, lebo Alexy a Bandák patrili medzi najlepších hráčov. Druhý z tejto dvojice musel čoskoro narukovať na front, kde zahynul. Svoje si však odskákal i A. Harčar, o čom napísal: "Pre funkciu v ŠK Jednota ani mňa neminulo šikanovanie. V prvý júnový deň ma predvolali na biskupský úrad, a medzi iným pán biskup mi vyčítal aj to, že som bez jeho dovolenia prevzal funkciu predsedu v športovom klube. Bránil som sa odvolaním na cirkevný zákonník, ktorý pre takúto činnosť kňazov nenariaďuje vyžiadať súhlas ordinára. Ďalej som odôvodnil svoje počínanie tým, že prijatou novou ťarchou chcem zabezpečiť mravné napredovanie novozaloženého združenia. Pán biskup prijal moje odôvodnenie, ale mi zdôraznil, že v budúcnosti pre akúkoľvek funkciu mám si od neho vyžiadať súhlas." Po krátkej existencii klubovej činnosti vojna prerušila aj futbalový život. V roku 1945 bol A. Harčar v prípravnom výbore na privítanie prezidenta. Mal povinnosti neúrekom. Napriek tomu 23. marca zvolal Zväz slovenskej mládeže záujemcov o šport na poradu. "Stretli sme sa viacerí bývalí športoví funkcionári. Porada sa stala pre mňa popudom na oživenie Športového klubu Jednota. O dva dni denník "Demokrat" uverejnil moju výzvu na reorganizáciu športového života pod titulom: ´ŠK Jednota na prahu nového života ´. Záujemcovia o šport a niektorí funkcionári bývalých maďarských klubov KRAC a KVSC prišli na schôdzku do Slovenského katolíckeho kruhu. V rušnej debate sa mi ich podarilo presvedčiť a získať, aby reprezentačný košický športový klub prevzal meno Jednota. Postupne sa podarilo zreorganizovať funkcionársky káder na oveľa širšom spoločenskom základe, než to bolo v pôvodnom ŠK Jednota. Boli to ľudia, ktorí mali záľubu v športe a boli ochotní pre túto svoju záľubu aj niečo obetovať. Neboli to platení funkcionári, ale športoví nadšenci z mestskej správy, z Riaditeľstva železníc, obchodníci a podnikatelia. Zvolili ma za predsedu obnoveného ŠK Jednota. Chceli sme zvýšiť reputáciu klubu, preto sme sa rozhodli požiadať prítomných ministrov o prijatie čestného členstva v ŠK Jednota v nádeji, že azda nás aj hmotne pod
S funkcionármi, najmä zo železničiarskeho klubu, medzi ktorými som mal aj osobných priateľov, prišli i športovci a dobrí futbalisti Hučka, Klimek, Kertész, Kaincz, Leško, Nepko, Pollák, Pásztor, Skrežina. Prihlásil sa aj gymnazista Milan Danko z Prešova." Nielenže prestúpil do Jednoty, ale svojho predsedu navštevuje dodnes.
Taký bol teda odrazový mostík Jednoty na povojnovej ceste k prvým úspechom. Jej predseda A. Harčar si získal nevšedné uznanie, lebo po oslobodení bol aj prvým predsedom Východoslovenskej futbalovej župy. Možno pre klub, v ktorom športovo-technickú časť prenechal iným, by urobil ešte viac. Prišiel však štyridsiaty ôsmy rok. Popri iných vykonštruovaných krivdách mu práca vo futbale ešte priťažila. Ako to už v tých časoch bývalo, skončil v Leopoldove. Keď sa vrátil domov, z Jednoty už bolo Dynamo. Sám nevie prečo. Nevie do akej miery táto zmena súvisela s jeho menom, či inými udalosťami. On ani to nezisťoval a k futbalu sa nedostal. Z Košíc musel odísť a vrátil sa sem až po roku 1989. Nestrpkol. A k svojej výbornej kondícií na vysoký vek s úsmevom dodáva: "Možno, pomohli mi k nej aj ťažké chvíle, ktoré som musel prežiť." Napriek tomu všetkému je dnes najstaršou žijúcou legendou košického futbalu. V jeseni roku 1943 bol na štadióne na Solovjevovej ulici vtedy patril klubu KRAC na prvom majstrovskom stretnutí Jednoty v najnižšej II. triede hornovidieckeho okresu, v ktorom zdolala MOVE Miskolc II 3:1 v zostave: Fabián Bernáth, Vodička I., Polák, Pajor, Stenina, Čorba, Krešák, Aleš, Perík, Vodička II. Bol to predvoj veľkého klubu, ktorý bol po roku 1945 ozdobou a lákadlom košického futbalu. Aj zásluhou nevšedného, ale v najpopulárnejšom športe už dávno zabudnutého jubilanta, hoci takých vzácnych klenot na Slovensku už veľa niet. Stále je však čas hriechy minulosti napraviť.
