nasledujúci údaj : na Zemi približne 63 % ľudí konzumuje chlieb. Pochopiteľne uplynulo niekoľko sto, ba až tisíc rokov, kým sa chlieb nezačal vyrábať z dnešných surovín a objavil sa v tej podobe, ktorú poznáme dnes. V skutočnosti človek musel prejsť dlhú cestu, kým sa naučil pestovať obilie, z obilia zomlieť múku a z pripravenej suroviny si prichystať obilnú kašu. Obilnú kašu neskôr vystriedali rôzne obilné chlebové placky a až tak vznikol skutočný pečený chlieb.

Stopy po pečení chleba nájdeme už v praveku. Rimania, Kartágovia a väčšina talianských národov sa živili v najstarších dobách múčnou kašou, pripravovanou na stupách z pražených obilných zŕn.

Prvé správy o výrobe chleba siahajú pravdepodobne do Egypta. Takže za "vynálezcov chleba", resp. za vynálezcov pekárskeho remesla sa pokladajú Egypťania. No príprava chleba v tom čase, bola veľmi jednoduchá. Obilné zrná drvili pomocou kameňov, v kamenných ručných drvičoch. Tieto práce vykonávali najčastejšie ženy. Ručné drviče po čase vystriedali mlyny, otáčané zvieratami a mlyny na vodný pohon. V neskorších dobách zdokonalili aj výrobok, čiže k príprave chleba sa začala užívať múka.

Podľa archeologických nálezov medzi najstaršie obilniny patrili pšenica a jačmeň. Obilniny ako proso, pohánka, raž a ovos boli tiež známe, ale až v období skorého stredoveku pribudli medzi hojnejšie pestované. Približne v období sťahovania národov sa zmenila surovina pravekého chleba. Ľudia sa zoznámili so žitom /ražou/, ktoré sa svojím zamatom a výživnosťou čoskoro stalo základnou surovinou. Mimochodom ražná múka zostala až do 18. storočia surovinovou základňou k príprave chleba. Aj v Nemecku, kde začali piecť chlieb až v stredoveku mali vo väčšej obľube v 19. storočí chlieb ražný ako pšeničný. Situácia bola podobná aj v škandinávskych krajinách.

V čase slabšej úrody sa pšeničná múka miesila s múkou žitnou, alebo žitná s jačmennou, prípadne aj rozomletým sušeným hrachom a zemiakmi. V období hladomorov sa do múky pridávali žalude, kôra stromov či slama.

V Starom Egypte bol pšeničný chlieb najdôležitejšou potravou. Aj v starých písomných pamiatkách Egypťanov sa dočítame, že denný prídel robotníkov na pyramíde tvorili štyri pecne chleba, dva džbány piva, cibuľa a cesnak.

Egypťania obilie rozomieľali medzi kameňmi, neskôr pomocou mlynov. Múka na chlieb nebola mletá tak na jemno ako je tomu dnes a mimo iné obsahovala aj mikroskopické čiastočky kremeňa a ďalších nerastov, ktoré sa odrobovali z kameňov používaných k mletiu obilia. Pretože takáto múka ešte obsahovala aj zvyšky slamy, preosievala sa cez papyrusové sitá. Cesto na chleba sa skladalo z múky, kvasníc, soli (používala sa len soľ ťažená, morská soľ bola považovaná za nečistú), vody, mlieka, korenín a niekdy aj vajec a masla. Podľa chuti mohol byť pridaný med, sezam či rôzne druhy ovocia. Z korenín k ochuteniu najčastejšie používali: kmín, kôpor, horčicu, majoránku, fenykel, anýz a tymián. Cesto sa potom miesilo v hlinených nádobách. Samotný chlieb sa piekol na okraji ohniska, alebo sa kládol do rozpáleného popola. Obr. č. 1. Jedol sa vždy čerstvý, lebo po vychladnutí rýchlo stvrdol. Okrem bochníkov podobných našim, chlieb piekli vo forme rôznych tvarov, placiek a dokonca bol modelovaný aj do rôzných figúrok. Podľa tvaru chleba, jeho zloženia a hrubosti múky rozoznávali v Starom Egypte až päťdesiat druhov chleba. Niekedy mali aj výrobcovu pekársku značku. Na pečenie základnej potraviny nevyužívali len obilnú múku. V období záplav, keď hladina Nílu stúpala a obilie nebolo kde zasiať, využívali starí Egypťania kvety lotosu. Kvety sušili na slnku, stred lotosu podobný makoviciam drvili a z tejto múčky piekli chlieb.

Susedia Egypťanov v Mezopotámii pripravovali chlieb podobným spôsobom. Aj starovekí Gréci sa naučili od Egypťanov. Chlieb sa však nestal hneď ich základnou potravinou dlho súperil s obilnou kašou a neskôr aj s plackou z jačmennej múky, zvanou "maza" sušenou na slnku. Keďže placka bola dosť tvrdá pri konzumácii sa namáčala do vody, alebo mlieka. Tento zvyk sa u Grékov udržal veľmi dlho, a tak ešte v antike sa raňajkoval chlieb namočený vo víne, neskôr posypaný syrom a cesnakom. Lahôdkou pre obyvateľov Grécka sa stal v bochníku chleba zapečený syr, zelenina či rôzne druhy ovocia. Zvláštnosťou starovekého gréckeho kuchárskeho umenia bol chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou.

Každodennú stravu Grékov tvorila pšenica, z ktorej sa robieval chlieb, posúchy, kaša a placky. K nim sa pridávali olivy, kozí alebo ovčí syr, zelenina (repa, kapusta, šalát, uhorky, reďkovka, chren) a ovocie (figy, jablká, orechy, hrozno). Jedlá ochucovali olivovým olejom a mnohými druhmi korenia. V Grécku sa chlieb používal aj namiesto príborov, na vytieranie omáčok, alebo nahrádzal funkciu obrúskov, keď sa doň utierali ruky a ústa. Vôbec chlieb v stredoveku plnil viacero funkcií: bol pokrmom, tanierom a príborom zároveň.

Hoci sa starovekí Gréci naučili pripravovať chlieb od Egypťanov, v Aténach pripisovali "vynájdenie" chleba bohovi Dionýzovi. Podľa gréckej mytológie malého Dionýza vychovali Nymfy v Nyse na tajomnom mieste. Blúdil po svete, od Perzie do Arábie až po Áziu. Na svojej ceste po Frýgii sa Dionýzos stretol s bohyňou úrody, ktorá ho zasvätila do svojich mystérií. Zasvätený Dionýz potom dal ľuďom chlieb. Na jeho sviatky tzv. "dionýzie" sa konali obchôdzky s chlebom veľkých rozmerov.