vojakov, niet chudobných ani bohatých, niet zradcov ani obetí. Všetci sú si rovní. Na tých miestach piety je len bezbrehá tíšina...
"... naložili nás do dobytčích vagónov. Viac ako 60 ľudí. Bolo nám tesno. Mnohí zomreli postojačky cestou. Nik nevie, ako sa volali, kde sú pochovaní. Dostali sme prídel na cestu. Päť malých bochníkov chleba. Bolo v nich viac prímesí než múky. Mysleli sme si, že je to prídel na jeden deň, ale celých desať dní sme už nedostali nič...," podáva svoje svedectvo 90-ročný JUDr. Ivan Kováč z Košíc, možno posledný žijúci svedok zo Slovenska a spoluväzeň A. Solženicyna. Túto univerzálnu výpoveď som si zapísal asi pred rokom. Hľadačstvo ľudského bytia zacielené do najtajnejších väzieb človeka. Skúma nadčasové dimenzie etických a morálnych odkazov. Tabuizovaná téma odvlečených občanov Slovenska do ZSSR po skončení II. svetovej vojny je dodnes zahalená desivými tajomstvami. Informačný odmäk nastal až po roku 1990.
Konfederácia politických väzňov Slovenska a Slovenská asociácia násilne odvlečených disponujú dokumentmi, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť a publicitu.
Pochody smrti. V roku 1945 dostala krídla cynická veta: "Nemajte zľutovanie, súdruhovia, veď ‚otec' národov Stalin je s nami..." NKVD v spolupráci so ŠtB tajne po nociach odvážali nevinných ľudí do rakúskeho Bádenu, kde ich v stredisku špionážneho centra NKVD v zámku Kitzelsdorf držali v zajatí až do januára 1955. Odtiaľ nasledoval transport do Kyjeva. Vojenský tribunál zajatcov formálne vypočul a všetkých do jedného odsúdil na vysoké tresty, ktoré si odpykávali v smutne známych gulagoch. Mnohí pracovali v neľudských podmienkach na stavbe sibírskej magistrály. Z tzv. filtračných táborov v Usoliji boli odosielané úmrtné oznámenia adresované na Slovensko. Mnohí velitelia pracovných táborov tresty svojvoľne predlžovali. Bývalý letecký dôstojník maďarskej armády Antal Kulčár z Miškovca strávil v gulagu 46 rokov. Domov sa vrátil v roku 1990. Z jeho výpovede vyplynulo, že na Sibíri je ešte vyše 1 200 väzňov. Tento svedok bol v roku 1993 pozvaný do Helsiniek, aby na pôde OSN poskytol svoje svedectvo. O krutostiach v pracovných lágroch podali svedectvá aj ďalší bývalí väzni. Norbert Mišura z Košíc, Stanislav Nurka z Michaloviec, Vladimír Juskiva z Prešova... Ich výpovede sú otrasné a desivé zároveň.
Pozostalí tisícky odvlečených občanov Slovenska dodnes nepoznajú miesto posledného odpočinku svojich drahých blízkych. Mnohí ešte dúfajú, všeličo sa stáva... V nuzalskom gulagu na ďalekom Sibíri podľa odtajneného zoznamu za jediný rok 1946 zomrelo 231 väzňov zo Slovenska. Mnohí úradne vyhlásení za mŕtvych sa po čase vrátili domov. Boli to však iba ojedinelé prípady.
V roku 2001 sa vrátil jeden z posledných väzňov v gulagu. Zabudol na plynulú reč i to, ako sa volá. Po čase sa jeho zdravotný stav zlepšil, spomenul si na meno, rodinu, ale podal aj svedectvo. V zabudnutých trestaneckých táboroch a psychiatrických ústavoch živoria ľudské trosky, na ktorých úrady zabudli a možno aj sám Pán Boh. "V Rusku ešte stále fungujú gulagy," píšu britské noviny Independent. Na odľahlých miestach severného Uralu sa nachádza asi 120 pracovných táborov, ktoré sa používajú od 30. rokov minulého storočia. Podstatné zmeny v týchto gulagoch nenastali, iba ak to, že namiesto politických väzňov a disidentov sú tam umiestňovaní vrahovia a teroristi. Všeobecne sa predpokladalo, že gulagy, ako ich opísal A. Solženicyn sú dávnou minulosťou. Prof. Judith Pallotová, z univerzity v Oxforde, precestovala celý ďaleký Sever a doslova napísala: "Väzni v Rusku si odpykávajú tresty tisíce kilometrov od miesta, kde spáchali zločin..."
V zabudnutých ruských gulagoch dohárajú posledné sviečky. Zdravý buď, cézar imperátor, na smrť určení ťa pozdravujú...! Československé komunistické špičky po skončení II. svetovej vojny zabudli na Masarykovo "Ježíš a ne Cézar..." Dokončili to, čo už Hitler nestihol. Cez päťdesiattisíc nevinných ľudí odvliekli do lágrov smrti. Vysídlovanie a vyvražďovanie vlastného národa sa konalo v období, keď sa začal budovať socializmus. Vtedajšia vláda nerešpektovala ani vlastný program, ktorý prijala v apríli 1945 v Košiciach.
Mladá generácia by si mala prečítať knihu spisovateľov Ernsta Paula a Leopolda Kreutza. Je to síce útla knižočka, avšak plná ukrutností a násilia pri pochodoch a transportoch smrti.
Ing. Ladislav Gooz z Košíc, trúchliaci pozostalý si spomína na najsmutnejšie Vianoce svojej rodiny Pavla Zavadkaya z Veľkých Kapušian (okres Trebišov).
Vianoce roku 1945. Pavol Zavadkay kráča ulicami mesta. Kroky ho vedú k jeho rodinnému domu, ktorý mu fašistickí úradníci skonfiškovali. Pre fašistický režim bol nespoľahlivý a vyhlásili ho za kolaboranta. Domček bol pekný, mohol sa niekomu zapáčiť. Zastavil sa pri svojom dome. Sledujú ho zlé oči. Zrazu sa pred ním objavia dvaja muži v dlhých kožených kabátoch a jeden samopalčík "v pufajke". Patrola NKVD. Vojak odistil samopal. Odznela osudná veta: "malenkyj robot..." Neskôr mu jeden z vyšetrovateľov strhol z ruky hodinky: "Už ich nebudeš potrebovať..." Zatkli ho priamo na ulici bez udania dôvodu. Museli nastúpiť na korbu otvoreného auta. Boli premrznutí, mokrí a vydesení. Pavol Zavadkay bol pridelený do lágra Martinsk na Sibíri. Odtiaľ ho previezli do omského lágra. Bola to väznica ešte z čias Kataríny Veľkej, kde bol svedkom nesmierne dojímavej udalosti. Väzni z cárskych čias, revolucionári rôznych období, keď prechádzali vedľa jednej cely s úctou snímali čiapky, hlboko sa poklonili... Na dverách cely bola umiestnená tabuľka, ktorá hlásala, že za týmito dverami si odpykával trest na nútených prácach F. M. Dostojevskij... S podobným zážitkom sa stretli viacerí slovenskí väzni v Omsku.
JUDr. I. Kováč, ktorý v roku 2001 bol navrhnutý na najvyššie novinárske vyznamenanie Ceny Egona Ervina Kischa, taktiež prešiel omským peklom, kde sa osobne stretol s A. Solženicynom, ktorý svojmu spoluväzňovi veľmi pomohol. Neskôr, keď sovietske úrady A. Solženicyna vypovedali do zahraničia, prepašoval do Mukačeva 850-stránkový rukopis svedectiev z lágrov. Osud chcel, aby sa rukopisy dostali do USA k Solženicynovi, ktorý ich zaradil do Všeruskej bibliotéky. Aj v prípade I. Kováča sa neskôr jasne dokázalo, že jeho zavlečenie do ZSSR bolo dielom ŠtB a NKVD. Vina na jeho únose padá na hlavu štátnych orgánov.
Životné osudy dvoch odvlečených občanov pripomínajú časy, keď štátny teror dominoval nad právom a spravodlivosťou. JUDr. Kováča zatkli po februárových udalostiach (1948!) priamo na ulici v severných Čechách v Jeníkove. Dnes už nebohého pána Zavadkaya tajná polícia dostihla taktiež na ulici. Bez udania dôvodu nasledovali mučiteľské metódy vyšetrovania, potom strastiplná cesta na Sibír.
Poskladaním mozaiky neľudského utrpenia a dodnes neznámych osudov z výpovedí ešte žijúcich svedkov možno raz vznikne ucelený obraz o tragédii desiatok tisícok ľudí z celej Európy, ktorí prešli peklom na zemi zvanom gulag.
Trvalo 60 rokov od skončenia II. svetovej vojny, keď sa ruské vedenie rozhodlo odtajniť dokumenty vražedného mechanizmu Stalinovej NKVD. V slovenských mestách tajná polícia ŠtB začala veľkú poľovačku na nevinných ľudí. Ani Solženicyn vo svojej knihe Súostrovie gulag nestihol povedať všetko. Dokumenty z tých čias štátneho teroru opatrené všemocnou pečaťou "sovršeno-sekretno" čakajú na nových Solženicynov. Ľudia majú právo vedieť, kto ich zrádzal, kto vydával na potupnú smrť tisíce nevinných...
A ešte jeden dokument. Povereníctvo vnútra v Bratislave dňa 12. júla 1949 vydalo nasledujúcu informáciu: "Oznamujem, že ani približný počet zajatcov internovaných zo Slovenska do ZSSR sa nedá s istotou ustáliť..." Také to teda boli roky. Mnohí, ktorí sa vrátili z pekla gulagov, báli sa prehovoriť. Dokonca ani po roku 1990... Mnohí bývalí komunistickí pohlavári sú aj dnes na najvyšších štátnych postoch. "Viete to pochopiť?" pýta sa Ing. Gooz. Podľa jeho skúseností štátny teror voči občanovi trvá podnes. "Úradne som zdedil rodinný dom po strýkovi Zavadkayovi vo Veľkých Kapušanoch. Do dnešného dňa však v ňom nemôžeme bývať. Oslovili sme aj prezidenta Schustera. K zločinom a neprávostiam komunistickej éry ostal ľahostajný a nevšímavý...," hovorí ďalej Ing. Gooz. To všetko so stíšeným hlasom. I to o čomsi svedčí.
Pavel Zavadkay sa po desiatich rokoch vrátil domov. Mal šťastie, prežil. S manželkou Matildou sa presťahovali do Košíc. Po krátkom čase však na následky utrpenia v lágri zomrel. Pani Matilda bola známa oddaná pracovníčka Medzinárodného červeného kríža. V povojnových rokoch po celej Európe zháňala lieky a tajne posielala do gulagov v nádeji, že sa dostanú aj jej manželovi Pavlovi. Nevolali ju inak ako "slovenská Matka Tereza".
Dnes už nežijú. Malátny postoj úradov a prezidenta SR R. Schustera k pozostalým zo sibírskych lágrov je skutočne nepochopiteľný. Vyzerá to tak, akoby úrady vo Veľkých Kapušanoch čakali, aby spravodlivosť nastala až za bránami svätého Petra.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
