vzrušujúcejšie než monotónne bitky a poľovačky. Táto móda a zábava trvali stáročia. Hrad Veľká Ida nepatril medzi strategické. Nočné signálne ohne bolo vidno iba na Turnianskom hrade. Nebol ani "bohatý zlatom", ako by to povedal Schliemann, ktorý jediný uveril Homérovi a spojil mýtus, legendu a povesť do jedného celku. Výsledok, ohúril celý vedecký svet svojimi objavmi.
Hrad Veľká Ida sa do slovenských dejín dostal vďaka hrdinským cigánskym bojovníkom, ktorí boli presvedčení, že ich vajda Čori pochádza z rodu egyptských faraónov...
Pešníkom k hradu sa zakráda osamelá postava. Spoza mrakov vykukne neúčastný bledý mesiac. Mŕtvolný svit prikuje tieň k zemi. Neďaleko medzi kmeňmi stromov dohárajú nočné táborové ohne cisárskeho generála Puchaima. Vojsko spí, drieme aj stráž, oči vojakov sú nadránom menej ostražité. Čoskoro nastane úsvit. Cigánsky vajda Čori opatrne nadvihne hlavu. Nič podozrivé. Mačacími pohybmi jemne našľapuje, krok po kroku sa blíži k hradu. A keď prvé lúče vychádzajúceho slnka sa oprú o vrcholce stromov, vajda Čori už vzrušeným hlasom, divo gestikulujúc rukami prináša hroznú zvesť. Hradný pán Fraňo Perényi spočiatku neverí. Pristúpi k oknu a v diaľke medzi stromami aj on zbadá dohárajúce pahreby cisárskeho tábora. Na krik a lomoz sa zobudí aj Gašpar Serédy, hlavný veliteľ a kapitán mesta Košice, ktorý tú noc bol náhodou na hrade. V diaľke aj on po chvíli pozorovania rozoznal ohne v cisárskom tábore. Písal sa rok 1557 a hradu Veľká Ida hrozilo smrteľné nebezpečenstvo.
Hovorí sa, že nešťastie nechodí samo. Neprítomnosť veliteľa mesta Košice využíva pre svoje plány Ján Zápoľský. Tri mešce zlata pre námestníka Gašpara Serédyho prevážili prísahu vernosti mestu Košice, ktoré sa na čas dostávajú do područia Zápoľského. V roku 1538 majiteľom hradu Veľká Ida bol strážca koruny a súčasne aj sedmohradský vojvoda Peter Perényi. Uhorský kráľ Ján Zápoľský ho poveril delikátnou úlohou.
Ozbrojený sprievod na čele s vojvodom Perényim sa vydáva do hlavného mesta Poľska. Príkaz kráľa, odprevadiť do Uhorska dcéru poľského kráľa Žigmunda, ktorá bola zasnúbená s Jánom Zápoľským. Parádny sprievod "tisícov" zbrojnošov došiel až pod múry hradu Veľká Ida. Cestou všade vzbudzoval veľký obdiv. Bola to udalosť roka. Nehoda na kočiari spôsobila, že budúca manželka uhorského kráľa strávila v komnatách hradu niekoľko dní. Málo známy hrad tým vstupuje do dejín Uhorska.
Vtedy nikto netušil, že pokojný život na nížine sa šmahom zmení na krutú vojnovú drámu. Hlavnú úlohu v tomto scenári však nezohrá dobre vyzbrojené cisárske vojsko, ale hŕstka sfanatizovaných bojovných Cigánov. Na ich čelo sa postavila záhadami opradená postava vajdu Čoriho. Slávna bitka trvala celých dvadsať dní. Nakoniec brutálna sila cisárskych vojakov zvíťazila. Stalo sa to 17. augusta 1557. Generál Puchaim pána hradu Fraňa Perányiho dal odvliecť v putách a hanbe na hrad vo Veľkom Šariši. Hrad vo Veľkej Ide postihol podobný osud ako ostatné sídla mocných oligarchov. Vojaci hrad zbúrali a od toho času chátral, nemal ho kto obnoviť. Dnes vieme, že v každej legende a ľudovej povesti sa nachádza aj utajená skutočnosť. Nebolo tomu inak ani vo Veľkej Ide.
Rómovia, ktorí žijú v súčasnosti vo Veľkej Ide, takmer úplne zabudli na svojho slávneho predka vajdu Čoriho, ktorý ako prvý Cigán v Európe a možnože aj na celom svete sa stal neobmedzeným pánom veľkého hradu a nositeľom kľúčov od vstupných brán a pivníc. Medzitým však cisárske vojsko sa priblížilo k hradu na dostrel húfnic. Zvedovia priniesli generálovi správu, že na hrade niet streliva ani potravín. Bol presvedčený, že jediným rozhodným a zdrvujúcim útokom hrad dobyje. Generál mienil a vajda Čori menil. Urobil čosi, čo by v takomto položení neurobil ani jeden vojvodca. Spoza pása vytiahol kľúče od pivníc a dal príkaz vyvaliť posledné sudy s vínom na nádvorie. Cigánske vojsko privítalo rozhodnutie vajdu s pekelným revom nadšenia. Generál udivene vzhliadol k múrom hradu. Doposiaľ sa s podobnou obrannou stratégiou nestretol. Cigánski obrancovia hradu potúžení a posmelení vínom neprestali s pekelným revom. Vojsku v meči a brnení ukazovali istú časť tela, hrozili päsťami a začali páliť z húfnic. Strely ale lietali opačným smerom než stálo udivené vojsko. Generál uvažoval o správach zvedov. Keby on bol obrancom hradu, tak by rozhodne šetril strelivom. Zrejme tam budú mať dostatočné zásoby potravín a streliva, keď takto plytvajú. Zvedovia sa mohli mýliť. Stratég Čori mihnutím ruky všetkých súkmeňovcov povýšil na kapitánov. Cigánska krv sa rozpaľovala ako kujné železo v ohni. Mazaný a skúsený generál svoju stratégiu staval na rýchlom víťazstve. Porada v hlavnom stane s veliteľmi ho utvrdila, že hrad má dostatok zásob a jeho dobytie by trvalo dlhší čas. Lomoz a rev na hradných múroch neprestávali. Keď obrancovia hradu videli nerozhodnosť cisárskych vojakov, považovali to za svoje víťazstvo. Rev a krik obrancov hradu bolo počuť na veľkú vzdialenosť. Víno sa minulo, nebolo čo strieľať. Generál bol rozhodnutý vydať príkaz k ústupu. Zaznel signál. Trubač zatrúbil na ústup. Niekoľko húfnic zapadlo do bahna, čo spomalilo odchod vojska.
Historické víťazstvo si však obrancovia hradu naštrbili predčasnou radosťou. Volali na vajdu, aby sa prišiel pozrieť, ako zahnali obávané vojsko. Niekto otvoril bránu hradu. Ustupujúca jazda však zrazu otočila kone a cvalom sa pustila do útoku. Obrancovia boli prekvapení a zaskočení. Víno zapôsobilo. Pokiaľ stihli zatvoriť ťažkú bránu, jazdci už stáli na nádvorí. Čakali tvrdý odpor, dočkali sa víťazstva takmer bez boja. Obrancom hradu však nikto nemohol uprieť, že celých dvadsať dní dokázali čeliť najslávnejšiemu generálovi cisárskej armády. Túto udalosť nemožno zamlčať. Patrí k dejinám hradu vo Veľkej Ide, ktorý sa dlho hrdil názvom Čorihrad...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
