škole pre pracujúcich. Bol redaktorom Mladej fronty dnes a v roku 1967 založil spolu so Zdeňkom Svěrákom Divadlo Járy Cimrmana (DJC), kde autorsky i herecky pôsobí dodnes. Svoj osobitý intelektuálny humor s prvkami absurdity, grotesky a paródie uplatnil so Z. Svěrákom nielen v divadelných hrách, ale i vo filmoch (napr. Jáchyme, hoď ho do stroje, Na samotě u lesa, či Marečku, podejte mi pero). Napriek tomu pociťoval pretlak svojej divadelnej energie, a tak sa rozhodol využiť ju v Studiu Láďa, ktoré pred niekoľkými rokmi založil. Tento krok však neznamenal "rodinný rozchod" s cimrmanovcami. Práve naopak, Ladislav Smoljak je aj naďalej hnacím motorom DJC, ktoré sa v Košiciach nedávno predstavilo. Ešte prv, než sa však herci postavili na dosky znamenajúce svet, poskytol nám L. Smoljak tento rozhovor.
Na východe ste sa predstavili hrou Afrika. Aký ohlas má toto predstavenie v Čechách?
- Darí sa nám. Nová hra má stále najväčší úspech, lebo okrem ľudí, ktorí prídu do divadla po prvý krát, je tam aj sila ľudí, ktorí k nám chodia na všetko a nie len raz. Takže novinka má stále najväčší nápor.
Prečo ste sa tentokrát rozhodli poslať Cimrmana do Afriky?
- Z tých 13 hier, čo má cimrmanovské divadlo v repertoári, je každá z inej oblasti - máme rozprávku, operetu, detektívku, historickú drámu... A tak sme si so Svěrákom povedali, že Cimrman ako cestovateľ ešte nebol spracovaný. A keďže má cestovateľstvo veľkú tradíciu v Holubovi - najznámejšom českom cestovateľovi, ktorý chodieval do Afriky, tak sme ho poslali v jeho stopách.
Cestovateľ musí byť zdatný v jazykoch, ako ste na tom s cudzími rečami vy?
- Práve som si uvedomil, že veľmi dobre ovládam pasívne slovensky. A trošku horšie pasívne nemčinu. (úsmev)
A ako zvládate modernú techniku?
- V internete som ešte dosť chudák. Ale mám mladú manželku, ktorá sa v tom vyzná, tak to rieši za mňa. Ja vôbec počítač a internet zvládam iba do tej miery, že viem rozposlať maily.
So Zdeňkom Svěrákom sa na divadelných doskách stretávate iba málo, pretože sa alternujete. Kde sa teda vídate?
- Vídame sa ešte v starších predstaveniach, ktoré dodnes hrávame a potom, keď sa ako lídri divadla Járy Cimrmana stretávame, aby sme vyriešili nejaké problémy.
A súkromné stretnutia?
- My sme si jeden druhého za tých 45 rokov, čo sa poznáme, užili toľko, že už nemáme potrebu stretávať sa súkromne.
Keď prezident Havel odchádzal zo svojej funkcie, uskutočnilo sa veľké podujatie, na ktorom ste nechýli ani vy. Aký máte k nemu vzťah?
- Poznáme sa už od mlada, dokonca sme spolu napísali synopsu nejakého filmu, ktorá sa nepodarila a ktorú sme nedokázali presadiť. Takže stýkame sa, ale nie sme takí dôverní priatelia, že by sme sa museli stále vidieť. Ale stretávali sme sa aj v čase, keď sme my síce nepatrili do disidentského kruhu, ale trúfli sme si navštíviť ho napr. keď sa vrátil z väzenia. Riskovali sme tým, že nás pritom niekde filmujú, no našťastie sme to ustáli a on nám to nikdy nezazlieval. Práve naopak, vravieval, že my sme sa ho nestránili tak, ako iní ľudia.
Jára Cimrman je známy ako veľký vlastenec. Ste taký aj vy?
- Ja som menej naivný vlastnec, ale je to vo mne tiež, lebo vždy, keď sa nám Čechom niečo podarí, tak ma to zahreje pri srdci a niekedy som aj dojatý.
Vraví sa, že správny chlap má milovať ženy alebo aspoň vlasť. Čo z toho milujete viac?
- Ja už som vo veku, keď už viac milujem tú vlasť. Naozaj.
V Divadle Járy Cimrmana nemáte ženy. Nechýbajú vám?
- V divadle rozhodne nie, lebo hry už sú písané tak, aby tam ženská byť nemusela.
Ale prečo ste ich apriori vylúčili?
- My sme vznikli ako chlapská partia s jednou jedinou ženou, režisérkou Helenou Filipovou. Tá však po čase odišla, a tak sme opäť ostali iba samí chlapi. Keďže sa nám to osvedčilo, tak sme pri tom ostali.
Nie je v tom teda žiadna predpojatosť či domienka, že by sa žena nevedela zaradiť do vášho kolektívu? Alebo sa nedajbože obávate, že by vám ho rozbila?
- My sme medzi sebou mali ženy, napr. šatniarky, dokonca jedna kulisárka bola žena a dodnes tam máme kostýmerku, ktorá medzi nás dva krát mesačne príde, pozrie, čo treba opraviť, pozrie si divadlo, popije s nami pivo...
A ženy-herečky sa netúžili dostať do vášho koletívu?
- Raz ma oslovila jedna slovenská herečka, ale ja som jej, žiaľ, musel povedať, že pre ňu nemáme úlohu, lebo keď aj ženskú rolu máme, tak je napísaná tak, aby ju hral chlap.
Myslíte si, že je zaujímavejšie, keď ženu stvárňuje chlap?
- Ono je to až vulgárna záležitosť, že hlúpy komik, keď chce rozosmiať publikum a nemá na to, aby vymyslel niečo vtipného, tak sa oblečie do ženských šiat, piští a má úspech hlavne u ženského publika. Ale my toto nepestujeme, robíme to rafinovanejšie. Je v tom aj vtip.
Okrem tohoto divadla máte aj Štúdio Láďa, ktoré ste si vraj založili preto, lebo ste nevedeli, čo s energiou. To ju naozaj nemáte kam inam investovať, že sa púšťate do ďalšieho divadelného projektu?
- Divadlo Járy Cimrmana beží, takže chodím do práce tak 15-krát do mesiaca. Ale mám možnosť robiť aj iné veci. Zdeněk robí filmy a ja Láďu.
Takže si bez umenia neviete predstaviť ani len krátku chvíľu svojho života?
- Neviem, ja o tom takto nepremýšľam. Proste robím, čo ma teší a na čo mám chuť. Takže hrám divadlo a píšem hry.
Máte aj nejaké neresti?
- Nefajčím, pijem striedmo, žijem zdravo...
V šou biznise pôsobíte už nejaký ten rôčik. Zmenilo sa niečo v priebehu tých rokov?
- Myslím, že si ľudia zvykli na to, že divadlo má úspech a že je stále vypredané, žne veľký potlesk a že sa tam chodí už iba ako do zamestnania. Trošku ma mrzí, že to už nemá nádych toho, že sa naň človek teší ako na vzácnu chvíľu.
A čo sa týka vzťahov, zmenilo sa toho veľa?
- Ani nie. Naše vzťahy so staršími kolegami v podstate vydržali dodnes rovnaké a tí čo k nám prišli neskôr, sa rýchlo dostali do kolektívu.
Ale nie je situácia dravejšia?
- U nás sa dravosť neprejavuje, pretože divadlo je naše, ja som autor a režisér a hru napíšem tak, aby každý dostal úlohu. Takže nie je dôvod na prehnanú dravosť.
Keď si spomeniete na uplynulé roky, ste spokojný s tým, čo ste dosiahli alebo máte ešte nejaké nesplnené sny a túžby?
- Ja som bol v každom okamihu svojho života spokojný s tým, kam som sa dostal. Samozrejme, nie s tým, čo sa mi prihodilo, napr. keď vám umrie mamička, otec alebo iné rodinné tragédie. No to sú okamihy, ktoré sa nedajú ovplyvniť. A čo sa týka uspokojenia, bol som uzrozumený s tým, že som bol taký chudobný, ako som bol alebo že som takto stredne bohatý, ako som. Vždy mi to stačí...
Je niečo, čo svojmu osudu vyčítate?
- Nie. Keď ho porovnávam s osudmi iných ľudí, musím uznať, že sa ku mne choval prívetivo. Lebo ja sa nepozerám na tých najbohatších a najslávnejších, ale na tých, čo sú na tom najhoršie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
