najväčší prirodzený monopol v oblasti sieťových odvetví na Slovensku vyplatiť svojim vlastným privatizérom v priebehu troch rokov 1,2 miliardy Sk. Tunel objavil Rusko (resp. zástupcovia štátu v SPP) a na svetlo sveta vyniesol Fico. Obom treba poďakovať, lebo to naozaj vyzerá na obrovskú nehoráznosť.
Takýto "kontrakt" medzi firmou a časťou jej vlastníkov je klasickým príkladom okrádania spoluvlastníkov formou vyvádzania peňazí z podniku cestou platieb za fingované služby. Najlepším dôkazom, že máme do činenia s podfukom, sú práve dve navlas rovnaké zmluvy na to isté "plnenie" - jedna pre Gas de France a druhá pre Ruhrgas. Jednoznačne z nich plynie, že dvaja nadobúdatelia 49 percent akcií SPP sa medzi sebou dohodli na okradnutí 51-percentného štátu. Tvrdenie Ivana Mikloša, že žiadny tunel sa nedeje, lebo privatizačná zmluva hovorí o platbách za know-how, vôbec nevyvracia podozrenie, keďže dva totožné kontrakty na totožné služby nestrpia inú interpretáciu, než tú, že ide o krytie pre vyvedenie peňazí z firmy. Okrem toho, Miklošovo vysvetlenie spochybňuje jeden z jeho vlastných ústredných argumentov pre predaj SPP, ktorým predsa bolo - okrem iného - doniesť do firmy know-how.
Absurdné je teda aj vyjadrenie predsedu predstavenstva SPP Bouclyho, že "privatizačná zmluva nehovorí o tom, že by súčasťou kúpnej ceny bol aj nový know-how". To je vynikajúce - kúpia podnik, ale know-how nechajú doma. Potom nie je jasné, prečo sa do tendra o SPP neprihlásil Peugeot, Danone či Air France - predsa ak know-how nemá byť "venom" nadobúdateľa, ktoré prináša do zväzku, je úplne jedno, z akej oblasti podnikania privatizér pochádza.
Prekvapuje a znechucuje metóda, ktorú na Slovensku preslávili už v polovici deväťdesiatych rokov tunelári prvej generácie. Dnes sa používajú spôsoby rafinovanejšie; zmluva na fiktívnu službu je najprimitívnejšia finta, charakteristická pre tzv. zlatokopeckú éru transformácie, keď legislatíva a kontrola dovoľovali temer všetko. Gas de France a Ruhrgas akoby boli presvedčení, že SR je akási rozvojová džamahírija s úplne nerozvinutým právnym prostredím. Ešte väčšmi znechucuje podnikateľská stratégia, ktorú týmito zmluvami obnažili. Vyzerá to tak, že francúzsky i nemecký gigant chcú z SPP čo najrýchlejšie vyťahať peniaze, ktoré do kúpy investovali. Ich zámerom v prvom pláne teda nie je podnik zveľaďovať, ale využívať ako žilu na zlepšenie svojho "cashflow".
Je to skľučujúca skúsenosť, lebo povedie len k prehĺbeniu už i tak vysokej nedôvery v privatizáciu a zahraničných vlastníkov. Slovensko, kde sa stále viac verí štátu ako súkromnému sektoru, by pritom potrebovalo práve opačný signál. (Podľa prieskumu OMVSRo s predajom "strategických podnikov nesúhlasí 82 percent občanov, súhlasí 12%). Na strane druhej treba vidieť, že Gas de France ani Ruhrgas nie sú štandardný súkromný kapitál, ale v podstate tiež štátne firmy. Gas de France dokonca stopercentne. Takže zase až taký šok táto "transakcia" byť nemusí.
Bude zaujímavé sledovať, ako dopadne vyšetrovanie i tzv. forenzný audit, ktorý inicioval Rusko. Oba koncerny majú dosť dobrých právnikov, ktorí riziká asi vyanalyzovali. O pocite beztrestnosti svedčí aj to, že odmietli Ruskovu výzvu, aby plnenie zmlúv zastavili do vyjasnenia právneho stavu. Ak by sa ale aj ukázalo, že operácie sú právne nezávadné, nič to nezmení na fakte, že ide o okrádanie spoluakcionárov. Obhajoba manažérov SPP, že sporné zmluvy umožnia podniku "dosahovať lepšie hospodárske výsledky v budúcnosti", je smiešna. Predsa SPP je aj ich majetok a teda z "lepších hospodárskych výsledkov" budú aj oni profitovať. Nadobúdatelia predsa nemôžu vstupovať do firmy s tým, že know-how, ktoré majú, budú sami od seba ešte kupovať.
Tvrdenie Roberta Fica, že "štát si neošetril svoj vplyv v SPP", sa môže ukázať bezpredmetné, ak sú transakcie protizákonné a Gas de France a Ruhrgas by museli vysávanie podniku zastaviť. Pokiaľ má Fico na mysli iba to, že štát má menšinu v správnej rade SPP (väčšinu má v dozornej - tá kontroluje, ale nerozhoduje), tak triafa mimo. Vec je prostá - keby štát neodovzdal manažérske funkcie nadobúdateľom, cena za SPP by musela byť ešte podstatne nižšia, resp. nikto by ho nekúpil. Vzdanie sa rozhodovacích právomoci pri udržaní väčšiny akcií je daňou za politiku SDĽ, ktorá v bývalej koalícii presadila, že predať sa môže len menšinový balík. 49 percent plus rozhodovanie je vlastne to isté, čo 51 percent na papieri.
Nedostatkom privatizačnej zmluvy je čosi iného - totiž fakt, že je tajná. Táto poľutovaniahodná kauza je zatiaľ najsilnejším argumentom, aby sa predaje štátneho majetku dostali pod silnejšiu verejnú kontrolu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.