predsedom formou opozičnej zmluvy, je politicky legitímne, ale nešťastné, nepremyslené a veľmi škodlivé pre krajinu.
Nemenší, ba ešte omnoho väčší diel zodpovednosti nesie aj Mikuláš Dzurinda, ktorého mocenské kroky dnešnú krízu priamo vyvolali. Postreh Ivana Mikloša, že "Šimka vedie pocit ukrivdenosti a pomsty", je do značnej miery presný, neoddiskutovateľná je však aj kolektívna zodpovednosť SDKÚ ako strany (vrátane osobne Mikloša, ktorý je dnes najväčšou oporou premiéra). Neudržala autoritatívne spôsoby premiéra v únosných medziach, nemala vnútorné mechanizmy, ktoré by zabrzdili jeho "skupinkovú" paranoju, a nemala ani sebazáchovný inštinkt, aby zabránila vlastnému triešteniu v situácii, keď dvaja ústrední lídri potratili rozum. SDKÚ nemá základnú súdržnosť ani chrbticu, keď sa dokázala nečinne prizerať na politickú degradáciu svojho zakladateľa a ideového vodcu.
Šimkova požiadavka na výmenu premiéra je tak či tak bláznivá. Jej zdrojom môže byť skutočne iba emočný pretlak poníženej osoby a túžba po satisfakcii - to však nie sú vlastnosti zodpovedného politika. Dzurinda sa naozaj hanebne demaskoval v kauze skupinka a jeho mocenský štýl je nebezpečný a chorý. Na strane druhej, KDH i SMK prejavili v minulosti podstatne vyšší stupeň citlivosti voči zneužitiam moci ako Ivan Šimko. Sami viackrát na vlastnej koži "osobne" pocítili podrazácke maniere premiéra. (Pri väčšine z nich spoluúčinkoval - Ivan Šimko.) Napriek skúsenosti s Dzurindom ho však dokážu zniesť a koalíciu s ním ustáť. Je bezpredmetné špekulovať, či Hrušovského s Bugárom ženie väčšmi túžba zostať pri moci, alebo starosť o osud krajiny. Určujúce je, že druhý motív sa dá naplniť len udržaním tejto vlády, aj keby prevažujúcou pohnútkou bola moc a pozície.
Výhrady voči štýlu Dzurindovej politiky sú navýsosť opodstatnené, nie však do tej miery, aby jeho osoba bola rovnocennou hrozbou ako je chaos z bezvládia. Respektíve alternatíva iných vládnych zostáv, ktoré jednak neexistujú a druhak - keby vznikli - sú všetky horšie ako dnešná s týmto premiérom. Toto nie je argument na akúkoľvek obhajobu Dzurindu, je to však základná politická paradigma a ten, kto ju nedokáže pochopiť, buď neovláda svoje zmysly, alebo je dobrodruh a hazardér. Dzurinda zlyhal, ale kvietkami jemu podobnými je posiata záhrada európskych premiérov - v Maďarsku je predsedom vlády agent komunistickej tajnej služby, v Poľsku je Miller zapletený v kauze gigantického úplatku, o Berlusconim škoda rozprávať a o Chiracovi sa rozprávať ani nedá. Napokon na tom, že sa Dzurinda stal dvakrát predsedom vlády, nesie málokto väčší diel zodpovednosti, než Ivan Šimko, jeho dlhoročný priateľ, stratég a scenárista.
Nedá sa ubrániť podozreniu, že Slobodné fórum sa nespráva celkom slobodne. Stupňovanie požiadaviek od "diskusie v rámci SDKÚ", cez platformu, odštiepenie, "rekonštrukciu" až po včerajšok nemá rozumné vysvetlenie, pokiaľ nezačneme špekulovať o akejsi dohode s nejakou silnou opozičnou stranou. Prechod k menšinovej vláde, ktorá bez dlhodobejšej dohody o podpore s nejakou časťou opozície si nemôže byť istá dňa ani hodiny exekúcie, vyhovuje predovšetkým Smeru. Ten nemá na to, aby prevzal moc, nemá ani na to, rozpútal predčasné voľby. Slabú vládu zbavenú väčšiny i autority vo vlastných kluboch však môže dirigovať z parlamentu. A pripravovať pôdu na prevrat pomaly, podľa vývoja situácie.
Scenár odchodu do opozície vyzerá "pragmaticky" aj pre SF - zvyšuje vyhliadky novej strany prežiť najbližšie voľby omnoho väčšmi, než účasť vo vláde, z ktorej zdúchli. Sú to kombinácie legitímne a politicky zrozumiteľné, ale veľmi neštátotvorné. Ak Martináková na najbližšej schôdzi NR SR skutočne rezignuje na post podpredsedníčky parlamentu, dá sa považovať táto stratégia už aj za definitívnu. Gesto odpojenia sa od koalície bude dokonané nielen slovom, ale aj činom. Nechce sa len veriť, že by sa táto vcelku normálna žena dala do spolku s touto ľavicovou a neštandardnou opozíciou. Obraz, keď si na opozičnom stretnutí v centrále Smeru podávajú ruky Ivan Šimko s Mečiarom a Ševcom, je absurdný na nezaplatenie.
Len o čosi menej absurdná je predstava, že by KDH a SMK vyvinuli reálny tlak na Dzurindu, aby sa obetoval v záujme krajiny. Márna lásky snaha - dvaja zakladatelia SDKÚ vyzerajú v tejto chvíli odhodlaní odohrať svoje party až do smutného konca.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
