vyslancov dala Grékom chlieb a naučila ich poľnohospodárstvu. Odvtedy začali Gréci pokladať chlieb za boží dar.

Pekár bol grécky nazývaný klibaneus, pekáreň artokopeion. Pekári si sami mleli zrno na múku, múku preosievali, spracovali na cesto s použitím kvásku, ktorým bol napr. kus starého cesta. Hnietli ručne a to vo zvláštnych okrúhlych kamenných mažiaroch, čo bolo veľmi namáhavé. Neskôr bol zostrojený jednoduchý, ale účinný hnietací stroj. Na jeho otáčanie používali kone.

Gréci piekli až niekoľko druhov chleba. Athénaios v 2. a 3. storočí n. l. uvádza až neuveriteľných 72 druhov prepychového pečiva, ktoré sa v tom čase piekli v Aténach. Údajne najlepší z nich bol aténsky chlieb. Aténski pekári piekli aj biely pšeničný chlieb, ktorý bol drahý a vzácny. Ten sa dostával na stôl len počas sviatkov a to len v bohatých domácnostiach. Gréci piekli chlieb dokonca aj pre gladiátorov v tzv. gladiátorských pekárňach. Pri výrobe chleba v Grécku veľmi úzkostlivo dbali a dohliadali na hygienu. Svojim otrokom pri miesení chlebového cesta prikazovali nosiť rukavice a masky na zachytávanie potu.

Podľa inej gréckej povesti, ľudí naučil piecť chlieb boh Pan. Túto povesť údajne Rimania prijali a preto chlieb nazvali panis. Historici a bádatelia sa zhodujú aj na tom, že Rimania sa pečeniu chleba mohli naučiť na svojich vojenských výpravách od fénických a egyptských kolonistov. Skôr ako sa Rimania naučili piecť chlieb poznali len hustú obilnú kašu nazývanú puls alebo pulmentum. Jej základ tvoril pražený tenkeľ (druh pšenice), strukoviny (šošovica, fazuľa, bôb, hrach) a zelenina.

Rimania piekli chlieb najprv doma, približne od 3. storočia pred n. l. a až neskôr vo verejných pekárňach. Podľa rímskeho historika Gaiusa Plínia boli už v rannom veku Ríma známe verejné pekárne. Pekári ešte neboli slobodní ľudia. Patrili medzi otrokov. Až neskôr sa našli šľachetne zmýšľajúci patricijovia, ktorí oslobodili svojich obľúbených otrokov - teda aj pekárov. Pekára Rimania nazývali clibanarius. Aj keď Rimania spoznali pec na pečenie chleba až okolo roku 170 pred n. l., za cisára Augusta (30 pred n. l. - 14 n. l.) v Ríme, už fungovalo viac ako 200 pekárskych pecí, kde pracovalo približne 300 pekárov. Mali svoje mlyny a údajne piekli rovnako dobrý chlieb ako pekári aténski. Dokonca si na chleby Rimania dávali tzv. ochrannú značku kvality. Pekári boli zvýhodňovaní mnohými výsadami. Od výsad však boli ihneď pozbavení, ak sa ich deti obrátili na iné remeslo.

Prísny rímsky kastový systém platil aj pre spoločenské stravovanie. Pekári, preto piekli tri druhy chleba, pričom vtedajší chlieb sa ani len nepodobal dnešnému. Pecne boli ploché, štvorhranného tvaru, s hrúbkou 4 cm. Chleby mali na vrchnej strane 4 a 8 hlbokých zárezov, aby sa mohli lepšie lámať (chlieb sa kedysi nerezal nožom). Prvý pre ľud "s dobrými spôsobmi." Tento chlieb nazývali panis silliginens a vyhotovovali ho z jačmeňa. Ak by aj naň mal peniaze ľud z nižšej vrstvy, nemohol si ho kúpiť. Pre ľud z nižšej vrstvy piekli panis secundus, tzv. druhostupňový chlieb. Tento sa líšil od chleba menom panis silliginens tým, že do cesta vmiesili aj otruby. Tretí druh chleba bol určený pre misera plebs, čiže pre bedárov, biednu zberbu. Pripravovaný bol tak, že k jačmeňu a otrubám primiešali neprebraný ovos s otrubami. Nazývali ho panis cibarius, durus, evodidus.

Neskôr Rimania podľa druhu múky piekli niekoľko hlavných druhov chlebov, ako : biely, alebo čistý z najlepšej pšeničnej múky, prostredný, pšeničný chlieb, čierny, jačmenný, ľudový, vojenský atď. Plínius menuje okrem hlavných druhov ešte deväť.

Aj napriek tomu, že sa na jedálnom lístku u Rimanov objavil chlieb, obilná kaša ešte dlho tvorila základnú potravinu najchudobnejších Rimanov. Pekárne v Ríme následkom mnohých vojen začali upadať a miesta rímskych pekárov zaujali pekári nemeckí, ktorí sa usadili v Taliansku. V Taliansku sa vďaka pekárňam stali najvýznamnejšie mestá Benátky a Neapol.

Od Rimanov sa chleba naučili piecť Galovia, ktorí údajne ako prví použili droždie. Objav kvasenia bol dôležitým medzníkom vo vývojovom stupni. Spočiatku bolo kvasenie technologicky náročnejšie, ale takto pripravený chlieb bol oveľa chutnejší, výživnejší a hlavne trvanlivejší. Z Ríma sa prenieslo "pečenie cesta z múky" aj do Germánie.

Okrem spomínaných chlebov známy je aj arabský okrúhly chlieb "pitah" (pita). Údajne bol vymyslený Arménmi a Arabi ho len šírili po svete, ďalej židovský nekvasený chlieb "maces", ktorý sa pečie každý piatok, pred začiatkom Šabatu. Vo Francúzsku boli obľúbené okrúhle, hladké chleby užívané namiesto tanierov pri hodoch. Zmienky o okrúhlych chleboch nájdeme ešte pri korunovácií Ľudovíta XII. (1498 - 1515).

Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum Košice