Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum
Košice
V Čechách sa pekári spomínajú už v listinách z X., XI., a XII. storočia. Prvé bratstvo pekárov je známe z listiny z roku 1410. V Prahe mali pekári svoje "krámy." Spoločne s mäsiarmi sa počítali medzi najbohatších mešťanov v meste. Pekári boli v Čechách pod prísnym dohľadom úradov. Utopili vo vreci, alebo koši každého pekára, u ktorého našli "ľahký, alebo špatný chlieb." Až do roku 1688 visel na pražskom moste na výstrahu kôš pre nepoctivých pekárov. Múka sa musela predávať podľa úradmi stanovených a platných cenníkov a pekári mohli predávať len podľa úradnej sadzby.
V minulosti, ešte pred príchodom cechov si na Slovenskom vidieku piekol chlieb každý sám. Na väčšom gazdovstve bola pec na pečenie. Pieklo sa len raz za týždeň a vždy len toľko, aby rodine vyšlo do ďalšieho pečenia. Pečenie prebiehalo nasledovne : najprv sa pripravilo cesto a zakúrilo v peci. Keď bolo cesto vyformované, zahasil sa oheň. Vybral sa z pece popol a na teplé tehly sa položilo chlebové cesto. Do pece sa chlebové cesto dávalo lopatou, ktorá mala kruhové zakončenie. Nasledovalo pečenie. Keď mal už chlieb zlatistú kôrku a krásne voňal, vybral sa z pece sádzacou lopatou. Zo zvyšku cesta z dreveného korýtka sa zvykla urobiť placka, ktorú nazývali postruheň. Posypali ju soľou a rascou, nožom urobili priečne čiary, aby sa ľahšie postruheň po upečení lámal. Upečený postruheň sa vybral z pece a každý dostal rovnaký odlomený kus. Chlieb sa jedol až na ďalší deň.
S príchodom nemeckých kolonistov na naše územie, začali vznikať cechy. Prvý pekársky cech bol založený v Prešove, v roku 1374. Ďalšie cechy vznikali až v priebehu 17. storočia v Košiciach, Kežmarku, Levoči, Bratislave atď., keďže sa chlieb piekol prevažne v domácnostiach. Neskôr boli pekári zastúpení takmer v každom meste, a to nielen preto že v cechoch piekli aj pečivo, ktoré sa väčšinou v domácnostiach nepieklo. Po mäsiarstve boli druhým najrozšírenejším cechom v oblasti potravinárskej živnosti. Pekári sa delili na bielych a čiernych. Toto delenie však vzniklo až po tom, ako si nadobudli vlastné cechové štatúty - regule. Hoci sa rozlišovalo medzi pekármi, ktorí piekli z bielej múky - pečivo a pekármi pečúcimi z čiernej múky - chlieb, obyčajne každý pekár piekol obidva druhy chlebovín súčasne. Zaujímavosťou bolo, že čierni pekári mohli mať za učňov len vlastných synov a zamestnávať najviac dvoch tovarišov. Zápisné pri prijímaní do cechu bolo vysoké. Predpoklady na budúceho pekárskeho učňa boli takéto : zručnosť, čistotnosť, mal disponovať dobrými čuchovými a chuťovými rozlišovacími schopnosťami a nesmel byť chorľavý. Učňovská doba v tomto cechu trvala 2 - 3 roky a vandrovka 2 roky. Majster nesmel tovariša prepustiť pred výročným trhom, Vianocami, Veľkou nocou a Turícami.
Tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom musel na majstrovskej skúške upiecť okrúhle žemle z jedného vedra múky. Keď sa majsterštuk vydaril, žemle sa predali, ak nie rozdali sa chudobným. Pekári si potrpeli na slušnom výzore a oblečení, preto ak niektorý z členov cechu vyšiel na ulicu strapatý, či v roztrhaných nohaviciach, košeli alebo kabáte zaplatil do cechovej lády pokutu, ktorú mu majster určil.
Monopolné postavenie cechov viedlo neraz k istému zneužívaniu tejto výsady, to sa týkalo hlavne cien výrobkov a výkonov. Vrchnosť, preto prísne dbala na kvalitu, veľkosť a váhu pečiva. V mestách Levoča, Bardejov, Košice, Sabinov boli na bráne radnice verejné kontrolné váhy, kde sa spotrebitelia mohli presvedčiť, či im bolo správne namerané. Z času na čas vrchnosti limitovali, určovali ceny potravín. Pekárske cechy sa proti týmto zásahom neraz vzbúrili. Pekárov, ktorí predávali primalé, alebo nesolené pečivo, verejne namáčali v zimnom čase do rieky. Tento potupný a neľudský trest zakázal až cisár Jozef II.
Ochrankyňou a patrónkou cechu pekárov bol svätá Alžbeta. Zobrazovaná zvykne byť s košíkom, v ktorom nesie chlieb. Sybolmi pekárskeho cechu boli pekárske výrobky. V roku 1872 po oficiálnom zrušení cechov zákonným článkom VIII., vznikli pekárske priemyselné spolky.
Chlieb sa spomína v Písme svätom, modlidbách, a tiež sa nám zachovalo aj mnoho prísloví a porekadiel v súvislosti s týmto každodenným pokrmom. Spomeňme aspoň tie najznámejšie:
"Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!", "Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.", "Dal sa natrieť na chlieb.", "Hladnému sa o chlebe sníva."
Kto by nepoznal známu Homérovu definíciu ľudí ako "jedákov chleba," alebo zvyk vítať chlebom a soľou, na vyšívanom obruse - je to časť nepísaného dávneho diplomatického protokolu, čím sa vzácny hosť po dobu návštevy pokladá za rovného s vládcom, alebo panovníkom, či v dávnej minulosti Ríma existujúca povestná zásada "chlieb a hry". Lákavé a vzrušujúce predstavenia mali odpútať pozornosť zbedačených más a nespokojných občanov od politiky.
Na záver spomeňme ešte zvyk natierať si chlieb maslom, ktorý pochádza z Anglicka zo 16. storočia. No Anglicko prispelo svetu ešte jednou lahôdkou, a to v 19. storočí, kedy dalo svetu obložené chlebíčky /sendviče/. Za tento "vynález" vďačíme náruživej hráčskej vášni lorda Sandwicha, ktorý kvôli kartám nechcel opustiť hráčsky stôl. Jedol malé, bohato zdobené chlebíčky, ktoré špeciálne pripravovali kuchári len pre neho. Táto lahôdka odvtedy nesie jeho meno.
Autor: pas
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
