proti klientelizmu a korupcii. V oboch prípadoch urobil dobre, dôvody na takéto hodnotenie sú však diametrálne odlišné.
Ústavný zákon o konflikte záujmov, stiahnutý z parlamentu v stredu, je klasickou normou, vymedzujúcou hranicu medzi verejným a súkromným záujmom ústavných činiteľov a štátnych funkcionárov. Daniel Lipšic využil svoje právo po tom, čo plénum odhlasovalo sériu pozmeňovacích návrhov, ktoré podľa jeho názoru zásadne oslabovali účinnosť a vykonateľnosť zákona. O samotnom fakte, do akej miery by poslanecké "zlepšováky" znefunkčnili normu, možno s Lipšicom polemizovať. Nie však s jeho rozhodnutím - lepšie je otvoriť priestor ďalším rokovaniam, ako prijať horší zákon, než by mohol byť. Minister spravodlivosti ide v tomto prípade nadoraz a robí dobre.
Zmeny, ktoré do konfliktu záujmov presadili poslanci, majú totiž hlbokú trhlinu krásy - príliš z nich vyčnieva snaha o oslabenie normy. Napríklad: Poslanci odhlasovali, aby na odňatie mandátu hriešnika, ktorý poruší podmienky zákona, bola potrebná trojpätinová väčšina (najprv vo výbore, potom na pléne). Lipšic navrhoval obyčajnú nadpolovičnú. Isteže sa nedá odprisahať, že rozdiel medzi oboma úpravami je natoľko zásadný, že mäkší variant by v tej-ktorej budúcej kauze stopercentne pomohol "obvinenému". To je špekulácia, ktorá naozaj vychádza z prezumpcie nezodpovednosti resp. akejsi bezhraničnej stavovskej lojality. Ale - nie sme toho svedkami napríklad pri konaniach o zbavení imunity? Podstatný je ale opačný pohľad: Kľúčová je otázka, prečo niekomu tak záleží na tom, aby na uznesenie o sankcii nestačila nadpolovičná väčšina. Argument, že ide o prevenciu, aby sa nejaká koaličná moc nemohla vyvŕšiť na nesympatickom členovi opozície, je absolútne vedľa - najvyššou inštanciou je v zákone Ústavný súd. Zárukou navyše je aj verejnosť konania. Zneužitie konfliktu záujmov na akési politické pomsty či dokonca procesy teda v žiadnom prípade nehrozí.
A ďalej: Tri pätiny na prijatie uznesenia je hranica nelogická a protisystémová. Hovoríme síce o ústavnom zákone, tu ale nejde o rozhodovanie, kde sa vyžaduje potreba širšieho politického konsenzu. Tu ide o rozhodovanie typu áno-nie, resp. vinný-nevinný. Ak napríklad trojpätinová väčšina mínus jeden povie, že dotyčný neporušil zákon, prevažujúci názor stále znie, že ho porušil, keďže väčšina sa priklonila k vine. V krajinách, kde v trestných veciach rozhodujú poroty, na stačia na vyrieknutie viny-neviny nadpolovičné väčšiny. Aj v prípade aplikácie trestu smrti! Prečo by o zodpovednosti slovenského poslanca či verejného činiteľa mala rozhodovať väčšina ústavná? To je principiálny nezmysel.
Tento výstižný príklad ukazuje, že "jadrom pudla" je úsilie značnej časti poslancov skomplikovať výkon zákona - čiže ho znefunkčniť. Nie je to teda Daniel Lipšic, kto nevie prijímať kompromisy, resp. robí si politickú reklamu týmto zákonom, z čoho ho obviňuje klub ANO. Treba jasne a nahlas povedať, že časť parlamentu chce mäkšiu verziu konfliktu záujmov. A spor o konkrétne paragrafy len vyjadruje hlbšie filozofické rozdiely v ponímaní zodpovednosti verejných činiteľov a kontroly ich činnosti. Lipšic je priaznivcom širokého záberu pôsobnosti (aj na samosprávnych funkcionárov) a drastických postihov, významná časť koalície i opozície by uprednostnila akúsi platonickú verziu, ktorá sa prísne tvári, veľmi ale nekuše.
Kvitovať treba aj stiahnutie tzv. zákona o preukazovaní pôvodu majetku, k čomu sa Lipšic odhodlal včera. Je to však úplne iná káva - táto norma je scestná od základu a je úplne jedno, aké poslanecké zmeny ministra k rozhodnutiu viedli. Myšlienka štátnej konfiškácie majetku ľudí, ktorí nedokážu preukázať jeho pôvod, je slovenská ľudová tvorivosť, s ktorou začal Fico a rozvíja ju Lipšic. Právo vlastniť majetok je po práve na život druhé najzákladnejšie ľudské právo. Ak ho chce štát obmedziť, musí mať na to nespochybniteľne legitímny dôvod. A tým nemôže byť v žiadnom prípade PODOZRENIE resp. DOMNIENKA, že niekto nadobudol svoj majetok nelegálnym spôsobom. Ani vtedy nie, ak všetci vieme, že po Slovensku behajú tisícky spoluobčanov, ktorých nehnuteľnosti i hnuteľnosti nie sú v zjavnom súlade s ich viditeľnými príjmami. Treba si uvedomiť, že existujú desiatky spôsobov nadobúdania príjmov, ktoré sú v tzv. šedej zóne - to znamená nepochádzajú z trestnej činnosti, ale zároveň neboli ani zdanené. Principiálny rozdiel medzi konfliktom záujmov, ktorého schválenie je veľmi žiaduce, a preukazovaním majetku je ten, že prvý sa vzťahuje na verejných činiteľov a funkcionárov, kým ten druhý na všetkých občanov. Preukazovanie majetku patrí do orwellovského štátu a treba veriť, že do parlamentu už nikdy nepríde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
