decembra 1895 v Paríži znamenalo zmenu. Mŕtve obrázky ožili. Diváci boli v úžase. Rútil sa na nich vlak. Napriek zdokonaľujúcej sa technike, nič nedokáže napodobniť život tak presne ako film. Počítačová fikcia je očividne iná. Film nevymaže TV a ani video. Fascinujúce pohyblivé snímky sú ale v skutočnosti dvojrozmerné ploché a strnulé. Prebudiť ich vie iba premietač.
Na pravoúhlom pozadí niekoľko metrov štvorcových vykrojeného priestoru sa majestátne vynára červenkasté slnko. Z diaľky prichádza temné dunenie. Mierne zvlnený horizont sa jemne chvie. Idylický obraz sa náhle prudko pretrhne a vychrlí divoko pokrikujúcu skupinu, šabličkami mávajúcich jazdcov na koňoch. Zastaviť sa ich pokúša len o niečo menší, ako vráta na stodole, upretý pohľad neohrozeného bojovníka, so šarmantnou vráskou pod okom. V dramatickom prostredí urputného boja, celkom nelogicky počuť suché pukanie prežúvaných slaných orieškov, opekaných zemiačkov a mľaskavé zvuky vzdialene pripomínajúce ťahavý bozk, alebo vycucávanie posledných zvyškov džúsu z pohára. Len o niekoľko dní skôr, na tom istom mieste dokonale pravoúhlo vykrojeného priestoru, sa pokúšal definitívne získať vidiecku krásku zamilovaný lord. Týždeň pred ním, veľkolepým smútkom a vodkou dokonale rozorvaný ruský intelektuál, skúšal spočítať stromy sibírskeho lesa a rozmýšľal načo majú ľudia toľko topánok, keď neraz nevedia kam ísť. Ale ani dychtivo oriešky prehltávajúci divák nie je počas sledovania pútavého príbehu o nič múdrejší. Vzrušujúca atmosféra kina ho až do samého záveru drží spoľahlivo v napätí. Nikde inde takýto zážitok mať nebude. Príčina sa už viac ako storočie nachádza na druhom konci úzkeho pásika mihotavého svetla prúdiaceho z malého okienka nad hlavou zvedavcov, keď sa v sále zotmie a za stenou potichu zavrčí projektor.
Oživovanie nehybných obrázkov filmového pásu sa stalo celoživotnom vášňou a zamestnaním Pavla Najmíka, hlavného premietača košického kina Tatra. Potomok voľakedy vysoko váženej železničiarskej dynastie, kde takmer každý člen rodiny mal v skrini modrú uniformu a čiapku s odznakom okrídlených kolies, poznal film na sklonku 50-tych a začiatkom 60-tych rokov len z návštev početných kín v meste. Boli dedičstvom prvorepublikového záujmu o tento druh ľudovej zábavy a umenia. Najznámejšie a aktuálne premenované Úsmev, Slovan, Tatra, Partizán prevádzkujúci tiež menšie Záhradné kino, vojenské posádkové kino Dukla prepúšťajúce priestory aj civilom a veľkolepo koncipovaný letný Amfiteáter, poskytovali aspoň aký taký kultivovaný únik zo zabezpečenej šedej budovateľskej reality, plnej prvomájových manifestácií, lacnej salámy a piva, uzavretých hraníc a cenzúry. Početné osvetové kluby a besedy, osadené 16-mm projektormi, doplňovali požehnaný stav. V rozpore s rodinnou tradíciou vyučený zámočník Pavol Najmík po návrate zo základnej vojenskej služby v 1967 roku začína pracovať ako zvárač. Pri práci ho ale veľmi boleli oči. Nemohol sa sústrediť už ani na svoje obľúbené filmové predstavenia. Bol bezradný. Stretnutie s kamarátom pri pive rozhodlo o vyriešení bolestnej dilemy.
"Priateľ mi poradil," spomína P. Najmík, "aby som šiel za kmotrom, ktorý je od svojich 15-tich rokov premietačom. Pracoval v kine Tatra. Trocha ma to vzalo. Zaučíš sa, upokojil ma kamarát. A uvidíš zadarmo všetky filmy, ktoré v kinách budú mať. Táto nanajvýš lákavá predstava napokon zabrala. Začal som pracovať 1. septembra 1968 u kmotra v Tatre ako praktikant. Po nevyhnutnom zaškolení som šiel v apríli 1969 na tri týždne do Bratislavy absolvovať záverečné skúšky. Spravil som ich bezchybne. Od mája 1969 som bol oficiálne premietačom. S čerstvým preukazom som sa vrátil do Košíc. Odvtedy, okrem premietania filmov nič iné nerobím."
Pretože absolventské skúšky v Bratislave boli dôkladné a obsahovali zaškolenie na premietanie širokoúhlych a panoramatických filmov, stáva sa P. Najmík, popri kine Tatra od 1970 druhým oficiálnym premietačom v košickom Amfiteátri počas letných filmových festivalov. Od roku 1975 je už jeho šéf premietačom. Bol natoľko dôležitý, že sa mu prispôsoboval aj riaditeľ. Bez jeho pokynu sa nemohol začať úvodný ceremoniál a neozvala sa zvučka. Košický Amfiteáter a panoramatický film bol v tých časoch v ČSSR na vrchole slávy. Výraznou mierou sa o ňu zaslúžilo sprevádzkovanie panoramatického kina Družba, prvou premiérou 19. decembra 1973 na sídlisku Terasa, len o dve električkové zastávky vyššie od chýrneho Amfiteátra. Košické letné filmové festivaly vtedy trhali celorepublikové rekordy počtu návštevníkov na jedno filmové predstavenie. Absolútny a v rámci ČSSR nikdy neprekonaný rekord bol pri sledovaní galejníckej odysei Motýľ, keď slávnu scénu gilotínovania trestanca v kárnom tábore na Diabolských ostrovoch sledovalo v Košiciach v Amfiteátri vyše 22 000 platiacich divákov. Počty nehovoria o neplatičoch, preliezajúcich zozadu na miestach na státie, plechový plot. Sedelo sa aj na schodoch.
Po enormnom úspechu širokoúhleho a nastupujúceho panoramatického filmu sa P. Najmík v roku 1977 stáva hlavným premietačom v kine Družba a opúšťa domovskú Tatru. V Družbe vystriedal podriemkávajúceho a mierne prestarnutého "Bélu Báčiho" Vojtecha Pribeľského, ktorý sa občas pozabudol, neprevinul film a pustil ho opačne, dole hlavou. Zo sovietskeho bojového veľkofilmu s tankami útočiacimi hore pásmi, kdesi medzi nebom a zemou sa tak stala takmer provokácia. Divácky ohlas však bol nesmierny...
"Mali sme obrovskú návštevnosť, vypredané týždeň dopredu," hovorí P. Najmík. "Panoramatický film sa stal prominentou záležitosťou, otázkou prestíže a veľkou vzácnosťou. Nakrúcali ich pomerne dobre Poliaci a Rusi. Aspoň v niečom sme boli naozaj svetový. V kurze boli historické veľkofilmy, dobíjanie Berlína a pomerne naivné, romantické snímky v štýle Cigáni idú do neba. Premietanie tohto sovietskeho filmu v rámci festivalu v Amfiteátri znamenalo tuším druhú najväčšiu návštevnosť v ČSSR. Do Košíc prišli v ten deň obyvatelia všetkých okolitých obcí, zo Spiša a z Rožňavy. Niesol som osobnú zodpovednosť za každý panoramatický film. Tieto filmy sa neposielali železnicou bežne ako ostatné. Chodil som ich vyzdvihnúť letecky do Bratislavy, vtedy to bolo 170 korún jeden let, a tak isto letecky som ich musel vrátiť späť. Všetko sa pri tom protokolovalo, robili sa podrobné zápisy. Za každé minimálne poškodené, alebo vystrihnuté okienko sa účtovala pokuta 200 korún, čo bolo viac ako letenka do Bratislavy na zapožičanie. Vystrihnutie bolo potrebné dôkladne zdôvodniť. Bežné závady sa netolerovali. Občas som závidel kolegom v štandardných kinách, ktorí si doma z vystrihnutých poškrabaných a pretrhnutých záberov spravili celkom slušný súkromný kinematografický archív. Neraz sa vystrihovalo zámerne, predovšetkým pikantné posteľové scény. Na druhej strane filmový zážitok z práce so 70 mm panoramatickým materiálom a jeho sledovanie na plátne bolo naozaj špičkové. Ľutujem, že filmové festivaly v Amfiteátri skončili v roku 1992 a že posledný panoramatický film v Košiciach bol Amadeus od M. Formana, ktorý som premietal v 1990 v Družbe."
Vrcholné obdobie sledovanosti filmov v košických kinách sa prekrývalo v 70. a 80. rokoch minulého storočia so stagnáciou bývalého režimu a častokrát prekonávalo návštevnosť vo vyspelejších európskych štátoch. Jednoducho nebolo kam ísť, na video sa iba myslelo a tak aj nové kino v Dome odborov mohlo počítať s úspechom. Paradoxne film ako najmocnejšia ideologická zbraň, ktorá mala zmeniť myslenie pracujúcich v Československu sa tešil vrcholnému záujmu iba keď pochádzal zo Západu. Uzavreté hranice a cenzorské embargo pôsobili reakčne. Na socialistické, no najmú na sovietske snímky sa v ČSSR do kina príliš nechodievalo. Sály sa v takomto prípade povinne plnili organizovanými školskými a podnikovými akciami a to aj napriek skutočnosti, že mnohé z titulov domácej produkcie mali vyššiu obsahovú a estetickú úroveň ako dobrodružné talianske, americké a komediálne francúzske filmy. Na vysokej návštevnosti zahraničných filmov sa podieľali tiež ceny vstupeniek, ktoré boli neporovnateľne nižšie k dnešným.
Istou raritou v meste bolo kino Čas v premietacej sále kina Partizán, kde je v súčasnosti divadelné štúdio Smer, fungujúce v podobe samostatného programu neustále sa opakujúcich krátkometrážnych a strednometrážnych filmov v ucelených blokoch vymieňaných raz za týždeň. Premietalo sa každý deň od 10. do 15. hod. Vstupenka stála korunu dvadsať halierov, invalidi a dôchodcovia mali polovičnú zľavu. Mohli ste prísť kedykoľvek počas predstavenia, sadnúť si kde bolo voľné a ostať až do konca. Pre mnohých bolo kino Čas dokonalou výhrevňou a čakárňou, v ktorej s dalo bezstarostne podriemkávať päť hodín, dívať sa na grotesky, alebo získať erotické skúsenosti s priateľkou v kresle s hudbou a pohyblivým pozadím.
Erotickými aktivitami boli vychýrené prízemné zadné lóže najkrajšieho klasického, dnes už neexistujúceho košického kina Slovan na Hlavnej ulici. Veľkokapacitná premietacia sála s balkónom a lóžami, obložená maľbami a drevom s pôvodnými prvorepublikovými architektonickými doplnkami, vrátane predsália vyzdobeného zrkadlami, mramorom a dvoma bočnými galériami s vitrínami pre plagáty a fotografie sa stala celkom zbytočnou obeťou Magistrátu mesta Košice v časoch primátorovania Rudolfa Schustera. Kino bolo zrušené, premietacie stroje sa predali a v sále preprojektovanej na kongresové účely sa dodnes nič nedeje. Kľúče od najpôvabnejšieho a plne funkčného klasického kina v meste odovzdával v polovici 90. rokov počas jeho likvidácie zástupcom Magistrátu len s veľmi ťažkým srdcom Pavol Najmík osobne. Ani on to nemal ľahké.
Po zrušení Mestskej správy kín v 1993 roku a prenajímaní kinosál súkromným distribučným firmám, prevádzkuje síce istý čas svoje obľúbené kino Družba, kde pracuje zároveň aj ako premietač, ale po finančnom krachu podniku dostáva v roku 2002 výpoveď. Odvtedy je Družba mŕtva. Zhasol tiež Amfiteáter. Jeho mohutné premietacie stroje putovali do Autokina obchodného domu Optima. Dávno zlikvidovaný bol už aj sklad 16 mm hraných a dokumentárnych filmov v mestskej požičovni na Dostojevského ulici. Pár kusov sa predalo, zvyšok putoval do kontajnerov a do spaľovne. Služobne najstarší a najskúsenejší košický premietač ostal načas bez práce. Po mesiaci sa vracia tam, kde začínal, do projekčnej kabínky kina Tatra.
"Dnes sú kiná takmer prázdne," bilancuje P. Najmík. "Keď predtým sme museli mať aspoň 20 predaných lístkov, aby sa začalo hrať, dnes spustím stroj ak prídu šiesti diváci. Raz prišli do kina iba dvaja a tretí kúpil štyri lístky. Až potom som mohol premietať. Sú však aj momenty kedy sme vypredaný. Naposledy to bol Titanik, Matrix, Leví kráľ. Záujem je o Harryho Pottera, Pána prsteňov. Kinosálu nám pomerne slušne naplní raz za týždeň Filmový klub. Inak to je veľká bieda. Stav by sa zlepšil keby mali ľudia viac peňazí. Internet a video je hotová pohroma. Verím, že kina prežije, pretože distribúcia filmov neklesá."
Či kino prežije, je v našich podmienkach hamletovsky ťažká otázka. Filmový klub a občasný kasový trhák všetko nezachráni. Na kolenách je aj slovenská filmová tvorba. Pomôcť by azda trocha mohli obnovené Letné filmové festivaly. Úvah na túto tému je ale oveľa viac ako serióznych projektov na realizáciu. Najbližšie k pravdivej realite návštevnosti slovenských kín sú zatiaľ prázdne sály a záverečné titulky lúčiace sa z beznádejne osamelým premietačom v kabínke, po zbežnom prekontrolovaní snímku na premietacom stroji.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
