predstavách zarezonovala ako Tereza v jeho pripravovanom hudobnom filme Rebelové, kde si zahrala po boku svojej sestri Soni, herečky Radošínskeho naivného divadla. Film jej priniesol slávu, z ktorej by sa mnohým poľahky zatočila hlava. Doslova cez noc sa z nej totiž stala hviezda a žiadaná tvár českého šoubiznisu. Dnes účinkuje na doskách pražského Švandovho divadla, spieva v muzikále Kleopatra, pre Ostravskú televíziu točila seriál, ktorý je akousi českou obdobou cyklu Akty X a v tomto roku by konečne chcela vydať svoje debutové cédečko. Hoci na 23-ročné žieňa toho dosiahla už obdivuhodne veľa, sympatické je, že nohami stojí stále na zemi a že jej sláva neubrala z prirodzenosti a nenútenosti, akou sa prezentovala počas svojho nedávneho pobytu v Košiciach. Reč je o herečke Zuzane Norisovej.
Po Rebeloch sa pre vás rozsypalo vrece s ponukami. Aký zaplnený bude váš tohtoročný diárik?
- Neviem, lebo veľa vecí, ktoré mali byť, sa rušia. V januári sa mal dotáčať seriál, ktorý mal mať trinásť dielov, ale natočilo sa iba šesť a potom sa to, bohužiaľ, prerušilo, pretože to robila Ostravská televízia a tá nemá peniaze. Mám aj jednu ponuku, ktorú ešte musím zvážiť, pretože ponúk je naozaj veľa a už som sa naučila preberať. Navyše sa chcem toho roku venovať cédečku, ktoré by som už konečne chcela vydať. Naďalej budem účinkovať v Švandovom divadle v Prahe. Kleopatra síce v Čechách končí, ale idem ju robiť na Slovensku. A potom ešte máme so sestrou Soňou rozrobený projekt, ktorý nám napísali na telo. Ten už síce mal mať premiéru minulý rok, ale stále sa to posúva, takže uvidíme.
Preberaním ponúk si asi veľa dobrých vzťahov s režisérmi nenarobíte...
- (úsmev) Na mňa sa jeden režisér veľmi hnevá, lebo som odmietla určitý projekt. No ja si musím ísť za svojím a je mi jedno, že je niekto naštvaný. Je to môj život. Milujem svoju rodinu, svojich kamarátov, mačičku a psíka, s ktorými chcem aspoň chvíľku byť.
Podľa čoho si vyberáte?
- Podľa toho, čo je môjmu srdcu blízke. Rola mi buď musí byť sympatická alebo taká, ktorá ma posunie ďalej. Nerada stojím na mieste. Ale záleží to aj toho, kde sa to robí. Vo filme si toľko vyberať nemôžem, pretože sa toho točí strašne málo, takže som vďačná za čokoľvek.
V Čechách sa točí aspoň niečo, tu skoro vôbec.
- V Čechách je to zatiaľ fajn, ale už aj tam to začína stagnovať. Najlepšie je asi ísť niekam von.
Vedeli by ste sa pozbierať a odísť celkom za hranice všedných dní?
- Jasné. Ale som taká úžasná, že o tom premýšľam, no v agentúrach, čo robia zahraničné castingy, nemám vôbec žiadne fotky. Musím si dať záväzok, že ich už tento rok obehnem.
Čo je vašou cieľovou zastávkou, Hollywood?
- Nie, na to si vôbec netrúfam (smiech). Myšlienka, že by som mala dobyť Hollywood, mi pripadá uletená. Ani neviem, aký je môj cieľ, nechávam to plynúť. Veľmi rada cestujem a išla by som kamkoľvek - do Ruska, Ameriky, Afriky, je mi to jedno.
Vedeli by ste všade aj žiť?
- Áno.
Aj sama?
- To nie. Ja som strašný moták, nevedela by som sa v cudzom svete orientovať, takže potrebujem aspoň jedného človeka so sebou. Ale to by mi stačilo - jeden človek, ktorý ide so mnou a podrží ma.
Aj do Prahy ste svojho času odchádzali iba s vtedajším priateľom Jurajom. Začiatky však aj tak asi neboli práve najjednoduchšie.
- Tak to vôbec nebolo jednoduché. Na začiatku som mala pocit, že sa mi to iba sníva, že to nie je reálne a že sa jednoducho zobudím a budem opäť v tom zabehnutom živote v Bratislave. Nie že by to bolo také zlé, ale bolo to niečo úplne iné. Stretávala som sa s ľuďmi, ktorí boli veľmi ctižiadostiví a šli si tvrdo za svojím. Ja som tam navyše nemala veľa kamarátov. Keby som tam vtedy nemala Ďurka, tak neviem, či by som to zvládla.
Bolo práve toto najťažšie?
- Áno, najhoršie bolo vydržať v tej partii ľudí, kde som sa ocitla. Atmosféra tam bola šialená - plná podrazov.
Ako ste sa vysporiadávali s intrigami?
- Iba tak, že som tam mala priateľa a najlepšiu kamarátku, spolu sme to nejako zvládli. No bola som z toho veľmi nešťastná, vôbec som nechápala, ako to môže medzi mladými ľuďmi takto fungovať. Bolo to o takej rivalite, že sa snažili určitých ľudí odstrániť. Stačilo, že im niekto nesadol a už ho chceli pomaly potichučky vyšupnúť. A ja som im nesadla, takže to bolo veľmi zaujímavé. No v tomto mi veľmi pomohli Rebelové, lebo ma odrazu nemohli vyšupnúť, už bol o mňa veľký záujem. To ma zachránilo.
No Rebelové vám "dopomohli" aj do "sladučkej škatuľky". Nešlo vám to na nervy?
- Išlo. Ale už to, našťastie, opadlo. Teraz robím v činohre odpornú, hnusnú postavu, ktorá sa mi hrá vynikajúco. Stáva sa, že ma niekto naštve, tak mám možnosť na javisku dať všetkú tú zlobu zo seba. Robievam to a je to perfektné.
Vaša hviezda zažiarila v podstate z noci na ráno. Nezatočila sa vám z toho niekedy hlava?
- Z toho ani nie. Skôr z tej záplavy rozhovorov a fotení. Vtedy som zároveň skúšala Starcov na chmelu a Pomádu a počas obedňajších páuz som fotila, absolvovala aj tri rozhovory, pričom som vždy rozprávala to isté. Už som toho mala plné zuby. Nechápem, prečo som vtedy nevedela povedať nie. Teraz to už viem, hoci je to ťažké a je preto na mňa v Čechách naštvaných veľa ľudí, najmä novinárov v bulvárnych novinách.
Nemáte niekedy pocit, že vám v tom pracovnom nasadení uniká mladosť pomedzi prsty?
- Po Rebeloch som mala toho tak strašne veľa, že som myslela, že sa z toho zbláznim. To mi rok iba tak preletel. Ale zas bolo to dôležité, aby som si urobila meno a som za to vďačná. Teraz už nie je okolo mňa taký boom, čo ma teší. Navyše som sa naučila nebrať viaceré veci naraz a povzniesť sa nad to, keď sa kvôli tomu niekto naštve. Takže si teraz stíham užiť aj tej mladosti. V časoch, keď som v kuse spievala, nemohla som nikam chodiť a pritom ja mám veľmi rada diskotéky. Ale nemala som na ne čas a ani hlasovo by som ten nápor nezvládla. No teraz to všetko doháňam. Kamarátky sa už síce vybujačili a nechce sa im, ale mne je to jedno, ja sa zabavím aj sama (úsmev).
Vraveli ste, že v najťažších chvíľach vám v Prahe najviac pomohol priateľ Juraj. Ale kto vám pomáhal, keď ste sa s ním rozišli a prišli tak prakticky o najbližšiu osobu, ktorú ste v Prahe mali?
- Rodina. V kuse som telefonovala. Ale bolo to ťažké. Akurát som si robila vodičák a myslela som, že havarujem, mala som totálne otupenú hlavu od plaču. Mám síce v Prahe aj zopár dobrých kamarátov, ale tých som tým nechcela zaťažovať. Veľmi som si pomohla tým, že som sa snažila tú energiu obrátiť. Chodila som napríklad tancovať, aby som zo seba smútok a plač vybila. Bolo to nepríjemné. Potom sme sa nejako cez Vianoce doma ukľudnili a už sme kamaráti. My vlastne ešte stále spolu bývame, čo veľa ľudí síce nechápe, ale nám to vyhovuje.
Dá sa teda dlhotrvajúci milostný vzťah obrátiť na úprimné kamarátstvo?
- Nám sa to, našťastie, podarilo. Ďurko mi skladá pesničky, takže aj spolupracujeme. Navyše máme mačičku, ktorá nás spája - to je ako naše dieťatko. Ktovie, ako dlho to tak bude fungovať, ale teraz je to dobré.
Akí chlapi vás vedia upútať?
- Mám rada strelených mužov, ktorí majú zmysel pre humor, musia byť citliví, dôležité je, aby ma vedeli počúvať a aby sme si dopriali aj vzájomnú slobodu. Na vzhľad nemám nijaké špeciálne kritériá, no mám rada, keď sa na mňa muž zadíva a ten pohľad cítim až v bruchu.
Premýšľali ste už niekedy o rodine?
- Rozmýšľala, ale teraz to neprichádza do úvahy. Určite však chcem deti, hoci neviem, či chcem manželstvo. To asi skôr nie, nemám rada papierovanie. Ale možno sa to časom zmení. Ktovie, možno keby ma niekto požiadal o ruku, tak by sa mi to páčilo...
Ste taká romantička, že by ste neodolali?
- Možno. Ale ja mám väčšinou šťastie na chlapov, ktorí sú celí šťastní, že sa nechcem vydávať a tým to padlo (úsmev).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
