Miro (aj najsmelšie plány možno uskutočniť).
Miro sedel v krčme a premýšľal. Boha, prečo ja tu sedím? Prečo nie som ako oni? Myslel na bohatých. Bol chudobný, celý život sa pretĺkal z ruky do huby. Za socíku mu vyčítali, že veľa pije. Preto nikdy nič nedosiahne. Majster mu tak hovoril. Miro, keď neprestaneš slopať, vyhodím ťa z roboty. Miro len gánil na majstra a snoval plány, ako mu ublížiť. Neublížil, lebo sa bál. Bol malý a krpatý a vždy sa mu len posmievali. Nenávisť v ňom kypela ku všetkému a na všetkých. Veď sa aj vyvršoval na slabších. Deťoch, ženách, i invalidoch. Reku, ja vám ukážem, hrozil rukou v povetrí.
Nič neukázal. Len pil. A teraz, keď komunistov nieto, Miro by chcel dačo dokázať. Vždy pri pive a borovičke rozdumuje, ako by si krčmu otvoril. Alebo potraviny. A potom by aj Anča inak naňho pozerala. Ale to by už on, Miro, nemal záujem. Reku, vtedy si mala povedať áno. Nie teraz, keď mám na každý palec desať dievok. Tak by jej, do očí. A sadol by do mercedesa, do takého, ktorým chodí Jano a baby sa za ním obzerajú. A Mirovi sa len smejú do očí. Reku, najprv sa umy, povedala Anča. Šľak aby ju, však jej on ukáže.
Aj teraz len sedí a objednáva si. Prepíja podporu. Z práce ho vyhodili, neprávom. Veď si len jednu na zahriatie dal. Môže on vari za to, že strašná zima udrela? Kurva majster, sedí si v teple a buzeruje. Ale jeho, Mira, už nebude. Hneď sa mu aj lepšie dýcha. Obzerá sa dokola, ani čoby prvú cenu v športke vyhral. Teraz som pánom ja. Vstanem , kedy sa mi zachce, pospím si nielen v nedeľu. Už ma nikto nesekíruje, vraví si. Teraz vám ukážem. Krčmu si otvorím, nebudem takú brečku čapovať. Aj včera v televízii vraveli: chýba nám odvaha plány uskutočniť. Boha, udrel Miro po stole, mne nie, zreval do krčmy. Ja svoje plány uskutočním.
Reku, a kde vezmeš peniaze, há? Však nemáš ani na pivo, smeje sa mu čašník. Aj predvčerom si prosil o poldeci. Veď som ti aj vyrovnal, zagánil Miro. Čašník len rukou mávol.
Boha, veď ty ešte uvidíš, gánil Miro na čašníka. Aj prídeš s prosíkom, aby som ťa zobral, nezoberiem, zrúkol nahlas.
Tacká sa Miro domov, alkohol mu mozog pomútil. Ani si nevšimol, že poriadne prituhlo. Kľúčikom šmátra v bránke, nedarí sa mu dvere otvoriť. Boha, kto mi zas kľúče zapotrošil? Skúša sa rozpomenúť, či mu ich dakto nevymenil. Zabijem ho, kričí do dvora. Nik ho nepočuje, v dome žije sám. Mať mu umrela, keď sa už nemohla dívať, ako si život potvorí, otec ich nechal dávno. Kde sú kľúče? Kľavé prsty ho neposlúchajú, zima mu lezie za nechty. Kurva, pusťte ma dnu, kričí a búcha na bránku.
Zase sa zrúbal, vraví synovi tetka Malenovie, čo z okna vedľajšieho domu vykukla. Choď a otvor mu. Nejdem, zas bude do mňa zapárať. Vždy do mňa, keď ma stretne. Že načo mi je vysoká škola, keď nerobím ako on. Aby sme si krčmu otvorili. Ja dám peniaze, on rozum.
Otvorí tetka Mirovi bránu, uloží ho spať. Reku, tetka, keby som vás nemal, ani krčmu by som si nemohol otvoriť.
A kým tetka domov došla, spí už Miro ako dudok. Sníva sa mu o krčme a na tvári sa mu rozlieva blažený úsmev.
Teraz, keď má krčmu, je niekto.
(ako prejav úcty k tvorbe Dušana Tarageľa a Petra Pišťanka)
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.