vydržať ten mediálny tlak (???) na jeho osobu. Jemu o peniaze nejde, drobné ho nezaujímajú, on má päťdesiattisíc (mesačne) v správnej rade železníc, čo sa bude srať. On nie je politický nominant, jeho funkcia nemá nič s SDKÚ, ako súkromná osoba má s Teplárňou len toľko spoločné, že mu v byte zakúria. Ha-ha-ha.
Taký dobrý humor to bol (Korzár 21.1.) - až na koncovku: Do predstavenstva sa na miesto krajskej jedničky SDKÚ chystá krajská dvojka. Vrabce čvirikajú, že pána Marcina vystrieda Alfonz Tkáč, inak manžel poslankyne SDKÚ Tkáčovej. Ešte mu nič neponúkli, ale keď prídu, prečo by nezobral... Stavme sa, že prvé, čo povie, keď sadne do Teplárne - ja odborník, ja nie politický nominant. Že je funkcionár SDKÚ? No a, to je zakázané??
Košickej Teplárni vládne koalícia ANO-SDKÚ. Vznikla koncom roka 2002 ako vedľajší produkt prvého veľkého koaličného konfliktu, keď sa o nominácie do elektrární pochytili KDH a ANO. Neexistuje jasnejší dôkaz, že menovania do štátnych podnikov fungujú podľa straníckeho kľúča ako to, že na miesto jedného funkcionára prichádza iný funkcionár tej istej partaje. Milé bude, keď začnú vysvetľovať, že ide o náhodu. Veď oficiálne obsadzuje tieto posty FNM - a ten je predsa nezávislý.
Tepláreň nie je výnimkou, ale pravidlom - stranícka parcelácia štátu sužuje Slovensko. Extra zvlášť v hospodárskej sfére, keďže podniky (a predtým banky, našťastie sú všetky privatizované) sa musia riadiť čisto hľadiskom ekonomickej racionality. Vnášať do nich politické zretele, resp. záujmy je vyslovene kontraproduktívne. Geniálne to vidieť na najvypuklejšom prípade Slovenských elektrární - naakumulovali dlh 70 miliárd, čo je skoro tretina príjmov štátneho rozpočtu. Žiadny súkromný podnik by (v podmienkach Slovenska) nemohol také astronomické manko vyrobiť, lebo by ho už osemkrát rozobrali veritelia. Do štátnych firiem sa však nominovalo politicky odjakživa. Pamätáme si veľké sľuby po kauze Košovan-deblokácie-Devín Banka: odpolitizujeme, už nikdy viac, prisahali všetci, a prvý Dzurinda. Nič sa nezmenilo - keď vrcholil spor KDH-ANO, zase o elektrárne, prišlo KDH dokonca s návrhom na politické obsadenie všetkých riadiacich funkcií podľa pevného koaličného kľúča... Vraj aby bola spravodlivosť a ANO neťažilo z toho, že dostalo ministerstvo hospodárstva...
Aby bolo jasné: Aj straník môže byť schopný človek a dobrý odborník. Nebol by žiadny problém, keby zastúpenie straníkov v štátnom sektore kopírovalo ich podiel na celkovej populácii. Lenže tak to nie je, hromadná invázia do funkcií vytvára prepojenie ekonomiky a politiky, ktoré je semeniskom klientelizmu a korupcie. A to je problém. Spory o konflikt záujmov či preukazovanie majetku, ktoré bežia v parlamente, sú absolútne neúprimné a nepodstatné, kým strany neopustia (najmä) hospodársky priestor, ktorý ešte zostal vo vlastníctve štátu. Je pravdou, že politici nesú zodpovednosť a nemajú právo sa o štátny majetok nestarať; nie je ale pravdou, že to nemôžu robiť inak, len nomináciami priamo z partajných štruktúr či zo svojho vplyvového poľa.
Samozrejme, nielen slovenská skúsenosť, ale celoeurópska, ukazuje, že žiadať od politických strán striedmosť a samoobmedzenie je naivná teória. Prax tak proste nefunguje - predovšetkým preto, že aj strany tvoria hriešni ľudia a verejný tlak je neúčinný aj v kvalitnejších demokraciách, než je Slovensko. Motívom pritom nemusí nevyhnutne byť iba stranícka pokladňa a rozkrádanie či korupcia vo veľkom - to sú väčšinou príležitosti, ktoré život v inceste, ktorým je prepojenie ekonomiky a politiky, prináša. Strany fungujú - najmä v regiónoch s vyššou nezamestnanosťou - aj ako kvázi úrady práce pre svojich členov. Na Slovensku je smutným faktom, že straník má výhodu na trhu práce, keďže v nižšej štátnej správe a samospráve sa partajne dosadzuje až po miesta referentov. Na tom veľa nezmenil ani nový Úrad pre štátnu službu. Aj tu je jedna z príčin mizérie verejného sektora - strany nevyberajú zo zásoby odborníkov, kritériom pre obsadenie funkcie je, že kto práve stratil prácu a koho treba zabezpečiť...
Verejná správa sa privatizovať nedá, štátne podniky však áno. A to je jediné skutočne principiálne riešenie. Novela privatizačného zákona nedávno odblokovala predaje tzv. strategických podnikov. Medzi nimi aj košickej Teplárne - vláda ale ešte nerozhodla, ako s ňou naloží. Bolo by však len prirodzené, keby na privatizáciu nebola chuť - práve preto, lebo aj v Teplárni môžu naďalej umiestňovať svoje "hladné krky". Primátor Trebuľa ju chce získať pre mesto - to je však z chlieva do stoky. Znížiť partokraciu a s ňou spojené negatívne javy znamená predať všetko, kde sa môžu nasáčkovať a šafáriť. Niet inej cesty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
