cirkusy v Bratislave, prípadne v košickom mestskom zastupiteľstve. Mnohí si to ešte stále neuvedomujú, ale mali by - rozhodnutia vzdialených úradníkov či kvalifikovanej väčšiny ministrov cudzích krajín budú ovplyvňovať naše životy rovnako a občas ešte väčšmi, ako domácej priamo volenej tzv. reprezentácie.

Pondeľňajšie stretnutie ministrov zahraničných vecí členských i pristupujúcich krajín EÚ riešilo napríklad dve od života zdanlivo odtrhnuté veci - pokračovanie rokovaní o európskej ústave a štatút europoslancov, ktorí sa budú voliť v júni. Ľudový názor, že chlieb lacnejší nebude, nech sa v jednej či druhej téme dohodli na čomkoľvek, ťažko vyvracať. Na strane druhej - nielen chlebom je človek živý. Prečo by sa inak politici tak zúrivo hádali práve o európsku ústavu? Poliaci a Španieli, ktorí sú chudobnejší ako Francúzi a Nemci, by na súhlase s návrhom, ktorý zamietli v decembri, výdatne zarobili. Nemecký kancelár i minister ZV viackrát pripomenuli, že dohoda na ústave priamo súvisí s rozhovormi o rámcoch európskeho rozpočtu na roky 2007 - 2013. Aby vydieraniu dodali váhu, hneď po kolapse summitu v Bruseli zverejnilo šesť najbohatších štátov únie, ktoré sú tzv. čistými prispievateľmi, návrh na obmedzenie príspevkov do spoločného rozpočtu. A tento motív rozohrávali už aj predtým, než došlo ku krachu.

Ani terajšia schôdzka ministrov ZV však do kauzy nepriniesla pokrok, hoci predsedajúce Írsko sa veľmi usilovalo. Gordický uzol je stále ten istý - spôsob hlasovania v Rade ministrov, čo je najdôležitejší rozhodovací orgán EÚ. Je to zápas o politický vplyv v Európe na veľmi dlhé obdobie. Francúzi a Nemci tlačia na pílu - zjednodušením hlasovania by vzhľadom na svoju váhu a pevné spojenectvo v kľúčových otázkach temer vždy vytvorili takú väčšinovú koalíciu, ktorou by hladko presadili svoje stanoviská. Stačilo by im získať podporu niekoľkých menších štátov, pričom ich strategickým predstavám stojí veľmi blízko i Taliansko. Bez ohľadu na to, že matematicky je poľské a španielske stanovisko neudržateľné (podľa zmluvy z Nice by mali 27 "vážených" hlasov proti 29 nemeckým, ktoré má však dvojnásobný počet obyvateľov), zaslúži si podporu všetkých pristupujúcich štátov. Jednoducho zo sebazáchovných dôvodov - aby sme sa nestali príveskom mocenskej politiky Berlína a Paríža. Že ako vyzerá v praxi, ukázalo nedávne porušenie Paktu stability.

Nakoľko to však nie je chlebová otázka, slovenská verejnosť zostáva v kľude. Koaličná kríza je vzrušujúcejšia. Žiadnu stranu, žiadny tretí sektor ani obec intelektuálov nenapadne tlačiť na Dzurindu s Kukanom, aby sa správali k severnému susedovi lojálnejšie. Nikoho netrápi, že v tejto kľúčovej otázke nefunguje ani Visegrád, ktorého majú inak všetci plné ústa. Smernica, ktorú Dzurinda s Kukanom dostali od NR SR k rokovaniam o ústave, pritom jasne hovorí o preferovaní zmluvy z Nice, čiže poľského stanoviska. Oni to aj verbálne deklarujú, keď ale prídu do Bruselu či na iné kolbište, tvária sa ako nezainteresovaní neutráli. Ak Poliaci a Španieli napokon ustúpia (či sa nechajú "podplatiť" na rozpočte alebo jednoducho podľahnú tlaku), bude to aj preto, lebo nedostali žiadnu podporu ani od takých krajín, záujmy ktorých svojím postojom tiež obhajovali.

Vďačnejšou témou, ktorej aj rozumieme lepšie, sú europoslanecké platy. Ešte v roku 2002 si poslanci EP drvivou väčšinou schválili jednotný "europlat" - 8600 eúr. Doterajšia prax je totiž taká, že eurozastupitelia berú rovnako ako ich kolegovia v parlamentoch tých štátov, odkiaľ pochádzajú - Taliani (najviac) napr. skoro 12-tisíc eúr, Španieli (najmenej) 3000. Europoslanci argumentovali, že platové rozdiely vytvárajú v EP "napätie a zlú atmosféru". Prečo by mali za rovnakú prácu brať rôzne peniaze?

Národní ministri, ktorí rozhodujú, však teraz návrh zmietli zo stola - vetovali ho štyri štáty, ktoré do spoločného rozpočtu najviac prispievajú a najmenej z neho berú. Rozhodnutie je správne, hoci Slovensko - i ďalšie pristupujúce štáty - vyslovili veľkú nevôľu. Mali by sa však krotiť. Ide o úzkoprsý národný egoizmus - ak zostanú platy po starom, budeme si europoslancov financovať z domáceho rozpočtu. To je všetko, vec je však úplne v poriadku: Europoslanci síce majú rovnaké žalúdky, obhajujú však rôzne národné záujmy (hoci EP je orgán komunitárny). Prečo by mal napr. nemecký daňový poplatník živiť poľského poslanca, keď záujmy, ktoré tieto dva štáty v dnes kľúčovej kauze zastávajú, sú v úplnom rozpore?

Ministri zahraničia skončili, na budúci týždeň schôdzujú ministri financií. Musíme si zvykať, že veľké rozhodnutia sa vzďaľujú. Gladiátori v domácej aréne sú síce zábavnejší, ale hrajú častokrát o podstatne nižšie stávky.