želania tunajšieho obyvateľstva neprihliadalo. Dedina, pôvodne slovenská pripadla Poľsku. Hrad, ktorý sa nad ňou vypína, dal v rokoch 1320-30 postaviť Ján Berzeviczy na obranu uhorských záujmov, poľské zas chránil Czorsztyn oproti. Akokoľvek neuveriteľne, ale práve tadiaľ vedie stopa pri pátraní po bájnom poklade Inkov.
R. 1946, tesne po vojne, natrafil Andrzej Benesz pri štúdiu rodinnej histórie na Šebastiána Berzeviczyho, uhorského šľachtica z 18. storočia. Tento dobrodruh, bitkár, ale aj vášnivý cestovateľ sa r. 1760 ako tridsaťročný vybral do Peru, zlákaný chýrmi o nepredstaviteľných pokladoch Inkov.
Po stáročia sa tu nachádzalo centrum obrovského impéria Inkov. Ako najvyššieho boha uctievali Intiho slnko a vo svojom panovníkovi videli jeho syna. Zlato označovali Inkovia za pot slnka, malo pre nich rituálny význam, nie materiálnu hodnotu. Zlatníci z neho vytvárali šperky, kultové predmety aj monumentálne diela. Keď ich ríšu objavili Španieli, ich veliteľa Francisca Pissara považovali Inkovia za boha, ktorý sa vrátil k svojmu národu. Hoci nekládli odpor, dobyvatelia si počínali brutálne, mučili a vraždili, napokon 19. augusta 1533 aj ich panovníka Atahualpu. Posvätné predmety roztavili, lode odvážali do Španielska náklady zlata, aby naplnili prázdne pokladnice, časť koristi spočíva na morskom dne. Namiesto písma používali Inkovia kipu, uzly na šnúrach. Informácii, ktorú obsahovalo, však adresát porozumel iba s ústnym komentárom zasväteného človeka.
Uhorskému šľachticovi žičilo šťastie. Zachránil Uminu, dcéru z kráľovskej rodiny Inkov pred španielskou hliadkou a zaľúbil sa. Svadba sa konala podľa katolíckeho obradu, nie azda v zrúcaninách nejakej inskej svätyne.
Manželka mu zomrela pri pôrode dcéry, takisto Uminy, ktorá v priebehu dvadsiatich rokov, ktoré tu Berzeviczy strávil, dorástla a vydala sa. Jeho zaťom sa stal Tupaka Amurua, neskorší vodca povstania. Keď ho Španieli po dvoch rokoch r. 1783 krvavo potlačili, rodine ostával iba útek do Európy. Na loď, ktorá mierila do Talianska, nasadol Berzeviczy s dcérou, zaťom a ich sprievodom, ale aj so zlatým pokladom, ktorý mu rodina zverila.
V Benátkach strávili pätnásť rokov. Z diaľky zrejme ďalej podporovali odpor proti Španielom, tu prišiel na svet i Šebastiánov vnuk Antonio, následník trónu. Ibaže španielskym špehom aj tak neunikli. Jeden z nich práve počas karnevalu na jar 1797 prebodol v tmavej uličke Tupaku (podľa španielskych dokumentov bol však vodca povstania popravený už v Peru).
Zvyšok rodiny sa opäť dáva na útek, vyše osemsto kilometrov úzkymi priesmykmi, po zlých cestách až na odľahlý hrad na hraniciach Uhorska s Poľskom. Vzácny poklad, debnu so zlatom schovajú v jeho sklepeniach.
Ale ani hrubé múry im neposkytli bezpečie. Kráľ v Madride sa neprestal obávať panovníckeho rodu Inkov, bolo treba odstrániť Uminu i jej syna. Špehovia sledovali stopu na Nedecu. Vrah sa bez prekážok vkradol do hradu, a ďalej, až do Umininej komnaty. Mladú ženu, ktorá sa práve chystala na nočný odpočinok, vyhodil z okna.
Spolu so strieborným sarkofágom, ktorý pojal Uminine telesné ostatky, uložila rodina do hrobu podľa legendy aj časť zlatého pokladu. Šebastián musel konať, ideálny úkryt našiel neďaleko v zrúcaninách hradu Probsztyn. Sem dopravil s pomocou Indiánov vzácny majetok a tu sa aj stráca stopa po zlate Inkov.
Šebastiánov potomok Benesz o stopäťdesiat rokov neskôr sa však nevzdáva. Čo sa stalo s Antoniom? Aj dieťa sa stalo obeťou španielskej intrigy alebo prežilo? Zmienka v rodinnej kronike ho dovedie do kostola sv. Kríža v Krakove. Medzi zožltnutými listami omšovej knihy sa naozaj nájde doklad o adopcii. Šebastián, aby ochránil vnuka, zveril ho synovcovi Waclawovi Beneszovi.
Antonio ostal údajne nažive ale dostal sa aj k zlatu svojich predkov? Každopádne sa v adopčnej listine uvádzalo aj to, kde treba hľadať kipu, ktoré vyhotovili Inkovia na Nedeci, a to zas označuje miesto, kam schovali poklad.
A tak sa posledného júlového dňa r. 1946 objaví Benesz spolu so snúbenicou v sprievode dvoch vojakov z pohraničnej posádky na hrade. Miesto, ktoré hľadajú, sa má nachádzať pod jedným zo schodov. Keď ho vojaci čakanom nadvihnú, naozaj pod ním nájdu olovenú schránku. Benesz z nej opatrne vytiahne kožený zvitok pokrytý exotickými znakmi. Už sa vidí ako dedič neslýchaných bohatstiev, ostáva maličkosť: vylúštiť, čo znamenajú uzlíky.
O pár dní dôjde na hrade k nešťastiu, v noci na 2.8.1946 ho zachváti ničivý požiar. V plameňoch zahynú traja vojaci, medzi nimi dvaja, čo boli prítomní pri vzácnom náleze. "Vraj to bola kliatba, trest za to, že krátko predtým našli akési indiánske poklady či spisy," spomína Jozef Gorniak z dediny, v tom čase štrnásťročný.
Zato Benesz urobí v nasledujúcich rokoch politickú kariéru, r. 1969 sa stane predsedom Demokratickej strany Poľska, satelitnej strany komunistov, o dva roky nato zástupcom predsedu Sejmu. Svojho sna sa však nevzdáva. Potajomky kúpi zrúcaniny Probsztynu, organizuje tu výskum, vraj archeologický. Nielenže nenájdu debnu so zlatom, ale aj Benesz je už takmer na mizine. Jednako vysiela do Peru expedíciu, mladí ľudia berú so sebou kópiu kipu z Nedece, ktoré vlastnoručne vyhotovil podľa originálu.
Nájsť dnes v Peru človeka, čo vie čítať kipu, je však fakticky nemožné. Či mala výprava z Krakova predsa len šťastie, to vedia iba bohovia. V rozľahlej krajine synov Slnka sa totiž stratila bez stopy.
Štyri roky po tragickej udalosti, 26.2.1976 zasadá vo Varšave predsedníctvo Demokratickej strany. Jej predseda sa však toho dňa nevedel akosi sústrediť, spomínajú pamätníci. Azda preto, že sa dopočul o človeku, čo údajne vie rozlúštiť tajomné posolstvá Inkov? Tridsať rokov samé porážky a odrazu svetielko nádeje!
Bez vysvetlenia opustí Benesz zasadanie, sadne za volant a pustí sa smerom na Gdaňsk. Krátko po ôsmej večer dôjde k tragickej nehode. Spôsobila ju únava, oslepilo ho protiidúce vozidlo? Sedel vedľa neho ešte ktosi, ako sa povrávalo? Svedkov niet, policajná správa odpoveď nedáva. Beneszovi vystroja štátny pohreb, zároveň sa opäť vynoria chýry: aj on sa stal obeťou kliatby. Kipu sa viac nenašlo.
Po ňom sa však nevzdávajú ďalší, za pomoci moderných prístrojov prehľadávajú každý centimeter pôdy na okolí Nedece. Neľakajú sa chýrov o kliatbe ani nevysvetliteľných prípadov úmrtia, iba šťastie im očividne nežičí. Novinár Aleksander Rowinski, ktorý sa zaoberá záhadou zlatého pokladu už tridsať rokov, považuje príbeh za hodnoverný aspoň z jedného dôvodu: "Doklad o adopcii so zmienkou o kipu, dôkaz, že testament Inkov naozaj jestvoval, je nepochybne pravý, overil ho farár aj univerzitný profesor, odborník na stredovek.
Zlato, pot slnka či symbol bohov, neprestalo fascinovať. Ibaže ozajstným prekliatím je, zdá sa, skôr ľudská chamtivosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
