osobnosťou. Vyzretou a silnou, ktorá vie, aké sú jej priority a tomu podriaďuje svoj život. Hoci roky akoby na Ivetinom dievčenskom vzhľade neplánovali nič meniť, sínusoidy v jej životných úspechoch a neúspechoch z nej urobili ostrieľanú ženu, ktorá má veľmi ďaleko od naivky, za akú ju mnohí považujú. My sme sa s ňou stretli pred nedávnym plesom v Slovane, kde vznikol aj tento rozhovor.
Urobili ste už množstvo rozhovorov, odpovedali na najrôznejšie otázky. Ale predsa, existuje ešte nejaká, ktorú ste nedostali a chceli by ste?
- (smiech) Viete, že nie? Skôr je mnoho otázok, ktoré by som nechcela neustále dostávať. A je aj mnoho odpovedí, ktoré nechcem prezentovať verejnosti. Je pravda, že ľudia o mne mnoho vecí nevedia. Som totiž človek, ktorý si svoje súkromie skrýva, aj preto je možno o mne mediálny obraz trošku skreslený. Ak niektorým médiám totiž nedám dosť informácií, tak si ich jednoducho vymyslia. Ale pre mňa je dôležitejšie súkromné šťastie, určitý pokoj a zázemie, ktoré patrí iba mne a mojej rodine a o ktoré sa nebudeme deliť s ostatnými. Každý potrebuje kus svojho schovaného ja a svoje tajomnstvá, aby mohol existovať.
Nenabúravajú ale práve nepravdivé informácie v médiách vaše súkromné šťastie viac než nejaké rafinované častejšie informovanie z vašej strany?
- Určite áno, ale myslím, že pravidelné informovanie o mojich súkromných veciach by bolo pre mňa omnoho ťažšie. I keď je pravda, že potom vyjde článok, ktorý nie je vôbec pravdivý a to je, samozrejme, nepríjemné. Ale snažím sa tým príliš nezaoberať, ísť si svojou cestou. Je to síce neustály boj, no riešenie nie je v tom. Je v zázemí - pracovnom a silnom rodinnom. Vtedy to človek všetko unesie a zvládne.
Ako veľmi toto všetko ovplyvňuje vášho 7-ročného syna Artura?
- V siedmich rokoch už dieťa potrebuje vlastný priestor. Má svoj život, svojich kamarátov, školu, povinnosti, ktoré sa učí dodržiavať. Existujú dve cesty, ako to deti, o ktorých sa viac vie, alebo sú známe, prijímajú - jedným robí popularita dobre a druhým nie je príjemná. A Artur si vybral tú druhú možnosť. Moja práca ho obťažuje. Nie tým, že pracujem, lebo on je na môj nepravidelný pracovný režim zvyknutý, hoci som sa ho snažila kvôli nemu čo najviac spravidelniť. No nechce so mnou už chodiť na prechádzky ani do obchodu, pretože všade podpisujem fotografie a jemu je to nepríjemné. Vždy mi vraví: "Mami, nechoďme nikam, pretože ty zas budeš podpisovať fotky, ja budem musieť tiež a to nechcem."
Vraveli ste, že mediálny obraz o vás je skreslený. Viem si však predstaviť, že nie len ten. Na prvý pohľad totiž pôsobíte veľmi nežne, čo si mnohí môžu spájať s naivitou. Zvyknú to ľudia zneužívať?
- (úsmev) Všetci alebo skoro všetci sa o to snažia. Myslia si, že to môžu zneužiť vo svoj prospech. Je naozaj len málo ľudí, ktorí ma berú ako normálnu a normálne uvažujúcu ženu, ktorá sa iba tak nenechá.
Ako rýchlo si viete vymedziť hranice?
- Ja ku každému pristupujem tak, aká som. To znamená - často som otvorená a úprimná, čo nie je celkom tá najlepšia cesta, pretože človek by mal asi zvoliť opačnú stratégiu zoznamovania sa. Svojou otvorenosťou sa totiž nechránim a mnoho ľudí to zneužíva. A ak potom dôjde ku konfrontácii alebo konfliktom a ja sa začnem brániť, sú z toho prekvapení. Pretože ja som síce príliš citlivá, povedala by som, že až precitlivelá, ale v určitej fáze dokážem byť veľmi silná a veľmi tvrdá. A to mnoho ľudí prekvapuje.
Spadli ste kvôli tomu v medziľudských vzťahoch často na pusu?
- Často. A aj vďaka tomu, že sa neustále pohybujem medzi množstvom ľudí a najmä stále medzi nejakými novými.
V čo veríte?
- Po toľkých rokoch som sa naučila konečne veriť sama v seba. A verím v lásku. Akúkoľkovek. Pretože láska znamená viera v niečo a navyše verím, že láska môže absolútne zázraky.
Zrejme málokto by povedal, že ste doteraz mali dôvod neveriť si...
- So striedaním vĺn úspechov a neúspechov si človek uvedomuje určitú neschopnosť vedieť mnoho vecí, ktoré by vedieť chcel. Ale nemôžeme všetko vedieť a zvládnuť. Navyše som sa dlho nevedela zmieriť s tým, že má deň iba 24 hodín a že nemôžem stihnúť všetko. V tomto som trošku blázon. Keď sa do niečoho pustím, tak nevidím, nepočujem a vadí mi, že druhí mi nestačia, že so mnou nedržia krok. To ma vždy trápi.
Ste vo všetkom taký maximalista? Kvôli Johanke z Arcu ste sa dokonca nechali ostrihať na chlapca.
- Keď niečo robím, robím to poriadne. A keď hrám nejakú úlohu, chcem byť presvedčivá, aby mi to ľudia uverili. A je pravda, že som sa do Johanky tak trošku aj vžila a myslím, že som ju dosť pochopila a dala som jej kus zo seba.
Bolo teda pre vás sklamaním, ako to napokon s Johankou pre vás dopadlo?
(I. Bartošová vystriedala v Johanke Luciu Bílú, ktorá z muzikálu sama odišla. Derniéru však divadlo Ta Fantastika nedovolilo odspievať Ivete, na scénu sa vrátila L. Bílá, ktorej expartnerovi Petrovi Kratochvílovi divadlo patrí.)
- Bolo to pre mňa obrovské sklamanie a dlho mi trvalo, kým som sa vyrovnala s tým, že je to tak a že s tým nemôžem vôbec nič urobiť.
S intrigami v šoubiznise to nie je práve najružovejšie. Ako ste sa proti tomu obrnili?
- Tak to teda naozaj nie je. No uvedomujem si, že sú situácie, ktoré riešiť nemôžem. Respektíve môžem, ale riešila by som ich rok alebo možno aj omnoho dlhšie. Zobrali by mi veľa energie, peňazí a nemala by som potom čas nielen na svoju rodinu a svoje dieťa, ale ani na prácu. Je dôležité vyriešiť tú situáciu tak, že za ňou naozaj urobíte hrubú čiaru, buchnete dverami a poviete si: "Nemá to zmysel a idem ďalej". Ja som to tak urobila a myslím, že to bolo v danej situácii naozaj jediné rozumné riešenie. Napriek tomu Johanku vôbec neľutujem, naopak, rada na ňu spomínam, pretože to bola krásna rola. Vedela som, prečo do toho idem, vedela som dokonca o všetkých rizikách, ktoré môžu prísť a ony naozaj prišli, hoci som si v duchu vravela: "Snáď to až také byť nemôže". No ono to také bolo...
Veríte v osud?
- Áno, ale v taký, ktorý si sami do istej miery ovplyvňujeme. Verím, že sú určité veci dané, že jednoducho tak mali byť. Myslím, že aj Artur je pre mňa osudový a aj vzťah s jeho otcom bol taký.
Keď sme pri Arturovom otcovi Ladislavovi Štaidlovi, šokovala vás kniha, ktorú nedávno vydal a v ktorej tvrdí, že ste sa pokúsili o samovraždu?
- Veľmi. Tri dni som nebola schopná slova, činu, ničoho. Prestala som pracovať a ostala som doma.
Verili by ste tomu, že to niekedy urobí?
- Nie, nikdy.
Prečo? Lebo ste mu dôverovali?
- Ja som mu dôverovala iba do času, kým som sa s ním rozišla. To bol vlastne dôvod, pre ktorý som ho opustila. Dôvera je vo vzťahu to najdôležitejšie.
Čo je pre vás v partnerskom vzťahu okrem dôvery dôležité?
- Tolerancia a to, aby partneri nechali jeden druhému určitý priestor na život, aby si navzájom pomáhali, starali sa o seba a aby to bolo stále vyrovnané. Je dôležité, aby sa vzťah neustále udržiaval v rovnomernej pozícii, aby nikto nikdy nemal pocit, že je okrádaný o svoju identitu, o svoju prácu, názory, aby si tí dvaja vychádzali pravidelne v ústrety. Ten, ktorý berie, by si to mal po čase uvedomiť a povedať si: "Tak a teraz je čas, aby som dával".
Veríte, že existujú muži, ktorí vedia vedľa seba tolerovať úspešnú a krásnu partnerku?
- Určite áno. Verím, že existujú muži, ktorí tolerujú úspešnú ženu, ktorá sa vie o seba postarať, má svoj život, do ktorého si príliš nenechá hovoriť a naopak si to vážia.
Predpokladám, že patríte presne k tej kategórii žien, ktoré si do života príliš hovoriť nedajú.
- Áno, pretože ma to stálo veľa driny, sĺz, potu a všetkého. Ale je pravda, že dokážem byť veľmi tolerantná a dokážem si vzťah hýčkať. Pretože vzťah i partner by sa hýčkať mali.
Momentálne ste bez stáleho partnera, čo je zdrojom špekulácií, či si nejakého nehľadáte.
- Nehľadám. Po prvé nemám čas niekam chodiť - v podstate iba pracujem a starám sa o domácnosť a dieťa, ktoré začalo chodiť do školy, takže mám úplne iné starosti - a snažím sa udržať v pohode, čiže som sa začala venovať viac sama sebe. Predtým som na to úplne zabúdala. A pritom starať sa o seba - svoje telo i dušu - je veľmi dôležité.
Takže si aj z tejto situácie beriete iba to dobré?
- Áno, pretože viem, že každá situácia, v ktorej sa ocitáme, je na niečo dobrá. Už mnohokrát som sa presvedčila, že aj veľmi nepríjemné skúsenosti, ktoré ma mohli stáť aj život, boli pre mňa nakoniec cenné. Dôležité však je niečo si z nich zobrať, inak by sa mohli opakovať znovať. V zlých chvíľach si obvykle poviem, že raz určite budem vedieť, že to za to stálo. A to je to, čo ma v danej situácii upokojuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
