Martina TOBIÁŠOVÁ a Jaroslava GAJDOŠOVÁ
Trendom posledných rokov sa stalo vycestovanie mladých ľudí po ukončení stredných či vysokých škôl za zárobkom do zahraničia. Poniektorým táto cesta ponúka okrem zárobku aj zdokonalenie sa v cudzom jazyku. Možností na uplatnenie sa v cudzine je pomerne veľa. Snáď najdostupnejšou je dobre známa práca au-pair. Tá ponúka aj dlhodobé poznávanie cieľovej krajiny a jej obyvateľov. Prevažne dievčatá, ale na túto prácu sa hlásia aj chlapci, húfne opúšťajú domovy a vrhajú sa do "opatrovateľského dobrodružstva". To skrýva príjemné ale i tienisté stránky života. Ponúkame vám dva odlišné príbehy vyrozprávané dievčatami, ktoré ako au-pair pôsobili. Zážitky sa naplno zapísali do ich osudov.
"Prvýkrát som vycestovala, keď som mala 19 rokov. Rozhodla som sa pre Anglicko. Mojím zámerom bolo najmä zlepšiť sa v angličtine. V neposlednom rade som však chcela nazbierať aj životné skúsenosti. Ako väčšina mladých ľudí. Nekontaktovala som agentúru, kamarátka mi našla rodinu, čo bolo jednoduchšie. V tom čase neboli také problémy s vízami. Pohovor som absolvovala na francúzsko-anglickej hranici. Dostala som vízum a môj 11-mesačný pobyt sa mohol začať," rozhovorila sa Mirka.
Ako sme sa dozvedeli rodina do ktorej sa Mirka dostala bola veľmi priateľská. Napriek tomu, aj tu sa v začiatkoch objavil smútok za domovom, malé nedorozumenia, trápenie či vyronené slzičky. "Začiatky boli ťažké, lebo moje jazykové schopnosti boli veľmi slabé. Po dvoch týždňoch môjho pobytu domáci očakával zázraky. Jazyk sa však nedá naučiť zo dňa na deň. Trvalo mi dosť dlho pokiaľ som začala plynulo hovoriť. Keďže to bola rodina bez matky, viac menej som pomáhala s domácnosťou. Deti som mala tri, vekovo staršie. Boli to veľmi samostatní chlapci. Vôbec som s nimi nemala problémy. V ťažkých chvíľach mi veľmi pomohlo, že som tam mala priateľky a okrem toho som navštevovala školu, čo bolo finančne náročné. Keď si porovnám platy au-pair dnes, je to smiešne. Zarábala som 35 libier na týždeň a z toho som si musela platiť aj školu. Víkendy patrili potulkám po Londýne. Doniesla som si veľa zážitkov, bolo to veľmi pekné a dôležité obdobie môjho života. Pomohlo mi uvedomiť si niektoré veci, ktoré som začala vnímať až po tejto skúsenosti."
Dnes má Mirka na toto obdobie už len spomienky. Tie vystriedali nové zážitky, ktoré nazbierala ako au-pair v Amerike. Popri tom ako sme si prezerali fotografie starostlivo uložené v cestovateľskom albume, dostali sme sa až za veľkú mláku. "Šesť rokov po Anglicku som sa opäť rozhodla vycestovať. Veľmi som sa chcela vidieť Ameriku. Au-pair bola najprijateľnejšia cesta ako sa tam dostať. Kontaktovala som teda agentúru, ktorá mi pomohla s formalitami, vízami a aj s nájdením rodiny. Proces ohľadom zháňania potrebných dokladov bol veľmi zdĺhavý. Musela som absolvovať rozhovor v angličtine, okrem toho som potrebovala dve charakterové a tri pracovné referencie a, samozrejme, fotografie s deťmi. Trvalo mi to zhruba tri mesiace."
Potom už konečne sedela v lietadle. Hurá Amerika! Plná očakávaní, ale aj strachu z nepoznaného, doslovne priletela do náručia novej kultúry. "Prvé dojmy boli rôzne. V porovnaní s Anglickom sa mi Amerika zdala neuveriteľne veľká. Pravdupovediac, bola som trochu sklamaná, moje očakávania a predstavy boli iné. Prostredie a ani ľudia neurobili na mňa silný dojem. Konečne som sa stretla s hostiteľskou rodinou. Prijali ma veľmi priateľsky. Starala som sa o dvojročného chlapca, ktorý ma dosť odmietal. Problém bol ten, že bol dosť naviazaný na matku, ktorá pracovala doma, čo situáciu veľmi sťažovalo. Keďže som bola ich prvá au-pair, sami nevedeli čo majú odo mňa požadovať, v pracovnom ani osobnom živote mi nevedeli dať pomocnú ruku. Vo vzduchu bolo napätie. Domáci svoje správanie rýchlo zmenili. Po dvoch týždňoch som bola nútená odísť. Agentúra mi ponúkala rodiny, ktoré mi nesadli. Kontaktovala som teda kamarátku, ktorá mi v tomto smere pomohla," pokračuje vo svojom príbehu Mirka.
V druhej rodine bola rok, starala som sa o dve dievčatká, ktoré si ju mimoriadne obľúbili. Mirka sa cítila ako člen rodiny. Okrem toho, že jej šťastena priala pri výbere rodiny, ktoré k nej bola štedrá darilo sa jej aj v osobnom živote. "Našla som si kamarátky, s ktorými som precestovala veľký kus Ameriky. A veľa som cestovala aj s rodinou. Videla som miesta o ktorých som snívala. Bola som v Miami, Las Vegas, Los Angeles, San Diegu, San Franciscu, Washingtone, New Yorku, Dallase krásne spomienky mám aj na Niagara Falls... Prihlásila som sa aj do školy, kde som sa učila taliančinu."
"Osobne som mala veľké šťastie, ale poznám dievčatá, ktoré to také jednoduché nemali. Napriek tomu si myslím, že je to dobrá skúsenosť pre mladých. Dáva im to možnosť spoznať kultúru, nových ľudí, zdokonaľovať sa v jazyku a našetriť si peniažky. Chcela by som však povedať, že nie vždy je to jednoduché. Prídu prekážky ako bolo aj v mojom prípade, ale netreba sa vzdávať, vždy sa nájdu ľudia ochotní pomôcť," dodala na záver rozprávania Mirka.
MEDZITITUL: Au-pair v Anglicku? Nikdy viac! tvrdí 23-ročná Jana
Šťastie pri tejto práci nepostretne každého. Hoci sa veľa au-pair vracia z cudziny spokojných, v prípade Jany a Petra to neplatí. V Anglicku vydržali rovný mesiac a stálo ich to ďaleko viac, ako stihli zarobiť.
"Veľmi sme si želali nájsť v zahraničí prácu, a byť pritom spolu. To bolo našou jedinou podmienkou, môj priateľ totiž vedel po anglicky iba niekoľko slov. Preto sme boli ochotní zobrať čokoľvek a kdekoľvek. V agentúre nám však veľkú nádej nedávali, pretože o páry v rodinách nie je veľký záujem. Nakoniec to však vyšlo," začína svoje rozprávanie Jana.
Mladým Košičanom odrazu zavolali z agentúry, že majú pre ne vhodnú rodinu. Malo to však háčik, v Anglicku museli byť o niekoľko dní skôr. Autobusom by to nestihli, neostávalo iné, ako využiť služby leteckého prepravcu. Jana a Peter si kúpili drahé letenky a víkend už trávili v malom mestečku vzdialenom 150-kilometrov od Londýna.
Spočiatku boli obaja nadšení. "Ocitli sme sa v prekrásnom veľkom dome, ktorého majiteľ pracoval v showbiznise. Mala som na starosti dvoch chlapcov, Peter mi mal pomáhať s domácimi prácami. Prvý týždeň to nevyzeralo zle. Ale potom sme rýchlo pochopili, čo nás čaká. Mali sme byť predovšetkým lacnou pracovnou silou, vhodnou na všetky špinavé práce. Každý deň sme mali vydrhnúť celý byt. Nielen vyluxovať a utrieť prach, ale vypucovať aj všetky kúpeľne a záchody. Museli sme sa oháňať, aby sme to všetko stihli, navyše mal dať Peter popri tom do poriadku povalu. Nechali ho tam pracovať pri niekoľkých stupňoch Cezlia... Ani starostlivosť o deti nebola med lízať. Chlapci boli nevystatí, nepočúvali ani rodičov. Zobrať ich do mesta bolo riziko, že skončia niekde pod autom. Ak som im kúpila zmrzlinu, alebo ich vzala na plaváreň, ich matka sa mi účet neunúvala preplatiť. Naše vzťahy sa veľmi rýchlo vyhrotili, a tak sme po troch týždňoch od príchodu kontaktovali pracovníčku agentúry v Londýne. Zo dňa na deň sme rodinu opustili a skončili v sídle agentúry. Naivne sme si mysleli, že sa tam o nás postarajú a nájdu nám ďalšiu rodinu," spomína Jana.
Zástupkyňa sprostredkovacej agentúry sa však o pár vôbec nestarala. Keď prišli, odchádzala práve na nejaký večierok so slovami, nech sa niekde zložia. Pre ´babysiterov´ mala vyčlenenú jednu izbu, v nej však už boli štyria ľudia. Košičania sa nemali kde uložiť, a tak napokon spali na gauči, ktorý patril psovi domácej. Tú údajne vôbec nezaujímalo, že nemajú kde spať, keď s ňou o tom na druhý deň hovorili, iba pokrčila plecami. Odpoveď na otázku, čo bude teraz a či im pomôže nájsť ďalšiu rodinu, bola veľmi podobná. A tak sa Jana s Petrom zdvihli a najbližšou leteckou linkou pobrali domov. Došli s prázdnymi vreckami - ale životné skúsenosti sú nezaplatiteľné...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
