sa napriek súmraku motala sama vonku a ešte sa jej nechcelo ísť domov. No musela, veď sa stmievalo, tak sa pomalým krokom posúvala chodníkom smerom k domu. Po pár metroch sa k nej pripojil neznámy mladý muž. Hneď, ako ju zbadal, vedel, čo spraví. Bola taká milá, maličká, útla...
V jeho zvrátených predstavách sa mu páčila hneď od začiatku. Schmatol ju za ruku a ťahal k opustenému rozostavanému domu. Malá sa bránila. Ten cudzí ujo sa jej vôbec nepáčil. Bála sa. Plakala, kričala, násilníkovi sa chcela vytrhnúť, bojovala zo všetkých síl, ale oproti dospelémi zúrivemu chlapovi nemala žiadnu šancu. "Čo sa toľko trepeš?" zapchal jej ústa a trocha pritlačil. Vliekol ju do domu. Už sú dnu. Stíchla, ani sa nehádzala, len bezvládne ležala na zemi. Najprv zabiť, alebo znásilniť? Bolo mu to jedno. Mŕtva, či živá, na poradí nezáleží... Čím začne? Vzrušene z nej postrhával šaty. Ani chvíľu neváhal, čo spraví, prečo ju vliekol do prázdneho domu. Vyzliekol sa, ale zrazu zistil, že sa mu to len tak jednoducho nepodarí, veď je to ešte dieťa. Ani to ho nezastavilo a bez zábran sa začal ukájať.
Zrazu ho vyrušili hlasy z ulice. Všimol si, že dievčatko žije. Dýchalo. Myslel si, že medzitým už zomrelo. Čo s ňou spraviť? To vedel už od chvíle, keď ju stretol na ulici. Zabije ju. Nepotrebuje svedka, čo ho neskôr identifikuje. Už dve dievčatá predtým ho spoznali a mal len samé problémy. Teraz už takú chybu neurobí. Tak ju jednoducho surovo bez akýchkoľvek zábran zaškrtil. Ešte skontroloval, či je naozaj mŕtva, veď nechcel problémy. Telo ukryl pod doskami, ktorých bolo v rozostavanom baraku dosť. Utrel si zakrvavené ruky a nenápadne sa z domu vytratil. Dvadsaťdvaročný Ján Mańo si myslel, že spáchal dokonalý zločin. Taký ale údajne neexistuje, vravia policajti. Mali pravdu. Netrvalo dlho a Maňo sedel vo väzbe a čakal na trest.
Bol to jeden z tých zdĺhavejších procesov. Pojednávanie s Jánom Maňom trvalo 5 rokov. Na stole sa kopili posudky mnohých znalcov. Tí sa zhodli, že páchateľ v čase vraždy nemal zníženú ovládaciu schopnosť. Vraždu si chladnokrvne od začiatku naplánoval a vedel, čo robí. Svoju obeť premyslene zavraždil, aby sa zbavil svedka. Celkom bez citu. Každý si vie predstaviť, v akých bolestiach dievčatko zomieralo, ako trpelo, Ján Maňo bol nenapraviteľnou psychopatickou osobnosťou s citovou tuposťou. Medzi jeho ďalšie vlastnosti patrili nezdržanlivosť, asocialita, dokonca sa u neho prejavovala nenávisť k ľuďom.
Obžalovaný sa až po štyroch rokoch sám priznal, že ho dospelé ženy nevzrušujú. Zaujímal sa len o malé dievčatá. Tým horšie... Slučka sa mu začala rýchlo sťahovať okolo krku. Dostal strach, sám zažiadal o kastráciu. Snáď dúfal, že ho to zachráni pred šibenicou. Opäť zasadli súdni znalci. Tí s konečnou platnosťou rozhodli, že Maňovi nepomôže ani kastrácia, ani žiadna liečba, či dlhoročný trest neochráni spoločnosť pred jeho agresivitou. S deviantom bolo treba spraviť rázny koniec... Maňo o svoj život zabojoval poslednýkrát. Svojej obeti, šesťročnému dievčatku takú šancu nedal. Odvolal sa i na Najvyšší súd ČSSR, ktorý jeho žiadosť zamietol. Ani vtedajší prezident Ludvík Svoboda sa nad takýmto úchylným indivídiuom nezľutoval a žiadosť o milosť mu zamietol.
A tak sa slučka okolo krku Jána Maňa z Mačova od Prievidze stiahla skutočne. Stalo sa tak na svitaní 15. októbra 1973 v Bratislave.
Takmer totožného skutku sa dopustil pol roka po Maňovi 40-ročný Karol Olšavský v Spišskej Starej Vsi. V krajčírskej dielni zneužil osemročné dievča, pričom jej spôsobil vážne poranenia pohlavného ústrojenstva a konečníka. Potom dievčatko chladnokrvne zaškrtil a vyniesol v kufri k potoku, kde ju ukryl. Olšavského Krajský súd tiež odsúdil na trest smrti, ale pri odvolaní bol súd zhovievajší, ako v prípade Maňa a Olšavskému bol trest znížený na 25 rokov odňatia slobody. Tej sa však tento brutálny vrah už nedožil, zomrel vo výkone trestu.
(nabudúce Ľudovít Meszároš)
Autor: Natália Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
