trestov za majetkovú trestnú činnosť. Vyrastal v detských domovoch, pretože jeho otec emigroval po vojne do Argentíny. Malý Stanko tam 8 rokov žil, ale potom sa s matkou, učiteľkou, vrátil domov. Tá na syna očividne nestačila, a tak mala jeho výchova až priveľmi voľný priebeh. Ak ho v detstve strašili, že "ty raz skončíš na šibenici", neboli ďaleko od pravdy...

Teraz stál na stanici v Ilave a rozmýšľal, kam po poslednom prepustení z väzenia ísť. Pri lustrovaní svojej rodiny zvolil to najmenšie zlo a rozhodol sa zložiť hlavu u manželky a štvorročného syna v Košiciach. Ak si naivne myslel, že ho po tie roky verne čakala, mýlil sa. Dvere mu otvoriila už s novým partnerom, a tak sa Stano pobral ďalej. Prichýlil ho kamarát, ktorý bol podobného razenia ako Stano. Svoj vysoký životný štandard štýlu "víno, ženy, spev" sponzoroval peniazmi z rôznej trestnej činnosti.

Počnúc podvodmi, bytovými krádežami v Prešove, Bratislave, Sliači, Žiline, Rimavskej Sobote... Niekde "pracoval" sám, niekde s kumpánmi Lacom a Ľudom, ale počtom vykonaných krádeží vzrastala aj Stanova agresivita. Nechýbalo veľa a bol by aj vraždil. Takmer ubil na smrť stoličkou a korčuľami majiteľku bytu, ktorá ho prekvapila pri "inventarizácii" jej majetku. O niečo neskôr v košickom byte na Prešovskej ceste narazili na majiteľa, istého Ondreja K. - M., s ktorým nerátali, pretože podľa ich informácii tam mala žiť osamelá stará žena. Prekvapení sa otočili a vybehli k Moskviču, ktorý nechali zaparkovaný pred domom. Chlap sa votrelcov nezľakol a prenasledoval ich až k autu. Vtedy Stano vytiahol zbraň a začal strieľať. Na prenasledovateľa vystrelil štyrikrát. Muž len zázrakom skončil s priestrelom nohy a nie na cintoríne.

Stanovi "parťáci" ostali čakať pri aute, kým on utekal zohnať rýchlejšie, ako bol ich Moskvič. Medzitým tých dvoch už zatkla polícia, tak Andreánsky ostal sám. Po vykradnutí dvoch garáži odcestoval ešte v noci do Kolína. Ukradol škodovku a hornou trasou sa z Bratislavy vracal do Košíc. V Dolnom Kubíne si dal pauzičku, ktorú využil na vykradnutie ďalších garáží. Netušil, že sa jeho zlodejské turné končí. Doplatil na túžbu navštíviť manželku. Ráno okolo 8.00 hod. ho policajti zatkli neďaleko jej bytu na Popradskej ulici. Jeho komplicmi už boli už informovaní o tom, že je ozbrojený. Zbraň hľadali, ale nenašli. Tvrdil, že ju zahodil ešte v Kolíne.

V budove polície na Moyzesovej ulici ho pre istotu ešte raz podrobili osobnej prehliadke a v miestnosti číslo 16 sa začal výsluch. Andreánsky vyšetrovateľovi odpovedal pokojne na všetky otázky, ktoré dostal. Veď sa nemal čoho báť. Rátal s tým, že sa prestrieľa von, len čakal na vhodnú príležitosť. Popoludní mu dali dole putá, aby sa mohol naobedovať. Vyšetrovateľ ťukal do stroja protokol a jeho kolega sedel za stolom. Stano trpezlivo čakal na svoju chvíľu. Prišla o pár minút po tom, čo do miestnosti vkročil ďalší policajt, aby vystriedal kolegu. Vyšetrovateľ medzitým čosi hľadal v papieroch na stole. Teraz! Vyskočil s pištoľou v ruke a vykríkol: "Páni, ruky hore, teraz som ja pánom situácie!" A začal strieľať. Kapitána Michala Oreniča trafil do dolnej pery, druhého policajta stojaceho vo dverách zasiahol tiež do tváre. Držal sa na nohách, tak ho Andreánsky trafil ešte raz do hrudníka. Zrazu Stana niekto zozadu chytil pod krk. Bol to policajt od písacieho stroja, o ktorom si Andreánsky myslel, že je mŕtvy. Začal sa oháňať rukami a mlátiť policajta pištoľou. Zastavil ho až hlas od dverí: "Stoj, lebo strelím!". Postrelený policajt na neho od dverí mieril svojou zbraňou a do kancelárie už dobehli ďalší policajti, ktorí si s Andreánskym rýchlo poradili.

Štyridsaťdeväťročný kapitán Michal Orenič zomrel pri prevoze do nemocnice. Podľa súdnych znalcov príčinou jeho smrti bol šok po strelnom poranení krčných orgánov a ciev s masívnym krvácaním do medzihrudia a vdýchnutím krvi do pľúc. Pri priestrele dolnej pery náboj pokračoval sánkou, prerazil mäkké časti a uviazol v krčnej chrbtici. Boli zasiahnuté aj cievy a najmä vnútorná krčnica. Z tej došlo k prudkému krvácaniu a krv vytekala do dýchacích a zažívacích ciest.

Druhý postrelený policajt napriek štyrom zásahom do hlavy prežil. Musel to byť zázrak. Okrem toho, že bol zasiahnutý nad ľavé oko, do úst, ľavej ruky, pečene, náboj uviazol v lumbálnej oblasti po priestrele bránice a pečene. Druhá guľka preletela mäkkými časťami lebky a uviazla v ľavej spánkovej oblasti. Tretí projektil spôsobil zástrel ústnej dutiny s ľahším poranením dolnej pery.

Tretí vyšetrovateľ vyviazol akoby zázrakom bez zranenia. Strela mu len poškodila uniformu a utrpel ťažký šok z prežitej situácie.

Podľa znalcov bol Stanislav Andreánsky človekom s normálnym intelektom a netrpel žiadnou chorobou, pre ktorú by svoje správanie nemohol ovládať. Trestnú činnosť páchal premyslene a plánovane. Zhodli sa na tom, že tu už nepomôže žiadna prevýchova, ani akýkoľvek dlhý trest odňatia slobody.

Krajský súd v Košiciach Stanislava Andreánskeho uznal vinným z trestného činu vraždy, trojnásobného pokusu vraždy, z trestných činov lúpeže, krádeže, rozkrádania majetku v socialistickom majetku, sprenevery, neoprávneného používania cudzích motorových vozidiel... Rozsudok v mene republiky znel "trest smrti".

Správa o treste smrti sa dostala do Prahy, kde mal tento dobrodruh svojich "obdivovateľov", pretože do Košíc dorazili korešpondenčné lístky, na ktorých autori žiadali vyhlásenie rozsudku za neplatný a Andreánskeho vystúpenie v televízii. Dorazil aj iný "pozdrav" z Prahy, podpísaný "chuligánskoou skupinou Stanislava Andreánskeho". Títo fanúšikovia vo svojich hrozbách pritvrdili a vyhrážali sa dokonca výbuchmi, aké boli aj v Poľsku, pokiaľ Andreánsky nedostane milosť.

Stanislav Andreánsky bol popravený 3. marca 1972 o 4.45 hod. v Ilave. Až do vykonania rozsudku s nikým neprehovoril.

(nabudúce Ján Maňo)