stopu, akú vyryla slávna aféra Watergate, ktorá viedla k pádu amerického prezidenta Nixona.
Rozdielov medzi oboma prípadmi je, samozrejme, viac, jeden je ale zásadný: Tentoraz nepadol politik, ale šéf média, ktoré škandál rozpútalo - generálny riaditeľ BBC Greg Dyke (a s ním aj šéf rady guvernérov Davies). Vyšetrovacia komisia sudcu Huttona totiž dospela k záveru, že reportér BBC Andrew Gilligan dezinterpretoval informácie svojho zdroja, aby dokázal premiérovi Blairovi, že klamal verejnosti o dôvodoch na začatie vojny proti Iraku. Ako je známe, Gilliganov zdroj - zbrojný expert David Kelly - spáchal v júli minulého roka samovraždu po tom, čo sa jeho meno dostalo na verejnosť a spanikáril. Kritickou informáciou, údajne od Kellyho, na ktorú sa BBC odvolávala, bolo tvrdenie, že Blair zmanipuloval verejnú mienku výrokom, že Irak je schopný do 45 minút nasadiť zbrane hromadného ničenia, hoci vedel, že to nie je pravda.
Úlohou sudcu Huttona bolo zistiť - obrazne - kto "dohnal" Kellyho k samovražde. Toto zadanie nie je príliš logické, keďže samovraždy mávajú značne zmätené motívy a psychicky vyrovnaní ľudia si na životy nesiahajú ani v kritickejších situáciách, než je akési verejné odhalenie. Kontraverznosť zadania však bola len reakciou na verejnú objednávku po Blairovej hlave, keďže časť britskej verejnosti sa nevie zmieriť s účasťou na irackej akcii. Po vypočutí 72 svedkov Huttonova komisia však vyriekla verdikt, ktorý premiéra, jeho "spin-doctora" (mediálny poradca) Campbella a ministra obrany očistil zo zodpovednosti za zverejnenie Kellyho mena - teda zo zodpovednosti za jeho smrť.
Hoci BBC profesionálne chyby kritickej reportáže už dávnejšie priznala, takýto jednoznačný výsledok sa nečakal. Vyvolal obrovské diskusie a nespokojnosť nielen v Británii. Dôvod je politický - Huttonova práca sa nevnímala len ako zisťovanie príčin samovraždy, ale bol jej podsunutý aj prenesený zmysel: potvrdenie alebo vyvrátenie legitimity irackej vojny. To je však zásadné nepochopenie. Príčiny irackej vojny a Kellyho smrti sú predsa dve úplne rôzne veci. Odporcovia vojny chceli od komisie počuť, že Blair vedome klamal. Keďže to nepočuli a zbrane hromadného ničenia sa v Iraku dodnes nenašli, zo zdanlivého protirečenie vyvodili jednoduchý záver - zmanipulovaný je aj sudca. A výrok je nespravodlivý, jednostranný a útokom na nezávislosť najdôveryhodnejšej verejnoprávnej televízie sveta.
A práve fakt, že BBC je etalónom kvalitnej nezávislej žurnalistiky, zdvihol vlnu obáv o budúcnosť inštitúcie. Vraj sa Blair bude chcieť pomstiť, presadí si do BBC svojich ľudí, stanica stratí nezávislosť a pod. A udalosť následne negatívne ovplyvní aj iné verejnoprávne médiá, ktoré stratia odvahu slobodne kontrolovať svoje vlády. Šéf Medzinárodnej federácie novinárov Aidan White v tejto súvislosti dokonca menovite spomenul východoeurópske VP televízie, o "budúcnosti ktorých sa vedú veľmi tvrdé debaty".
Presne toto je však manipulácia a prekrúcanie udalostí. BBC je tradičná inštitúcia britskej demokracie, skoro ako kráľovský dvor. Urobila chybu, ale aféru ľahko prežije - vnútorne je nesmierne silná, na rozdiel od iných VP TV fungujú jej redakcie naozaj nezávisle. Najlepším dôkazom je práve spôsob, akým informovala o Iraku - jej spravodajstvo bolo silne protivládne. A ako sa ukázalo, nie vždy korektné. Napokon, už dlho sa pochybuje aj o serióznosti jej publicistických a diskusných relácií - analýzy tohto typu je možné nájsť na stránkach britských "bloggerov". O sile BBC sa až do tej miery nepochybuje, že nikoho nevzrušovala napríklad nominácia práve Dyka za riaditeľa - na tento post sa totiž dostal ako neúspešný kandidát Blairovej strany do Dolnej snemovne a jeho volebný sponzor. Vtedy nikoho nenapadlo kričať, že je ohrozená nezávislosť BBC. Dosadiť na Slovensku (Česku, Maďarsku) za riaditeľa STV kandidáta SDKÚ (KDH, atď), krik by bol nepredstaviteľný. Je jednoducho faktom, že nech boli tlaky na BBC akékoľvek - politici sú všade rovnakí - stanica sa vždy správala podľa seba. Aj vtedy, keď podporovala Blaira, aj vtedy, keď sa v irackej vojne postavila proti nemu.
Zavýjanie zakrýva podstatu: Gilliganova kauza ukázala, že ani najrešpektovanejšie médium nie je bez hriechu. Vždy a všade sa nájdu v profesii ľudia, ktorí v prevleku nezávislého novinára pôsobia ako politickí aktivisti. Taký bol Gilligan, ktorý svoje presvedčenie o nesprávnosti irackej vojny vniesol do svojej práce. Príbeh je v prvom rade o tom, že hrozbou pre nezaujaté informovanie verejnosti nie sú len intervencie politikov, ale aj aktivisti (mieroví, ekologickí, ľudskoprávni a pod.), pre ktorých je novinárske povolanie len krytie na "robenie politiky".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
