jeho zločinov. Podarilo sa jej to na kongrese v Bruseli vo štvrtok, dokument sa však rodil pol roka až dospel k záverečnému zneniu. To je už značne oslabené - v princípe však stále vyhovuje.
Vyhovuje preto, lebo Európa ako celok sa dodnes nezhodla na žiadnom jednotnom stanovisku ku komunizmu a jeho zločinom. Na rozdiel od fašizmu, ktorého zverstvá a kriminálnu podstatu nespochybňuje nikto, k režimu, čo vládol v strednej a východnej Európe 40 rokov (a v tzv. ZSSR 70), majú politické i intelektuálne elity značne ambivalentný vzťah. Niekde, napr. vo Francúzsku, je komunizmus dokonca v istom zmysle "in", komunisti sa napríklad bežne volia do parlamentu. Stávalo sa to aj v Taliansku a občas aj inde. Preto je samotný fakt, že teraz aspoň pravicové strany prijali antikomunistickú deklaráciu, nesmierne pozitívny.
Dočítame sa v nej napríklad, že "totalitné komunistické režimy v strednej a východnej Európe zavraždili milióny nevinných ľudí a poškodili mnohých ďalších". Text ďalej žiada, aby obete červeného násilia boli uctené a zločiny tohto obdobia vyšetrené. Všeobecno-ideová časť je teda v poriadku, horšie dopadla otázka pomenovania osobnej zodpovednosti. Nepresadil sa návrh lotyšskej poslankyne (ktorý sa pred týždňom do návrhu dostal a potom bol vyhodený), aby funkcie v orgánoch EÚ "nemohol zastávať nikto, kto bol súčasťou utlačovateľskej štruktúry komunistických režimov". Z textu vypadla tiež požiadavka, aby európske strany nenominovali do svojich orgánov vedúce osobnosti týchto režimov. Pravičiari z EPP sa zmohli iba na výzvu, aby všetci tí, "ktorí zamýšľajú prevziať politickú funkciu v inštitúciách EÚ, odkryli svoje profesné a politické aktivity v komunistických štátoch a upustili od prevzatia postu v prípade, že tvorili súčasť represívnych komunistických orgánov nátlaku, alebo sa podieľali na zločinoch proti ľudskosti". Nuž - to už hraničí s naivitou. Predstavte si toho eštebáka, ktorý si vstúpi do svedomia, oľutuje hriechy a zriekne sa pozície honorovanej v tisícoch eúr. Dobrý vtip.
Samozrejme, nie je prekvapením, že obmedzenie prístupu do európskych funkcií sa nepresadilo. Najmä v poľskej a maďarskej politickej triede stále prežívajú v hojnom počte exponenti bývalých štátostrán. Absolútnou jedničkou je prezident Kwasniewski, exminister športu poslednej komunistickej vlády. A treba vidieť (ale nie rešpektovať), že Kwasniewski už bol Západom plne akceptovaný - hovorilo sa dokonca o jeho kandidatúre na post generálneho tajomníka NATO! Ďalšími poľskými topkomunistami s generálnym pardonom Západu sú napríklad súčasný premiér Miller a minister vnútra Oleksy (údajne tiež agent KGB). Podobne je to aj s maďarskými topkomunistami - napríklad expremiér Gyula Horn, terajší minister zahraničných vecí Kovács a aj premiér Medgyessy. Ten bol za totality síce iba námestníkom ministra financií, ale zároveň agentom tajnej služby. Ba čo viac - námestníkom komunistického ministra bol aj János Martonyi, exminister zahraničných vecí pravicového Fideszu. Toho Fideszu, ktorého člen - János Szájer - sa na vypracovaní antikomunistickej rezolúcie EPP sám podieľal.
Realita nepustí - podobne ako u susedov a u nás doma, ani na Západe nie je vôľa ani sila odsunúť skompromitovaných ľudí. Je to dosť pochopiteľné; predchádzajúca generácia západných štátnikov (Mitterand, Kohl, atď.) túto garnitúru uznávala ako legitímnych predstaviteľov svojich štátov. A čulo, ďaleko nad rámec dobrého vkusu, s nimi komunikovala. To je dôvod, prečo je aj bezzubá a bezsankčná rezolúcia pokrokom.
Je len prirodzené, že v Poľsku i Maďarsku vyvolala iniciatíva EPP obrovské turbulencie. Vládnuca postkomunistická ľavica tu i tam obviňovala opozíciu dokonca z poškodzovania štátnych záujmov, keďže stigmatizácia Kwasniewskeho či Medgyessyho, ku ktorej by došlo v prípade schválenia "personálnej klauzuly", by niesla určite zaujímavé dôsledky. Na Slovensku prešla kauza bez vzrušenia, hoci aj my sme mali svoje "želiezko v ohni" - Rudolf Schuster nebol o nič menším komunistom ako títo dvaja, skôr naopak. Relatívne čistí sú už dnes Česi, čo je dosť paradoxné, keďže práve u nich prežíva najsilnejšia, 18-percentná, parlamentná KSČM. Paradox je to ale len na prvý pohľad - ČR je najdôslednejšia v exkomunikácii komunistov. Nielen ODS, ale ani sociálni demokrati s nimi nemôžu ísť do koalície - majú na to stranícke uznesenie.
Je dobre, že aspoň kresťanská a konzervatívna časť európskej politiky splatila svoj dlh a vymedzila sa ku komunizmu. Je zle, že ide len o oneskorené gesto, ktorého dosahy v reálnej politike budú bezvýznamné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
