jej ženy v práci závideli. Skôr naopak. Vo svojich 33 rokoch bol už 5-krát trestaný a predtým, ako sa k nej nasťahoval, ho pustili po piatich rokoch z basy. Z oka mu nič dobré nekukalo, ale bola rada, že ho má. Veď ako kedysi povedala Jozefka Johanke v slovenskej filmovej klasike Pásla kone na betóne: "Nemaš chlopa, nemáš pravdy...".
Piateho marca 1973 šla ako obvykle do práce ráno na šiestu. Deti ešte spali a Ľudo sa tiež rozvaľoval v posteli. Nebol z tých, čo by ráno ozlomkrky utekali do práce a robil, už len keď veľmi musel, aby ho zas nezavreli. Tak bolo všetko na nej... Ale radšej sa takto trápiť, ako ostať sama...
Okolo 9.00 hod. v práci zazvonil telefón, že sa u nich doma niečo deje, nech sa ponáhľa domov. Sylvia utekala, ako vládala, pred blok dobehla, keď odchádzala sanitka a zvedavci okukovali vchod a pred ním zaparkované policajné autá. Tušila, že je zle. Pred bytom stál policajt a cez pootvorené dvere videla, ako sa po jej byte motajú nejakí cudzí ľudia. Nechápala. "Pani, niekto sa pokúsil zavraždiť vaše deti..." počula cudzí hlas z diaľky. Na zemi ležalo telo jej dcéry. Hlava, tvár, všetko bolo príšerne rozmlátené. Už nedýchala. Dcéra ležala v pyžame na dlážke v kaluži krvi.
Nechápavo hľadela a rozbehla sa ďalej. Vydýchla si, syn je v nemocnici, snáď brutálny útok prežije. Policajti po páchateľovi dlho nemuseli pátrať. Hneď bolo jasné, že útočníkom je jej druh, Ľudovít Meszároš.
Ľudo v to chladné marcové ráno nekonal v afekte. Už dlhšie rozmýšľal o tom, čo spraví s jej deťmi, ktoré mu hrozne pili krv. Tlačili sa štyria v dvojizbovom komárňanskom byte a on chcel mať pokoj, ticho, pohodu. Na tie decká už nemal nervy. Všade sa motali, zavadzali, dokonca stáli aj nejaké peniaze, ktoré by on lepšie zužitkoval ako na dve cudzie deti. Večer sa rozhodol. Nebude sa už ďalej rozčuľovať, zabije ich a bude. Počkal, kým ráno ostal sám s deťmi doma. Vzal pripravené kladivo a začal jej dcérou. Rozmachol sa a trafil dievča do hlavy. Spala a prebrala sa na hrozné údery do hlavy. Udieral ďalej a ďalej a ďalej... Po šiestej rane padla mŕtva na zem. Na hluk sa zobudil aj chlapček, hovorme mu Jurko. Ľudo za ním vošiel do izby, pohladkal ho po hlave, aby pokojne spal. Zrazu ho zákerne udrel kladivom do hlavy. Druhým silným úderom Juraja zasiahol do tváre. Chlapec ostal ticho ležať. Ľudo si myslel, že ho už zabil, tak odišiel. Našťastie sa mýlil. Juraj žil. Žil napriek ťažkým zraneniam, ktoré mu priateľ jeho matky spôsobil. Utrpel zlomeninu čelnej kosti, nosných kostičiek, difúzny otras mozgu s trvalými následkami a tržnozhmoždené rany hlavy na čelovej a temennej oblasti. Jurko sa domov z nemocnice vrátil po troch týdňoch a zo zranení sa ešte liečil rok.
Ľudovít Meszároš bol v čase spáchania týchto brutálnych trestných činov pri zmysloch, triezvy. Bol schopný rozpoznať svoje konanie, jeho surovosť i nebezpečnosť. Na všetko sa chladnokrvne pripravil, vraždu si naplánoval do posledného detailu. Podľa znalcov išlo o psychopatickú osobnosť, afektívne nestálu, s prevahou rysov sociálnej neprispôsobivosti. V čase vraždy netrpel duševnou chorobou, ktorá by viedla k zníženej schopnosti rozpoznávať a ovládať konanie. Pri jeho povahe sa nedalo vylúčiť, že by Meszároš vraždu v budúcnosti nezopakoval. Počas pojednávania údajne neprejavil nad činom ľútosť a priznal, že je nebezpečný svojmu okoliu i sebe. Nenašli sa žiadne poľahčujúce okolnosti, ktoré by mu zmiernili trest.
Ľudovít Meszároš z Mužle od Nových Zámkov, ktorý vraždil preto, aby mal doma pokoj, našiel svoj definitívny pokoj 20. októbra 1975 pod bratislavskou šibenicou.
(nabudúce Vojtech Absolón)
Autor: Natália Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
