chceli pozhovárať na fašiangovú tému, ale reč sa postupne zvrtla aj na aktuálnu tému slovenskej televíznej zábavy. Štefan Skrúcaný aj jeho stabilný sparingpartner Miroslav Noga patria už roky medzi slovenskú humoristickú a satirickú špičku. Napriek tomu sa v poslednom čase objavujú hlasy, že humor - a zvlášť televízny - na Slovensku stagnuje. Či je to tak a prečo je to tak, aj o tom je reč v rozhovore s človekom, ktorý má za sebou tak úspešné programy ako Recepty na slávu, rozhlasové Apropo a jeho televíznu variáciu, Telecvoking, O 3 štart či najnovšie Vox papuli. Známy je aj z cyklu Stredoslováci či ako imitátor Jána Slotu a slovenských opilcov. Pri rozhovore sme neobišli ani tému politiky...
Čím teraz žijete? Robíte novú televíznu zábavnú šou Vox papuli, ktorá sa uchytila. Zaujíma nás to aj preto, lebo pripravovaný program Ofsajd bol podľa ohlasov výborný, ale príliš málo ľudový, takže ho stopli...
"Presne tak, som rád, že to takto charakterizujete, lebo v istom bulvárnom denníku boli tendenčné články, ktoré boli motivované najmä tým, že mám s týmto denníkom dlhoročný súdny spor. Pravda je taká, že to bola podľa mňa veľmi dobrá, ale nie veľmi ľudová zábava. Bolo v nej množstvo čierneho humoru, dadaistického humoru. Uvediem príklad: priamy prenos z vraždy, alebo majstrovstvá sveta v hode do hĺbky a podobné nezmysly, ktoré chlapom na Horehroní, keď prídu z roboty domov a so ženami a deťmi zapnú televízor, by nič nehovorili. Keď sme v médiu, ktoré má hlavný cieľ sledovanosť bez ohľadu na to, aká vrstva to sleduje, zrejme by sme tým programom čísla nespĺňali. Inak je to veľký problém, o ktorom by sa dal robiť jeden špeciálny rozhovor. Dnešný slovenský humor a nielen on sa riadi číslami, to znamená, že kvantita vysokým spôsobom dominuje nad kvalitou."
Nemrzí vás trochu, že vo vašej relácii je popri vydarených skečoch, napríklad filmových paródiách, aj príliš ľudová zábava? Alebo vás to baví? Lebo asi je to trochu aj kalkul, aby sa relácia udržala, bola sledovaná a populárna.
"Je to presne tak, ako hovoríte. Musíme kombinovať takpovediac rozmýšľajúci humor s humorom ľudovým. Je to istá daň za to, aby si človek udržal sledovanosť, lebo tá je v médiu dominantná. Takto to teda robíme. Niekedy musíme popretkávať veci, na ktorých si zgustnú najmä fajnšmekri aj humorom jednoduchším. Som rád, že na Slovenskú existuje médium, ktoré funguje. To médium je súkromné, nie verejnoprávne, ale veľmi sa teším aj na časy, kedy už na Slovensku bude fungovať aj verejnoprávna televízia. Konkurencia je potrebná a pomôže každému na mediálnom trhu."
Ako vnímate svojich kolegov a zároveň konkurentov? Hovorí sa, že na Slovensku je dosť málo humoristov a ešte sa trieštia. V podstate celá televízna špička je bývalá rozhlasová špička z konca osemdesiatych rokov, dokonca aj novici ako Uragán vyšli z rozhlasového prostredia. Všetci sa poznáte, viete o sebe všetko, nie je to začarovaný kruh?
"Samozrejme, Slovensko je malá krajinka. Máme asi toľko obyvateľov, ako menšie predmestie New Yorku. To znamená, že nielen humoristi sa navzájom poznajú, mám pocit, že všetci obyvatelia sa navzájom poznajú. Tak je veľmi ťažko vymyslieť nejakú novú kombináciu. Je však pravdou, že rozhlas dáva ideálne podmienky na to, aby si človek vyskúšal isté postupy. Keď niekto začína písať, tak v rozhlase je predsa len menej bolestivé, keď vám napríklad niečo nevyjde. Pre píšucich ľudí aj interpretov je rozhlas vďačnejšie médium, lebo nie je tak sledované. V televízii stačí jeden menej vydarený program a máte celonárodnú hanbu, kým v rozhlase to nie je až také vypuklé. Tam sa môžete testovať a potom skúsiť veci, ktoré vyjdú, preniesť do televízie. Avšak treba povedať, že preniesť rozhlasový humor priamo na televíznu obrazovku sa takisto nedá, je to niečo úplne iné a náročné."
Vy ste si ale na to trúfli...
"Mám pocit, že nám sa to podarilo v časoch, keď sme rozhlasové Apropo pretavili do televízneho Apropo. V tom čase to bol nesmierne sledovaný program, ktorý istým spôsobom aj profiloval verejnú mienku. Do času, kým sme neboli 'zakázaní' a vyhodení z 'darmovízie', vtedajšej televízie. Do televízie Markíza sme potom nechceli vstúpiť s reláciou Apropo, pretože sa držíme hesla 'nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky', a snažíme sa vymýšľať vždy nové a nové tvary. Naopak, mám pocit - a to by bolo tiež na zvlášť rozhovor že množstvo ľudí sleduje, čo zhruba sa vymyslí v našej partii a potom z toho vznikajú takzvané nové programy. Ako príklad uvediem Tele tele, to je čisté Apropo TV. Už nehovoriac o Muchovinách, Zeměkouli a teraz som dokonca zaregistroval, že páni z Tele tele objavili novú rubriku Vox po gulích, čo vidím ako čisté Vox papuli. Už tam boli aj nejaké pokusy o filmy... To je jedno. Nehnevám sa na nikoho, neohliadam sa za sebou. Mám za sebou etapy spolupráce s ľuďmi, ktorí nesmierne ovplyvnili môj život, najmä umelecký. V začiatkoch to bol Paľo Juráň, potom Jaro Filip. To sú ľudia, ktorí už nie sú medzi nami, a jednoducho preto chcem s mojimi kamarátmi pokračovať v nových a nových projektoch, a nevracať sa nostalgicky k tomu, čo bolo. Je to náročné, musíme vždy vymyslieť nejaký nový tvar. Sem-tam stratíme nejakého diváka, sem tam možno získame. Dnes viem, že je oveľa ťažšie dvadsať rokov sa udržať na výslní robením pravidelných jedného, dvoch mesačníkov, ako zažiariť na jeden, dva, tri roky a potom zhasnúť."
Novinári vás občas oslovujú, aby ste vážne komentovali politickú situáciu. Napokon, svoje ste si užili s Apropo TV. Aj Telecvoking, ktorý ste začali robiť ako nepolitickú reláciu, tak či tak skĺzol do politickej satiry. Dnes je to azda trochu voľnejšie, aj keď sa napríklad blížia prezidentské voľby... Teda, čo vy a politika?
"O politiku sa aktívne zaujímam do tej miery, že sa zaujímam, v akej krajine žijem a v akej budú žiť moje deti. Bolo isté obdobie, keď bolo Slovensko vylúčené z všetkých procesov smerovania do civilizovaných geopolitických štruktúr. Keď sme vypadli zo skupiny krajín, ktoré mali vstúpiť do EÚ, keď Slovensku hrozila izolácia, prípadne nejaké odstrčenie smerom na východ. Vtedy bola situácia, keď som si povedal, že sa treba občiansky angažovať. Nebolo to žiadne hrdinstvo, jednoducho vtedy bolo treba Slovensko nasmerovať správnym smerom. Som rád, že takou úplne 'malilililinkou', možno zanedbateľnou mierou sa to podarilo aj vďaka našim satirickým programom. Síce nás pripravili o množstvo divákov, ktorí mali opačný názor. Dodnes to vidím na všetkých hlasovaniach, mne voliči niektorých politických strán nedajú svoj hlas, ani keby som neviem čo robil. Ale stálo to za to, neľutujem to."
Ako vnímate situáciu dnes:
"Slovensko neodvratne smeruje do civilizovanej Európy, úloha satiry do istej miery skončila, respektíve sa utlmila. Už stačí len z diaľky sledovať a keď nejaký politik veľmi vyskakuje, tak ho treba na to upozorniť. Osobne som rád dal do pľacu svoje meno, hoci ako obetu za to, že niektorí ľudia opačného názoru ma dodnes nemajú radi. Ja osobne mám rád ľudí, ktorí majú názor, aj keď je opačný. Nemám nič proti Jožovi Rážovi, ktorý stále drží svoj názor. Síce s ním nesúhlasím, ale ho rešpektujem. Preto nemám rád beznázorových šašov, ktorí robia trebárs aj ten humor len preto, aby bola sranda. Sranda je dobrá vec, ale má tiež niečomu v úvodzovkách slúžiť. Viete, humor je zvláštna vec. Pracuje s mozgovými závitmi. A čím ich má človek viac, tým viac rezonuje. Keď má človek len dva mozgové závity, z ktorých jeden riadi fyziologické procesy, tak ten druhý na humor nestačí. Čím viac mozgových závitov na Slovensku budeme mať, tým viac budeme chápať humor a tým viac budeme žiť v civilizovanej krajine, ktorá nepotrebuje satiru."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
