"veličenstvo" Laski a samozrejme desiatky ďalších výtečníkov, ktorí pôsobili na skutočne divokom "Slovenskom východe", nám dnes pripadajú ako vetchý, prastárly spevácky zbor... To, že sa nestali legendami a historickou atrakciou pre zahraničných turistov, ktorí milujú hrôzu vzbudzujúce príbehy, nie je ich vinou. Posúďte sami...
* * *
Pod hradbami Levoče sa vynorilo jeho veličenstvo Hieronym Laski, neobmedzený pán Kežmarku. Stalo sa v čase, keď naše najmenšie veľhory sveta sa do písomných kroník dostávali pod názvom "snežné hory". Prvé, čo urobil, okamžite vrazil svoj meč do srdca zradného špehúňa Juraja Schustera, ktorý za judášske groše "to hral" na obe strany a spôsobil tak Levoči ako i Kežmarku veľa zla.
Levoča i Kežmarok boli na začiatku roku Pána 1533 neustálymi bojmi, rabovaním a plienením natoľko vyčerpané, že začali tajne rokovať o mieri. V januári toho istého roku dostala krídla správa, že Ján Zápoľský vyzýva všetkých svojich prívržencov, aby s tými, čo sú na strane Ferdinanda, uzavreli prímerie. Na Spiš smeruje Katzianerove vojsko. Podľa roztraseného písma kronikára sa 500 jazdcov a 400 pešiakov ubytuje v Levoči, ktorá sa spočiatku tejto sile tešila. Keď sa však po mesiaci minuli všetky zásoby mesta, boli obyvatelia radi, že vojsko odtiahlo smerom ku Košiciam.
Okolo hradieb Levoče sa začínajú opäť preháňať vojská lúpežných rytierov. Niet mieru pod hradbami. Strieľa sa z diel a mažiarov, dejú sa hrôzu vzbudzujúce exekúcie. Bez okolkov sa vešajú zbojníci. Ich telá sa hompáľajú na stromoch pod mestom. Dokaličené telá si mestá posielajú navzájom ako výstrahu. Odrezaný nos, alebo ruka to boli tresty miernejšie. Potom prišlo na rad lámanie v kolese a utopenie vo vreci.
V takomto jedovatom prostredí plného zloby a násilia sa rodilo v dome majstra rezbára Pavla dielo, ktoré raz ohúri nielen Európu, ale celý kultúrny svet... Keďže sa na divoký Východ hrabe divoký Západ...
* * *
Keď sa dnes pristavíš pri tomto svetovom unikáte, akoby zo vzdialených výšin doliehal k tebe hlas zapadajúci nielen do dejín a legiend tohto mesta, ale aj dokonalosti oltárnej skladby diela. Hlas tajomný upozorňuje na abstraktný lesk zlata, ligotajúceho sa skromnou, ale predsa len nebeskou nádherou. Vo svetle maľovaných okien a plápolania zažatých sviec premieňa archu na schánku vzácnych klenotov. Nádhera a tichá bezmocnosť povznášajú dielo majstrovho srdca kdesi do výšky, v ktorej žiaria zlaté hviezdy z modravej nočnej klenby...
* * *
Ak sa pridržíme záznamu kronikára z roku 1508 v súvislosti s nádherným skvostom neskorogotického krídlového oltára v levočskom farskom kostole sv. Jakuba, tak to dielo napriek mnohým nejasnostiam patrí k srdcu majstra Pavla. Impozantná nádhera najväčšieho gotického oltára na svete sa zaraďuje medzi vrcholné diela takých osobností akými boli Dürer, Stoss, Holbein... Mnohé udalosti a záhady okolo oltára sú dodnes neznáme, alebo neúplné. Nepoznáme ani miesto narodenia majstra. Jedno však vieme isto - po "jeseni" stredoveku prišla "jar" renesancie...
V dome majstra Pavla pracuje aj kamenár "Wolf Klenn Stemecz". Majster "kumen" (kamenár), manžel Pavlovej najstaršej dcéry Margity, po smrti majstra Pavla prevezme celú dielňu, ktorá sa potom už zaoberá výhradne kamenárstvom. Margita (Frau Gretha) upozorňuje svojho muža na "zlé chovanie" tovarišov Lukáša a Mikuláša. Obidvaja patria do rodiny. Viackrát ich pristihla, ako v pivnici holdujú vínu, ktoré patrí majstrovi. Zápis v Sperfogelovej kronike osvetľuje tvrdenie dcéry majstra Pavla, ktorý ako iní význační umelci zaoberá sa obchodovaním s vínom, ktoré tvorí jeho vedľajší príjem... "V roku 1517 kúpila Levoča od majstra Pavla 10 sudov starého vína po deviatich uhorských zlatých..." Podobné zápisy sa nachádzajú v kronikách významných rezbárov, sochárov a kamenárov v Krakowe, Norimbergu, Augsburgu, Pasove a Florencii...
V jeden júnový večer roku 1537, bol to deň pred sviatkom Jána Krstiteľa, postávali na ulici Pri krámoch dvaja tovariši majstra Pavla. Lukáš a syn Jakuba Lucmana, Mikuláš. Blíži sa polnoc, mesto spí. Nevidno hviezdy ani svit mesiaca. Tovariši opäť tajne navštívili pivnicu svojho majstra. Nočný hlásnik Peterko, v jednej osobe aj vartáš pred zlým ohňom, prechádza okolo richtárovho domu. Halapartňou zabúcha trikrát po kamenných schodoch, aby pán richtár vedeli, že on Peterko nespí, riadne si plní povinnosti a bdie nad spiacim mestom. Napriek tme obrysy pijúcich tovarišov sledujú oči strážneho mnícha pri bráne kláštora Minoritov.
Lukáš a Mikuláš pijú tretiu, alebo štvrtú holbu vína. Nedbajú na trest, ktorý ich očakáva od majstra Pavla. Snívajú o ďalekej sláve Florencie, kde majú tovariši väčšie možnosti ako v Levoči. Okolo nich prechádza rezbársky sluha. S Lukášom a Mikulášom nikdy nemal žiaden spor, alebo nedorozumenie. Začali ho biť a kopať. "...bolo to iba tak z rozpustilosti, pýchy, ale aj stavu opilosti", píše dobový kronikár. Nešťastníka dobili na smrť. Strážny mních Minoritov všetko vidí a je zdesený. Ráno vbehne do dielne majstra Pavla a celý rozrušený z toho, čo v noci videl, rozpráva, vysvetľuje a ukazuje, ako tí dvaja skoncovali s rezbárskym sluhom.
Majster Pavol a Jakub Lucman hľadajú svojich tovarišov. Prešli niekoľko levočských pivníc. Nenašli ich nikde, akoby sa boli prepadli pod zem. "Vzal ich čert," tvrdili pobožní Levočania.
Ešte v ten deň majster Pavol a otec Mikuláša, Jakub Lucman, zabúchali na bránu, kde bývala rodina zavraždeného tovariša-rezbára. Dali mešec, v ktorom bolo 15 uhorských zlatých dukátov, aby nemyslel na pomstu... Epilóg tohto smutného príbehu kronikár nedopísal. Zlých znamení nad Levočou pribúda. Prichádza "bežec" - posol mesta, aby zvestoval zlú novinu - Košičania prepadli Levočanov...
Roku pána 1412 sa Košičania začínajú domáhať svojich privilégií a práv u jeho veličenstva cisára Žigmunda. Sťažnosť prednesú vybraní zástupcovia košickej radnice, ktorí majú nielen dar reči, ale správajú sa diplomaticky. V ich reči niet pokory. Hnev je oprávnený. Levočania zastavujú obchodné karavány zo Sliezska, Poľska a Pruska, ktorí to majú namierené do kráľovského mesta Košice, a už od Rimavskej Soboty ich násilím nútia ísť cez Levoču. Cisár je vladár uvážlivý, ale predvídavý. Potvrdzuje oprávnenosť sťažnosti Košičanov a tí sa spokojne vracajú domov.
Z roku 1491 pochádza naopak sťažnosť Levočanov, ktorú pismár adresuje jeho veličenstvu. Podľa tejto sťažnosti pokojní a bohabojní levočskí obchodníci sa vybrali na jarmok do Veľkého Varadína. Lúpežní Košičania ich však prepadli a odvliekli za hradby mesta, kde im zhabali všetok drahý tovar, ktorý prevážali na troch furmanských povozoch. Tovar patril levočskému kupcovi Martinovi Thurzovi. Po zložení kaucie 2000 florenov síce kupcov prepustili, ale zhabaný tovar nevrátili... O tri roky neskôr (1494) Vladislav II. prikazuje Košičanom tovar vrátiť a kráľov posol sa osobne dostavil do Košíc s listom, v ktorom Vladislav II. nabáda "ctihodných Košičanov, aby so susedmi žili v porozumení a mieri..." Levočanom zas oznámil, že jeho predchodcovia udelili Levočanom výsadu a privilégium obchodovať iba na Spiši, a tak Košičania zhabaný tovar nemusia Levoči vrátiť... Skutočne šalamúnske rozhodnutie... Boli to časy, keď kráľovské výsosti udeľovali mestám výsady, a mestá ich veselo porušovali, až to fičalo.
V smolníckej mestskej knihe môžete objaviť zápisy a svedectvá nútiace k zamysleniu o našej dávnej podstati. 24. november 1433 na bránu richtára Jána Donela zabúchal neznámy muž. Predstavil sa ako Gobel Frinolt z Torune. Predložil hodnoverné dokumenty opatrené kráľovskými pečaťami. Patrili mestskej rade v Levoči a oprávňovali doručiteľa prevziať do zálohy všetky domy, pôdu, lesy a bane patriace levočskému mešťanovi Urbanovi Polnerovi. Mestskí "bežci" križovali cesty s odkazmi, odvolaniami a príkazmi na vymáhanie dlžôb.
Spory o právo skladu stáli tisícky životov. Posledným výtečníkov, ktorý vtedajšiu situáciu využíval vo svoj prospech, bol nezmar Hieronym Laski, pán Kežmarku. Ako hlavná opora Jána Zápoľského dostal sa v roku 1534 do nemilosti. "Rytier s dvomi tvárami" bol uväznený v budínskom väzení. Nepobudol tam však dlho. V roku 1534 je na slobode a okamžite sa pridáva na stranu Ferdinanda. Medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom však bola už evidentná snaha vzájomnej dohody. Hieronymovi Laskimu sa však podarilo získať si v obidvoch táboroch priaznivcov. A tak namiesto šibenice ho čakala sláva. Roku 1536 mu Ferdinand I. "daroval" Kežmarok a Ján Zápoľský sa mu odmenil majetkami v okolí Debrecína a Tokaja.
A práve v Debrecíne sa vynorili z času a dejín dvaja tovariši Lukáš a Mikuláš. Keď sa o tom všemocný Laski dozvedel, spokojne sa usmial. Tí dvaja mu však šťastie nepriniesli. Bez majstra Pavla z Levoče boli obyčajnými, i keď zručnými tesármi dreva...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
