koalície, aby napokon vzniklo dielo, ktoré nikomu nepomôže, ale ani veľmi neublíži. Pál Csáky a jeho referát pre ľudské práva na Úrade vlády si môžu dať červený bod do výkazu práce. Toť vsjo. Až antidiskriminačný zákon schváli parlament a začne účinkovať, môžeme sa po čase opýtať, komu ten cirkus prospel.
Iste, Slovensko splnilo jednu z "mäkkých" podmienok vstupu do EÚ. Mäkkú preto, lebo navzdory strašeniu, že antidiskriminačnú normu musíme prijať, keďže je na to smernica EÚ, nič by sa nestalo, keby spadla pod stôl. Viacero krajín únie takýto zákon nemá - smernica, nesmernica. A nie je známe, že by sa napr. vo Veľkej Británii diskriminovalo väčšmi než trebárs v Nemecku.
Obsahom zákona je zákaz diskriminácie rôznych špecifických skupín občanov na základe rôznych špecifických dôvodov - napr. v zamestnaní, v službách, na školách a pod. Návrh, ktorý vláda schválila aj proti trom hlasom ministrov KDH, je - úspechom KDH. Nelogické, ale pravdivé. Dá sa to konštatovať aj napriek Palkovým protestom spred troch rokov, že "takýto zákon by bol prvý míľnik na ceste k schváleniu registrovaného partnerstva a adopcie detí homosexuálnymi pármi". KDH nedokázalo zabrániť, aby sa pojem "sexuálna orientácia" do zákona presadil. Radikálne predstavy feministiek a iných nátlakových skupín, ktoré Csákyho sústavne obletovali, sa však vo výslednej verzii neujali.
Významné napríklad je, že dokázať diskrimináciu (resp. skôr pokus o diskrimináciu) bude musieť tzv. poškodená osoba, nie zamestnávateľ. Ten až v druhom kroku, keď sa preukáže prvotný úmysel. Aj tak je to nezmysel - ale silné oslabenie oproti niektorým úpravám platným inde. Kauzy s podozrením na diskrimináciu pritom nepôjdu hneď na súd, ako sa zamýšľalo, ale na Národné stredisko pre ľudské práva, čo je zbytočná inštitúcia, ktorá po desiatich rokoch života takto získa aspoň nejaký zmysel existencie.
Ak niekto prijatím antidiskriminačného zákona utrpí, tak je to liberálny štát. Môže to znieť čudne - veď kto normálny by bol za diskrimináciu? Ale pozor: Diskriminácia, čiže ROZLIŠOVANIE, je základný sociálny inštinkt, ktorý sprevádza ľudstvo od začiatku sveta. V bežnom živote diskriminujeme, čiže rozlišujeme ľudí ako jednotlivci tisíckrát denne - na dobrých a zlých, slušných a neslušných, škaredých a pekných, "potiažistov" a bezproblémových, lásky hodných a nehodných. Podľa týchto súdov konáme a žijeme. Diskriminujeme pri výbere partnera, priateľa, lekára, opravára a pod. Netreba zdôrazňovať, že častokrát veľmi nespravodlivo a kruto. Čo s tým? Riešiť zákonom? Asi ťažko.
Diskriminácia na základe skupinových znakov (rasa, vek, pohlavie, sexuálna orientácia) je iba nepatrnou, zanedbateľnou podmnožinou všetkých diskriminácií, ktoré sa vo svete dejú. Isteže, niektoré prejavy majú nízke a zavrhnutiahodné pohnútky; napríklad vyhláška (bola taká), že Rómovia sa nesmú usídľovať v obci, alebo príkaz bezpečnostnej službe, aby nepúšťala Cigánov do reštaurácie. Takéto excesy sa musia zakázať a môže to byť úloha aj antidiskriminačnej normy. Ale tu by mal byť koniec. Prejavy, ktoré nerozvracajú spoločenskú stabilitu, napríklad podnecovaním nenávisti, by sa už regulovať štátom nemali. Zasahujú totiž do priestoru individuálnej slobody. Ak zamestnávateľ neprijme niekoho do práce napríklad z dôvodu, že má dlhý nos, tak je to v poriadku. Dlhonosí nie sú zatiaľ organizovanou menšinou. Aký je ale rozdiel, ak sa to isté prihodí lesbičke alebo Rómovi? A ak sa niekto jednoducho majiteľovi firmy znepáči? Len tak?
Zlo, ktoré prináša antidiskriminačný zákon, spočíva v penetrácii štátu do civilnej sféry, kde by sa nemal miešať. Dá sa súhlasiť i podporovať, že štátne inštitúcie nesmú diskriminovať. Hoci niekedy je to normálne trebárs vojenská služba. Alebo nenormálne, ale deje sa rozdielny vek mužov a žien pri odchode do dôchodku. Nariadiť ale súkromníkovi, aby vyplatil rovnakú mzdu dvom osobám len preto, lebo obe majú dve ruky a dve nohy, je brutálny zásah do slobody podnikania. A ničím neopodstatnený - existujú úplne objektívne dôvody na rozlišovanie, trebárs rozdielny výkon. Iný príklad - prvou otázkou pri oceňovaní nehnuteľností je, či v susedstve bývajú Rómovia. Kupcov to zaujíma väčšmi, ako lokalita, stav či vek domu - podľa toho sa určuje cena. Čo sa s tým dá robiť, dá sa to niekomu vyčítať? Nie.
Antidiskriminácia je módna bruselská agenda, ktorá pod pláštikom humanity a ochrany menšín rozširuje moc štátu nad jednotlivcom. Zákon, ktorý ide do slovenského parlamentu, nám zo slobody neuberie, keďže je bezzubý a ťažko vymáhateľný. Ale strpčí život a "značkovým" menšinám v ničom nepomôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
