neogotickou fasádou v centre Moskvy. Od založenia sovietskeho štátu tu sídlila centrála tajnej služby. Najprv skandovali Preč s KGB, potom sa pokúsili zhodiť pomník jej zakladateľa Felixa Dzeržinského, pôvodcu červeného teroru, inak poľského šľachtica. Mestská správa poskytla žeriav, ktorý dvihol bronzový kolos z podstavca. Mimochodom, vo svojich útrobách neprechovával zlato, ako sa po desaťročia povrávalo v Moskve.
Lenin správne usudzoval, že boľševici si neudržia moc bez teroru. A tak ledva sa z Októbrovej revolúcie zrodil nový štát, hneď si aj dekrétom vytvoril príslušný nástroj. Čeka, meč a štít strany, iba v strednom Rusku zastrelila za prvých osemnásť mesiacov vyše osemtisíc ľudí. Podarilo sa jej nevídané: vykynožiť celý roľnícky stav. Nato strana namierila štít proti sebe samej.
Keď Hitler so Stalinom uzavreli pakt o neútočení, vypracovala NKVD, predchodkyňa KGB, nie menej ako štrnásť kategórií triednych nepriateľov. Boli medzi nimi aj esperantisti či filatelisti, prosto, mali kontakty za hranicami svojej dediny. NKVD povraždila alebo deportovala poldruha milióna ľudí. Až o polstoročie neskôr Sovietsky zväz priznal, že na vrub NKVD ide aj vražda štyritisíc poľských dôstojníkov v Katyni. Ďalších desaťtisíc by sa malo nachádzať v masových hroboch na sever od Moskvy a na Ukrajine neďaleko Charkova.
Gulag, ríša Lavrentija Beriju, ministra vnútra, mala viac obyvateľov ako podaktoré štáty. Po Stalinovej smrti prišiel rad aj naňho, zlikvidovali ho ako údajného britského agenta. Meno teroristickej organizácie sa ustavične menilo, ako keby sa dala takto zmyť krv: GPUN, OGPU, NKVD, od Stalinovej smrti KGB.
Na vrchole svojej moci zamestnávala chobotnica menom KGB skoro tri milióny ľudí, vyše percento obyvateľstva, z toho viac ako polovicu v zbrani. "Sovietska tajná služba, to nie je iba štát v štáte," vraví bývalý generál KGB Oleg Kalugin. "Jej chápadlá siahajú do najodľahlejších kútov zeme." Natŕčala uši v Bonne i Bielom dome, ovplyvňovala politiku krajiny, dezinformáciami zasa svetovú mienku. To ona vypustila do sveta správu, že vírus AIDS má pôvod v americkom vojenskom laboratóriu. Zároveň sa usilovala uchrániť impérium od vplyvov zvonku, ešte r. 1962 zakázali akadémii vied zaoberať sa počítačmi, ktoré by nebodaj ohrozili kontrolu informácií.
V septembri 1978 zlikvidovala v Londýne bulharská tajná služba Georgiho Markova, spisovateľa a zamestnanca BBC, spôsobom, aký dovtedy nemal obdobu. Zabijak s krycím menom Kito, vyslaný zo Sofie, ho na moste cez Temžu pichol dáždnikom do nohy. O štyri dni Markov zomrel, v hrote dáždnika bola totiž umiestnená kapsľa s ricínom, ťažko dokázateľným jedom ako aj vystreľovacie zariadenie. Vražedný nástroj zhotovila KGB v laboratóriu č. 12 toto prezradil trinásť rokov neskôr Kalugin, ktorý sa po štyridsaťročnej kariére v KGB stal za perestrojky jej neúprosným kritikom. (Dnes žije v USA, v Rusku ho odsúdili na pätnásť rokov.)
Vrah Kito užíva dôchodok v Sofii, akty sa stratili. Možno by sme sa z nich boli dozvedeli, aký mala KGB podiel aj na atentáte na pápeža v máji 1981, tiež prostredníctvom bulharských kolegov. Ibaže generáli Todorov a Savov sa zavčasu uchýlili do Moskvy.
KGB sama pripustila 4,2 milióna obetí na svojom konte, A. Solženicyn uvádza šesťdesiat miliónov, na Západe ich odhadujú na tridsaťpäť. Tajná služba vedela svoje zločiny aj utajiť pred svetom. Na začiatku tridsiatych rokov, keď si hladomor na Ukrajine vyžiadal najmenej päť miliónov obetí, dramatik G.B. Shaw po návrate zo ZSSR úprimne presvedčený vyhlásil: "Nevidel som tam ani jedného podvýživeného človeka!" Podobne naleteli v osemdesiatych rokoch mieroví aktivisti v západnej Európe, ktorí demonštrovali proti Pershingom, raketám stredného doletu NATO, čo bola iba reakcia na sovietske rakety typu SS-20. "Dostali sme do ulíc štvrťmilióna ľudí," s uspokojením hlásil rezident KGB v Londýne Arkadij Guk.
Pod ochranou KGB stál Gorbačov práve tak ako jeho ochránca Andropov, inak šéf tajnej služby. Ani Jeľcin by sa nedostal do Kremľa bez jej požehnania a jeho nástupca Vladimir Putin vzišiel už priamo z jej radov. Práve za Gorbačova sa stal šéfom KGB Vladimir Krjučkov, ktorý mal prsty v zavraždení bulharského emigranta Markova v Londýne. Laboratórium, kde vyrobili usmrcujúci dáždnik, sa dnes údajne zaoberá neškodnými látkami.
Archívy Ľubľanky uchovávajú tajomstvá, ktoré by mohli dodatočne vyvolať nejeden politický otras. KGB upodozrievali, že mala prstvy v zavraždení švédskeho premiéra Olofa Palmeho, že jej najvyššie postaveným agentom bol fínsky prezident Urho Kekkonen, za pobytu v Sovietskom zväze získala údajne pre spoluprácu aj Lee Harveyho Oswalda, Kennedyho vraha.
Necelé dva mesiace po nepodarenom puči KGB rozpustili, opäť dekrétom. Popravde, dostala iba nové, už desiate meno: vnútrorepubliková bezpečnostná služba MSB so zameraním na boj proti korupcii, organizovanému zločinu a obchodu s drogami. Lenže naozaj možno ťahom pera zrušiť všemocný štát v štáte? Dnešná nástupkyňa KGB by mala aj vo vlastnom záujme vysvetliť všeličo.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
