ktoré majú diametrálne rozdielne filozofie i rozsahy, ale jedno spoločné - sú extravagantné a keby boli prijaté, vyrobili by len ďalšie slovenské špecifikum.
Nebezpečnejší a doslova kontrarevolučný je návrh, ktorý poslala do parlamentu na pripomienkovanie sama SIS v koprodukcii s ministerstvom obrany. Právomoci, o ktoré sa Ladislav Pittner hlási, kráčajú v duchu nesmrteľnej tradície ŠtB. Presnejšie povedané, miestami ju predstihujú. Konkrétne v paragrafe, kde sa navrhuje, aby príslušník SIS "bol oprávnený vyzvať každého, aby hodnoverným spôsobom preukázal svoju totožnosť". Toto veru nesmeli ani eštebáci - ak si autor dobre pamätá, legitimovať na ulici mohli len príslušníci VB (verejná bezpečnosť). Eštebáci vás mohli navštíviť doma, predvolať, vypočúvať aj pekne zmlátiť - ale občianky na ulici nepýtali. Na to boli príliš fajnoví... To Pittner má vyššie ambície: Ak sa osoba nedokáže "hodnoverne preukázať", príslušník SIS ju môže predviesť na najbližšiu policajnú stanicu.
Už len toto stačí, aby bolo jasné, že ľudia, ktorí písali zákon, sú úplne mimo obrazu. Pletú si tajnú službu s políciou, čo je evidentný dôkaz, že im máta v hlave ŠtB, ktorá mala zdvojené - vyšetrovacie i spravodajské - kompetencie. Majú teda pravdu všetci, ktorí hovoria, že aj keď sa Pittner - údajne - zbavil všetkých eštebákov, z budovy SIS nevie vyhnať jej ducha. Ba čo viac - je dôvodné podozrenie, že navzdory svojej disidentskej minulosti duch ŠtB prežíva priamo v Pittnerovi osobne. Demokratické tajné služby nemajú policajné funkcie a vymyslené je to tak z veľmi dobrých dôvodov. Kontraindikáciou je kumulácia moci a zvyšujúca sa pravdepodobnosť jej zneužitia. Tajné služby nemôžu byť z podstaty veci pod takou prísnou kontrolou, ako policajné orgány. My vieme, že aj regulárna polícia s vlastnou inšpekciou sa dopúšťa prechmatov (kauza Sendrei, napríklad). A teraz si predstavme, že jedinou kontrolnou mocou by bol impotentný parlamentný výbor. Ale aj ten by bol - podľa návrhu SIS - slabší ako dnes. Kým teraz môžu členovia výboru na kontrolu SIS vstúpiť na pôdu tajnej služby kedykoľvek, po novele by smeli len po uznesení väčšiny výboru.
Ešte väčšou nehoráznosťou je právomoc, aby SIS mohla monitorovať bez súhlasu sudcu telefonické hovory, maily a listy. Odôvodňovať to zvýšenou hrozbou terorizmu je úplne nenáležité - tajná služba je preto tajnou službou, lebo má prostriedky, aby podozrivé indivíduá monitorovala bežnými spravodajskými technikami. Keď je vec vážna a treba zasiahnuť, má vždy dosť času, aby požiadala o súhlas sudcu. Napokon, nejaký fyzický zásah proti teroristom či prekazenie akcie už tiež nie je chlebom SIS, ale špeciálnych jednotiek MV. SIS má zbierať, triediť, analyzovať informácie a odovzdávať ich kompetentným orgánom.
A tak ďalej, dalo by sa ešte panvičkovať a vyrážky by vychádzali po tele. Návrh SIS len potvrdzuje, čo od kauzy skupinka - respektíve už od článkov v britskom magazíne JID - všetci vieme: Súčasná posádka v SIS nemá nárok na prežitie a už včera ju vymeniť bolo neskoro. Aj keby nič zo "skupinky" nebolo pravdou (akože bohužiaľ je), tento zákon jasne dokladuje, že ide o štruktúry nereformovateľné, so starým myslením a návykmi. SIS v dnešnej podobe nechráni ústavné zriadenie, ale ho ohrozuje. Aj týmto zákonom - keby bol schválený.
Inou krajnosťou je poslanecká novela z dielne KDH, ANO a SMK, ktorá by zakázala SIS využívať ako agentov novinárov a zamestnancov médií. Už sme o tom písali: Z hľadiska žurnalistickej etiky je neprijateľná spolupráca s tajnou službou (pokiaľ teda nie je vyhlásený výnimočný stav). Novinár by nemal pôsobiť v prospech rozviedky či kontrarozviedky ani v prípade, ak je predmet záujmu služby a jej činnosť v danej kauze v súlade so zákonom. Ale, na druhej strane, zakázať službe verbovať ľudí v akomkoľvek prostredí je nesystémové a nedá sa zdôvodniť vyšším celospoločenským záujmom. Tajné služby majú svoju významnú funkciu v štruktúre bezpečnostných zložiek štátu a nesmú sa obmedzovať. Ide o konflikt záujmov, ktorý sa nedá riešiť zákonom. Čisto teoreticky - rovnako silné dôvody žiadať, aby boli zákonom chránení pred náborom do SIS, by mohli mať napríklad advokáti.
Zákon, ktorý presadzujú tri koaličné strany, je nezrozumiteľný aj vecne. Predsa ak majú argumenty, že SIS zneužíva novinárov nezákonným spôsobom na rozohrávanie spravodajských hier a manipuláciu verejnej mienky, mali by zasiahnuť principiálne. Problém predsa nie je v tom, že na porušovanie zákona využívajú novinárov, ale v tom, že porušujú zákon.
Dá sa len opakovať: SIS sa musí riešiť radikálne - čistkou od pivnice po povalu a zákonom opísaným podľa zavedených vzorov. Ľudová tvorivosť nemá miesto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
