Jaroslav Olejár a so svojím mužstvom začal vtedy senzačnú púť futbalovou Európou. Keďže na tomto štadióne si veľa futbalistov z východného Slovenska nezahralo, trochu sme so súčasným trénerom mládeže v 1. FC Košice a asistentom reprezentačného kormidelníka hráčov do 17 rokov oprášili spomienky z vtedajšieho obdobia, keď Sparta bola ozaj železnou Spartou a kedy sa začala tvoriť skvelá partia hráčov okolo Jozefa Chovanca a Jána Bergera. Dnes si už málokto spomenie na túto skutočnosť a poniektorí jeho mladí zverenci možno ani netušia, aká minulosť sa spája s ich trénerom. Odvtedy už ubehlo zopár rôčkov, a tak mohol Jaro aj trošku poodhaliť pomery, ktoré vládli na Letnej v čase jeho pôsobenia. Dnes vám prinášame prvý diel jeho spomienok.

Jaroslav Olejár pochádza z Dvorianok v Trebišovskom okrese. Tam aj začal s futbalom, keď sa vydal po stopách svojho otca, tiež bývalého brankára. Jaro to však dotiahol oveľa ďalej, no v tom čase sa mu možno ani neprisnilo, že si zahrá proti Realu Madrid. Nič na tom nezmenil ani jeho prestup do Trebišova. Funkcionári Slavoja si vyhliadli mladého, urasteného gólmana a posledné dva dorastenecké roky absolvoval už v okresnom mieste. Nasledovala vojenčina, ktorú si odkrútil na juhu Moravy a po návrate do Trebišova sa snažil prebojovať do brány cez takých velikánov, akými boli v tom čase Jaroslav Červeňan, Ladislav Čumita. Neskôr prišli jeho rovesníci a veľmi silní konkurenti Anton Jánoš a Eleg Jakubička. Nemal to v tom čase jednoduchú a o to viac si vážil každú príležitosť v bráne. "Odhadujem, že trénerská veličina pán Ježek predbehol svojimi myšlienkami československý futbal o 15-20 rokov, pretože my, aspoň u nás na Slovensku, teraz začíname aplikovať jeho prvky. Česi sú rozhodne ďalej. Nemal prepracovanú len trénersko-metodickú prácu, ale i skauting a vyhľadávanie talentov. Spartou prešla veľa talentov, ja si veľmi cením, že si vyhliadli aj mňa, chlapca z ďalekého Trebišova. Klub dovtedy totiž ničím veľmi neupútal, ja som tam chytal sotva dva roky I. slovenskú národnú ligu a zrazu oslovila ma Sparta," začal zoširoka pytačkovú tému ´rudých´ J. Olejár.

´PANE OLEJÁRE MÁME ZÁJEM O VAŠE SLUŽBY...´

Možno viacerí sa pozastavia na faktom, ako vlastne Sparta prišla na tohto brankára. Veď v Česi mali vždy dobrých gólmanov, nehovoriac, že v I. lige bolo veľa talentov, rovnako tak i v I. českej národnej lige. Ako vlastne prišli na Olejára? "Asi jedným z dôvodov prípravný zápas pred s reprezentáciou Československa pred odchodom na majstrovstvá sveta do Španielska 1982. Vtedy mi celkom vyšiel I. polčas." V Trebišove bola v máji 1982 veľká sláva, štadión bol na prasknutie, dokonca lavičky boli ešte i na atletickej dráhe dookola ihriska. Pamätníci si iste spomenú, že Slavoj sa prekvapujúco ujal vedenia 1:0, po nádhernom góle Štefana Tótha, ktorý z diaľky poslal Stromšíkovi exportný pozdrav. Reprezentanti však do polčasu otočili na 2:1 a po prestávke pridali ešte jeden gól. "Chytal som len I. polčas a vtedy zrejme zaujali niektoré zaujímavé a pozoruhodné zákroky z mojej strany." Jaro mal 22 rokov a asi zakotvil v zápisníčku niektorého člena realizačného tímu. "Sparta mala v tom čase rozhodené siete aj inde, no nevyšiel jej prestup Jana Stejskala, ktorý sa po vojenčine v Chebe vrátil zachraňovať Brno. Prišla teda pozvánka na východ Slovenska. Bol som teda akousi náhradnou alternatívou. Preto, keď prišiel Honzo po trištvrte roku po mne na Spartu, začal tvrdý konkurenčný boj a tých príležitostí už bolo menej." Vráťme sa však ešte k samotnému prestupu. "Prišla mi obálka na moje meno v list začínal slovami: ´Pane Olejáre máme zájem o Vaše služby...´ Keď som videl sparťanskú trikolóru na hlavičkovom papieri, neveril som vlastným očiam. Rodičia mali obavy, že si ublížim a udriem hlavu, tak som vyskakoval po izbe, také emócie som mnou lomcovali." Prišlo pozvanie do Prahy. Koncom roka 1982 vycestoval trebišovský gólman aj s priateľkou do stovežatej. "Išlo viac-menej o prvý kontakt a už sa čo-to črtalo, s tým, že treba počkať, netreba to veľmi medializovať. Pozvánka na prestup vraj určite príde, išlo len o to, aby sme boli v kontakte, aby niekto Spartu nepredbehol. Odchod z Trebišova nebol jednoduchý. Pochopiteľne, funkcionári z Trebišova by tiež radi zarobili nejaké korunky a preto zo začiatku aj robil problémy. "Sparta to vtedy riešila, povedal by som, takým mocenským spôsobom. Čo má čo rokovať z nejakým Trebišovom, keď na to majú iné páky. Rozhodne som s Trebišovom nemal najideálnejší rozchod. Museli sa však s tým zmieriť. Veľké peniaze za mňa na Slavoj neprišli." Inkubačný prestupový čas trval pomerne dlho vyše pol roka. Olejár prestúpil na Letnú v júli 1983. Zimnú prípravu absolvoval v Trebišove, ale už pomaličky silneli hlasy o veľkom záujme Sparty. "Hrali sme v Trenčíne a prišli sa na mňa pozrieť so Sparty. Už sa to nedalo zaretušovať. Stretol som sa tam aj s pánom Kodetom, aj s pánom Pospíchalom, ktorý mal vtedy zálusk na trénovanie v Sparte. Neušlo to pozornosti trebišovským funkcionárom a pomaličky už presakoval na verejnosť môj kontakt so Spartou."

OSEM STOVÁK VYSTRIEDALO 35-TISÍC

V júli 1983, vyše rok potom, ako zažiaril proti ´repre´ doma v Trebišove, teda Olejár konečne zakotvil na Sparte. O mesiac 29. augusta oslávil 24. narodeniny a dva týždne na to 14. septembra si už k narodeninám daroval nádherný darček v podobe víťazstva na Realom Madrid! Urastený 197 cm vysoký chlapec z Dvorianok, ktorý pred pár týždňami chytal za Trebišov I. slovenskú národnú ligu sa zrazu so spoluhráčmi tešil z víťazstva 3:2 nad ´bielym baletom´ s hviezdami Camachom či Santillanom! Skok ako hrom. "Bolo to príliš rýchle na mňa. Veď v Trebišove chodilo 800-900 ľudí a tu zrazu 35 000 fanúšikov. Pravda, už pred tým som zažil kulisou pestré zápasy derby s Duklou či v Ostrave. Do zápasu s Realom som odchytal zopár zápasov. Premiéru som absolvoval v Ostrave, kde sme zvíťazili 2:0, porazili sme doma Nitru 2:1, zvíťazili na Lokomotíve 4:0. Až v 5. kole sme prehrali na Slovane 0:2, no v tom čase bol tréner Ježek sledovať Real Madrid." A potom prišiel spomínaný zápas 1. kola Pohára UEFA v edícii 1983/84. "Aj sme sa báli, aby sme neskončili s fiaskom. Chceli sme trochu potrápiť Real." Čo sa vlastne dialo v hlave mladého chlapca, ktorý dovtedy videl hráčov hviezdneho Realu na obrázkoch a zrazu si proti nim mal zahrať? "V takom mladom veku sa na mňa toľko toho nakopilo, že v podstate som si to ani neuvedomoval. Už len ten skok z Trebišova... Generálku na ligu som totiž odchytal proti Rapidu Viedeň, za ktorý vtedy hrával Panenka. Vyhrali sme v Rakúsku 3:1 a pre mňa už bol zážitok, že večer sme prišli a hneď sme ten zápas videli na videu a robili jeho rozbor. Hneď na to sa rozkrútil prvoligový kolotoč a prišiel Pohár UEFA. Ja som vlastne si ani nestihol všimnúť do čoho idem. Zalomcovali mnou len tie vyše 30-tisícové návštevy proti Dukle či na Baníku." Letná bola na Real beznádejne vypredaná 35 000 divákov vytvorilo neskutočnú atmosféru. Kto si pamätá na priamy prenos, museli mu pred obrazovkou behať zimomriavky po chrbte. Hrať proti európskym velikánom nebola taká samozrejmá vec, ako v súčasnosti. PEM hrali len majstri, nie ako teraz z niektorej krajiny i štyri najlepšie tímy, a ďalšie tri v tabuľke si zahrajú Pohár UEFA. Po PVP si v tretej najprestížnejšej súťaži zahrali viac-menej len vicemajstri. Nebolo žiadne predkolo. "Doma som zaváhal pri jednom góle, ktorý padol po rohu. Dalo sa mu zabrániť. Problém bol v tom, že lopta bola tak kopnutá, že ja som dovtedy ani netušil, že sa tak vôbec dá kopnúť. Juanito ju zahral hore, ja som proti nej vybehol. Zrazu vidím, že len letí a letí. Nemohol som ju dočiahnuť, tak si hovorím, ta musí letieť na druhú stranu. Zrazu však začala klesať a Santillana sa do nej zavesil..."

UŽ LEN PRECH´8ADZKA PO SIENI SLÁVY IM VYRAZILA DYCH

Sen každého hráča sa Jarovi naplnil o dva týždne, keď 28. septembra vybehol na štadión Santiaga Bernabea. Asi netreba spomínať, že nielen Jarovi rodičia, ale celé Dvorianky boli nalepené na televíznej obrazovke a palce držali všetci východniari, ktorí boli hrdí na svojho rodáka. Pravda, ešte pred zápasom zaviedli predstavitelia Realu sparťanov do Siene slávy svojho klubu, akoby im chceli ukázať s kým majú dočinenia a trochu zatlačiť na psychiku. "Štadión bol pre nás chrám. Zaviedli nás do Siene slávy, ktorá nemala konca kraja! Žiadna maličká klubovňa s pár pohármi. Po stenách vitríny, poháre, podobizne najslávnejších futbalistov, dresy plagáty a rôzne všakovaké veci. Už toto nám vyrážalo dych. Teraz sme prišli na štadión a tam trojposchodové tribúny. Povedal som si: toto sa má zaplniť? Pre pánajána! Najpozoruhodnejšie pre mňa bolo, že polhodinu pred začiatkom sme si išli zatrénovať. Boli zaplnené len spodné tribúnky. Hovoril som si, to sa za tých pár minút nemôže obsadiť celé hľadisko. Pri vstupe z tunela na hraciu plochu ma však trochu ´vzala´ divácka kulisa. Okolo 80 000 divákov vytvorilo výbornú atmosféru. Keď však odznel úvodný hvizd a človek bol opäť vo futbalovom virvare, sústreďoval sa len na hru." Aj počas zápasu prišli okamihy, keď koncentrácia išla trochu bokom. Jarovi sa nohy netriasli, ale... "Viete si predstaviť, čo to pre mňa bolo, keď som stál vedľa Stielikeho a zrazu pozriem na svetelnú tabuľu a Stielike je tam v detailnom zábere. Len som pozeral. Mám ho tu dva metre od seba, pozriem hore a tam je vo veľkom detailnom zábere. Takýto moment u mňa vyvolal chvenie v žalúdku. To áno, priznávam." Sparťanom sa podaril nevídaný husarský kúsok, keď takmer celý II. polčas oslabení o vylúčeného Beznosku v desiatich nielen, že neinkasovali ešte viac, ale pár minút pred koncom vyrovnal vtedy mladučký Skuhravý na 1:1 a obrovské prekvapenie bolo na svete. "Na Reali som si vtedy zachytal. Pritom som mal obavy z rádového osvetlenia, ktoré je odlišné od stožiarového. Keď lopta preletí cez tie svetlá, tak človek ju na zlomok sekundy stratí spod kontroly. Bol som veľmi rád, že som pomohol k postupu a že som nesklamal špióna, ktorý priletel z Madridu pozrieť sa na náš ligový zápas a v novinách som sa potom dočítal, že ho upútal brankár Sparty," zaiskrili oči Jara Olejára a hneď nám vo svojom bohatom archíve, ktorý mala na starosti jeho mama, ukázal spomínaný článok. "Keď sa teraz s odstupom času obzriem dozadu a poviem, si, tak na tomto štadióne som bol. Bože, ako by som doprial tým svojím chlapcom, alebo niekomu zo Slovenska, aby si na ňom raz zahrali."

ŠKOLÁCKY KIKS V SPLITSKOM BLATE

Bol to riadny krst ohňom pre tohto strážcu sparťanskej svätyne. A ďalšie už čakali. V 2. kole čakal na Spartu poľský tím Widzew Lodž. "Tak, ako sme nikdy nemali radi súperov z komunistického bloku, tak ani Widzew nám veľmi nerezal. Maličkú výhodu sme mali v tom, že mali zatvorený štadión, tak sme zápas odohrali až v Bialystoku pri estónskych hraniciach." Diekanowski, Smolarek a spol. síce doma zvíťazili 1:0, no v odvete prehrali na Letnej 0:3 a Sparta postúpila do 3. kola. Tam na ňu čakal FC Watford, vtedajšia šťuka anglickej najvyššej súťaže. Klub vtedy zobral pod svoje krídla populárny spevák Elton John. "Pamätám si, že chalani z mužstva so sebou priniesli aj jeho platne, ktoré vtedy leteli a dali si ich sprostredkovane od tohto speváka podpísať. Osobne sme sa s ním nestretli." Sparťania dosiahli ďalší historický výsledok, pretože dovtedy žiadne československé mužstvo nezvíťazilo na Ostrovoch. "Nám sa to podarilo najmä preto, že sme už do prestávky viedli 2:0. Opäť ma zaujalo, že 25 000 divákov napriek takému vývoju povzbudzovalo a skandovalo. To pre mňa, ktorý tu nepočul nič, len nadávky, urážky a piskot, to bolo niečo nevídané. U nás ani teraz len málokde ocenia aj výkon súpera. Fanúšikovia vyburcovali svojich, ktorí vyrovnali na 2:2, no v závere vyšiel ťah trénerovi Ježkovi pri striedaní. V závere rozbehol Denk akciu a nakoniec sme vyhrali 3:2. Bolo to senzačné ťaženie, v Európe nás už registrovali." Prišiel žreb štvťfinále a ten Sparte prisúdil v boji o postup medzi najlepšiu semifinálovú štvoricu Hajduk Split. "Štvrťfinále už niečím bolo poznamenané. Niečo už malo vplyv na môj výkon, i na moju formu. Počas zimnej prestávke sme boli na zájazde v strednej a južnej Amerike. Zohrali sme prípravné stretnutia v Kostarike a vo Venezuele. Už tam bolo cítiť, že pre jarnú časť súťaže bude jednotkou Stejskal. Problém však bol v tom, že nebol tak dlho v klube, aby mohol naskočiť do pohára. Na poslednú chvíľu som dostal ja príležitosť. Ale stále to bolo v príprave len po polčasoch. Dokonca, keď som začala liga, proti Ostrave som chytal ja, no ďalšie dva odchytal Honzo Stejskal. Aj tento moment mohol mať za následok, že moje výkony neboli až také presvedčivé. Začiatkom marca sme doma proti Hajduku vyhrali 1:0, keď som mal zopár dobrých zákrokov, no horšie to bolo v odvete." Sparťania sa vo veľmi ťažkých podmienkach a za stáleho dažďa držali veľmi dobre. V normálnom hracom čase prehrali 0:1 a nasledovalo predĺženie. V čase, keď si už sparťanský kouč Václav Ježek písal na papier mená aktérov pokutového rozstrelu, 50-tisícový dav na štadióne Poljudska ljepotica vybuchol eufóriou. V 119. minúte zápasu Sliškovič z nemožného uhla nachytal Olejára na hruškách. "Sliškovič zahrával priamy kop z mojej pravej strany. Ja som išiel dopredu. Urobil som pohyb s tým, že nakopne loptu pred bránu, tak som tam chcel byť v čas a loptu vyboxoval. Sliškovič však dvojčlenný múr obstrelil, ja po členky v blate, navyše s miernym protipohybom, som už nestačil ísť tak rýchlo na zem, ako bolo treba. Loptu som už len tečoval s končekmi prstov do bočnej sieti. Bol to gól z nehorázneho uhla. Odvtedy som nadobudol obrovskú skúsenosť, ktorú doteraz odovzdávam mladým gólmanom - v prvom rade si chráň svoju parketu, za ktorú si zodpovedný, nepredvídaj a nebuť chytrejší, ako niekto iný, lebo na to môžeš doplatiť. Po tomto momente vlastne zhasla moja perspektíva v Sparte. Bola to moja školácka chyba, ktorá zastavila moje napredovanie," zaspomínal J. Olejár, ktorý v archíve vyhľadal osudné zábery, ktoré sa objavili vo všetkých novinách v Československu ako sa hádže k žrdi po lopte a neskôr ako so zvesenou hlavou kľačí v splitskom bahne. Chýbala jediná minúta a išlo by sa na jedenástky. Išlo o to vydržať. Sparťania, ktorí prakticky dohrávali len desiati, pretože Berger už len krúžil v stredovom kruhu a striedať sa už nedalo, nakoniec neodolali. Trénerovi Ježkovi už nezostalo nič iné, len roztrhať papierik. Ako to zvykne byť v takýchto prípadoch jedni sa ho snažili uchlácholiť, no v emóciách padli i nejaké výčitky. "Najväčším kritikom bol Julo Bielik, no hneď ho

* * *

O týždeň prinesieme druhý diel rozprávania Jaroslava Olejára, kde okrem iného poodhalí niečo zo zákulisia vtedajšej Sparty i menšej vzbury hráčov voči trénerovi Jánovi Zacharovi

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.