vyplácaní podpôr, rabovanie v levočskej Bille, či demonštrácia v Michalovciach sú vraj len začiatkom vzbury. Zvýši sa vraj dramaticky kriminalita a odnesieme si to napokon všetci. Ozvali sa už hlasy, že ministerstvo práce by malo reformu prehodnotiť - kým nie je neskoro.
Neexistuje argument, ktorý by smutnú prognózu neomylne vyvracal. Zníženie dávok je výrazné, poberatelia sú výbušné povahy a zločinnosť resp. neprispôsobivosť v tejto komunite nadkritická. Existuje však dosť dôvodov neplašiť sa a vyčkať - sme naozaj len na začiatku. Iní experti, napríklad terénni pracovníci českej humanitárnej organizácie Člověk v tísni tvrdia, že "pre ľudí z osád je jedno, či majú o tisíc alebo dva tisíc korún viac alebo menej". Sumy fakticky nerozlišujú; aj bývalé, vyššie dávky spotrebovali vždy dávno pred novým výplatným termínom. Znie to iste cynicky, ale nie je nemožné, že - zvyknú si. Sledujeme prvý náraz a o pár týždňov budeme múdrejší. Dramatizácia je veľmi predčasná, nepokoje sú na dennom poriadku v celej Európe a občas sú ich pôvodcami aj ľudia nepomerne lepšie zabezpečení. Napokon, vôbec sa nedá hovoriť o masovom výskyte, skôr o ojedinelých prípadoch.
Bez ohľadu na to, čím nás prekvapí budúcnosť, treba povedať, že sociálna reforma je vo svojej časti zameranej na zvýšenie motivácie pracovať správna a niet dôvodu na nej nič meniť. Áno, je možná debata, že či zníženie základnej dávky na osobu na 1450 Sk nie je extrémne drastické a nemohlo byť o 200-300 Sk miernejšie - a podobne. Na základnom princípe, že dávky v sociálnej núdzi sú len na prežitie a nemôžu nahrádzať príjem z pracovnej činnosti, však hra s číslami nič nezmení. Je neprijateľné, aby štát podporoval stav, keď ľudia si zakladali existenciu na rozmnožovaní. Podpora, vyplácaná zo spoločných zdrojov, musí byť nastavená tak, aby nikomu neposkytovala bezstarostné prežitie. Poberanie podpôr sa nemôže stať životným štýlom, to je sociálna patológia. Mimochodom, zhubnosť tohto javu vidíme na úplne inej úrovni v Nemecku, kde sa z podpory v nezamestnanosti vyplatí nesedieť doma, kde je drahšie, ale ísť na Mallorcu.
Na strane druhej je evidentné, že jedine reštrikcia nestačí a k cieľu nevedie. Rómska populácia sa už vlastnými silami - a s takými "podarenými" lídrami ako napr. Patkoló - z pasce nedostane. Nikam nevedie ani populárna diskusia, že či si sociálne deprivovaná komunita môže za materiálny, kultúrny, vzdelanostný i iný úpadok celkom sama (čo je nezmysel), alebo je veľký diel zodpovednosti aj u majoritnej spoločnosti. Daný stav tu proste je a nech väčšina prechováva k Rómov akékoľvek city, základný mravný imperatív je - pomáhať. Len nie peniazmi do vrecka. A to je parketa predovšetkým pre štát, ktorý nemôže preniesť svoju zodpovednosť ani na spásne fondy z EÚ (čo je momentálne hlavný predmet túžby), ani na charitu a tretí sektor. Tu už sociálny rezort tápe, je zrejmé, že motivačný faktor bez pracovných príležitostí a zmeny prostredia nestačí. Aktívnejší by mal byť aj úrad vládnej splnomocnenkyne. Investovať viac do podpôr a dávok je nezmysel, peniaze by sa však mali nájsť na likvidáciu osád - hoci aj násilím. To je Afrika a hanba Slovenska. Prostriedky na nejaké jednoduché sociálne bývanie sú omnoho prednejšie, než napríklad vyplácanie rôznych druhov dávok pre vrstvy, ktoré stoja sociálne vyššie a majú stabilný príjem. To je už zásadný defekt sociálnej politiky štátu - prerozdeľujú sa desiatky miliárd aj ľuďom, ktorí na pomoc nie sú odkázaní.
Ďalšia vec - úžerníci. "Požičiavanie" na astronomický úrok je jav rozšírený doslova masovo. Je koreňom zločinnosti a bezvýchodnosti situácie ľudí, ktorí nevedia s peniazmi nakladať. Štát o tom vie a je nepochopiteľné, prečo radikálne nezasiahne. Pán Palko, kde ste? Úžera je predsa trestný čin. Existuje pritom aj iné elegantné východisko: Nie mesačné, ale denné sociálne dávky. Technicky to nie je problém - ľudia dostanú kartu a z bankomatu si vyberú každé ráno napr. stovku. Nebolo by možné prepiť celú podporu za dva dni; štát by zabezpečil len autobusový odvoz z osady k najbližšiemu bankomatu. A tam by už čakal sociálny pracovník (rómsky asistent), ktorý by odprevadil poberateľa do potravín a skontroloval nákup.. A tak ďalej - vymyslieť sa dá hodne. Ale aj tak je to problém na desaťročia.
Politika sa musí spamätať. A nie preto, lebo o pár dní sa asi ozve náš dobrý známy Jan Marinus Wiersma (a spol.), ktorý už v Európskom parlamente pripravuje akúsi výzvu pre slovenskú vládu. Situácia Rómov je vôbec najťažší nielen sociálny, ale akýkoľvek problém Slovenska. Neujdeme pred ním, ani oni neujdú hromadne do Európy. To si už Wiersma a spol. setsakramentsky postrážia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
