Komjaticiach. Už vtedy túžil po zbrani. Chcel ju za každú cenu. Za každú cenu, to v Kuzmického logike znamenalo, že aj za cenu života. Raz večer sa prikradol k svojmu švagrovi, ktorý mal služobnú zbraň a dopichal ho nožom. Práve, keď mu chcel pištoľ vziať, čosi ho vyplašilo, z miesta činu ušiel a vrátil sa až po chvíli. Prehľadal mŕtvolu a vytúženú pištoľ našiel. Švagra ešte pre istotu bodol dvakrát do chrbta, pretože sa mu zdalo, že žije.
Po štyroch rokoch, teda v máji 1975, Ivana podmienečne prepustili, ale dodržať 7-ročnú "podmienku" mu ani vo sne nenapadlo. Ivan Kuzmický si užil výchovného ústavu i tvrdého života leopoldovskej pevnosti, pretože po dosiahnutí 18 rokov ho preradili medzi dospelých do II. NVS.
Po prepustení, ako sa dá predpokladať, sa 23-ročný Ivan veľmi do práce nehrnul. Ak malo väzenie splniť svoj výchovný účel, tak ho splnilo, ale v tom opačnom zmysle, ako by sme si predstavovali. Kuzmický sa za múrmi Leopoldova naučil, ako sa dostať ľahko k peniazom a nepracovať. Prácu potreboval len kvôli pečiatke v občianskom preukaze, tak sa zamestnal ako robotník v známej firme na výrobu topánok v Partizánskom. Pracoval ale len mesiac, dlhšie to podľa jeho životnej filozofie nemalo zmysel. V bývalých Baťovanoch sa stretol s Jožom, s ktorým "sedel" v Leopoldove a zoznámil sa aj s Milanom, podobne zmýšľajúcim recidivistom.
Hneď si padli do oka a zoznámenie "oslávili" ešte v ten večer vykradnutím predajne potravín v Partizánskom, odkiaľ si odniesli 3 000 korún v hotovosti a potraviny za vyše 2 700 korún.
Úspech ich posilnil, tak sa o pár dní vybrali na ďalšiu výpravu do neďalekých dedín. Aby nechodili zbytočne len kvôli jednému obchodu, vlámali sa hneď do dvoch. V Brašiciach sa im "zadarilo". Z miestnych potravín si odniesli vyše 32 000 korún, čo bola na rok 1975 suma skutočne vysoká a k tomu ešte tovar za ďalších 17 000. Práca im išla "od ruky", tak pokračovali ďalej. Peňazí bolo dosť a celá partia sa presunula na Oravskú priehradu. Tu sa stretli s ďalším Jožom, s ktorým sa Ivan už tiež poznal z väzenia. Všetci sa vrátili do Partizánskeho a cestou vykradli predajňu potravín a mäsa vo Veľkých Bieliciach.
Turné pokračovalo na čerstvo ukradnutej Škode 100 smerom na Moravu. Cestou vykradli ďalšie potraviny v Brne a vtedajšom Gottwaldove. Oblúkom sa vrátili na Oravskú priehradu, kde stanovali a relaxovali po podarenom týždni. Tu ich takmer zatkli policajti, ale Kuzmickému a Jožovi sa podarilo ujsť.
Krásne, bezstarostné leto tejto podarenej dvojice prerušil ráno 30. júla 1975 na stanici v Kraľovanoch 55-ročný člen Zboru ozbrojenej ochrany železníc Kamil Hrkút. Požiadal Ivana Kuzmického a Joža, nech ho nasledujú do kancelárie, aby si overil ich totožnosť. Jožo rozmýšľal o úteku, a tak drgal do Ivana, aby rýchlo zmizli. Ivan ho vôbec nevnímal a odhodlane kráčal chodbou za policajtom. Takmer zamilovane pozeral na jeho služobnú zbraň v púzdre na opasku. Cítil konečne šancu, ako získať pištoľ, po ktorej vždy tak túžil. Veď raz už kvôli tomu vraždil. Kuzmický nemal problém vraždu si zas zopakovať. Policajt sa otočil chrbtom a telefonoval do Vrútok a Párnice, aby si overil, či sa po oboch chlapoch náhodou nepátra.
"Zlož ten telefón a nehýb sa!" vykríkol Ivan a chytil ho pod krk. Kuchynský nôž mu oprel o chrbát. Jednou rukou začal policajta dusiť a druhou ho buchol po hlave. Pri tomto zápase Jožo vybral policajtovi z púzdra na opasku zbraň a pokúsil sa nej vystreliť. Vraždu mu prekazilo len to, že v nábojovej komore nebol zasunutý náboj. Kuzmický vytrhol Jožovi pištoľ, natiahol ju a namieril na Hrkúta stojaceho na stolíku pri okne a volajúceho o pomoc.
V tomto momente Ivan Kuzmický podpísal dva rozsudky smrti. Jeden nad policajtom a jeden nad sebou. Policajta surovo, celkom zblízka strelil do chrbta. Náboj preletel pravou stranou pľúc, srdcovou tepnou, prešiel až k mieche a spôsobil mu okamžitú smrť.
Chladnokrvný Kuzmický ešte vzal mŕtvemu policajtovi z púzdra zásobník a kľúče od kancelárie a s Jožom ušli cez koľajisko do blízkeho lesa. Zadržaní boli v Partizánskom štyri dni po spáchaní tejto vraždy.
Znalci z odboru psychiatrie v Kuzmického prípade prišli k záveru, že doterajšie výchovné a nápravné opatrenia pozitívne neovplyvnili spoločenskú nebezpečnosť jeho správania a že sa ani nedá predpokladať, že by výchovné vplyvy samy o sebe mohli s istotou ovplyvniť nebezpečenstvo jeho správania do tej miery, že by ho bolo možné v budúcnosti vylúčiť.
Konštatovali jeho trestnú zodpovednosť v čase spáchania trestného činu i skutočnosť, že krátko po návrate z výkonu trestu sa chladnokrvne a surovým spôsobom znovu dopustil vraždy.
Krajský súd v Banskej Bystrici došiel k záveru, že človeka s takým defektom osobnosti neprevychová ani dlhodobý trest odňatia slobody na 25 rokov. Na otázku, prečo usmrtil policajta, Ivan Kuzmický odpovedal: "Ani neviem, asi z nervozity, alebo som bol nevyspatý". A tak sa sudcom zdalo rozumnejšie ochrániť spoločnosť pred Ivanom Kuzmickým trestom smrti, aby už tretíkrát nemohol vraždiť.
Jeho komplic Jožo M. bol odsúdený na 6 rokov odňatia slobody, trojročný ochranný dohľad a protialkoholické liečenie. Milan a druhý Jožo, ktorí sa s Kuzmickým podieľali len na krádežiach, boli odsúdení na 7 a 8 rokov odňatia slobody.
Ani v tomto prípade prezident nevyužil svoje právo udeliť milosť, a tak bol Ivan Kuzmický popravený.
(nabudúce Ladislav Molnár)
Autor: Natália Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
